Kniha nadväzuje na Temporálne poznámky a Nenapísaný román. Bol to zámer vytvoriť akúsi voľnú trilógiu?
„Všetky moje rozsiahlejšie prózy po roku 1989 vznikli zo zámeru dokončiť už dávnejšie rozpracovanú knihu poviedok. Materiál, metóda i niektoré ďalšie činitele však spôsobili, že vzniklo to, čo by sa dalo nazvať voľnou trilógiou.“
Román uvádzate vetou, že postavy sú súčasťou literárnej fikcie. Koľko vysvetlení tohto upozornenia ponúkate?
„O tom, že literatúra je oproti skutočnosti vždy fikciou, to jest iným bytím, nemusí vedieť každý čitateľ. Keďže moje prózy čerpajú námet aj z toho, čo má charakter dôvernej, ba priam dokumentárnej skúsenosti, chcel som sa vyhnúť tomu, aby sa niekto cítil zranený tým, že sa stal prototypom niektorej z negatívnych, resp. ironizovaných postáv.“
I v tomto románe sú autobiografické súvislosti, týkajúce sa aj ruskej literatúry 19. storočia. Súhlasíte s protagonistom Viktorom Pavlovičom, že čo sa týka formy, má radšej Čechova než Dostojevského?
„Áno. Prikláňam sa k názoru niektorých rusistov, napríklad Valerija Kupku, že väčšia svetová sláva Dostojevského, ale i Tolstého pochádza aj z toho, že sú v porovnaní s Čechovom – voľne povedané – ideologickejšími autormi a že Čechov predstavuje svojím dielom to, čo by sme mohli označiť ako výraz akéhosi čistého umenia.“
Opäť je tu prítomné skĺbenie skúseností literárneho vedca a autora románov či poviedok. Je to proces spontánny, alebo môže vaša dvojjedinosť prinášať pri písaní umeleckej literatúry aj prekážky?
„Keďže moja práca sa dotýka akademického prostredia a vyučovania literatúry, usilujem sa v nej spájať do jedného celku arteficiálnu a empirickú (zvyčajne nižšiu a komediálnu) látku. Obidve tieto východiská súvisia s mojou osobnou a profesionálnou skúsenosťou a v obidvoch líniách by chceli mať spontánny a zároveň komponovaný charakter.“
S tým asi súvisí aj vaše vyjadrenie, že literárna veda sa nemôže vzdať túžby po presnosti, a teda má ťažšiu úlohu ako umelecký text. Ťažšiu v zmysle nárokov na jej interpretáciu, alebo sa to týka porovnania tvorby, písania?
„Súvisí to s mnohovýznamovosťou humanitného sveta. Kým beletria ju má v programe, literárna veda musí inklinovať k takej presnosti, ktorá je umením relativizácie.“
Pavel Vilikovský v súvislosti s Temporálnymi poznámkami napísal, že ich v duchu latinského „ó tempora, ó mores“ možno prekladať nielen ako poznámky o čase, ale aj ako poznámky o mravoch doby. Aký význam skrýva v tomto prípade slovo „excentrická“?
„Slovu excentrickosť som sa usiloval dať v beletristickom spracovaní hodnotovo protikladný – negatívny i pozitívny význam.“
Všetky tri spomínané knihy sa vyznačujú značnou dávkou grotesknosti, irónie, paródie i láskavého humoru, kým vaše prózy zo sedemdesiatych rokov boli skôr tragické či baladické. Je to vekom, dobou či len zvolenou témou?
„Myslím, že hlavnú účasť má na tom doba a zvolená téma. Pridal by som k tomu aj žáner a prechod k rámcovému spôsobu písania, uplatňovanému v širších epických útvaroch.“
Je známe krédo vašej pedagogickej praxe: „Dať všetkým niečo a niekoľkým všetko.“ Platí to aj pre čitateľov vašich próz?
„Próza by mala mať aspoň dva plány – jeden čitateľnejší, druhý hĺbkovejší. Z tohto hľadiska by sa dal onen výrok vztiahnuť aj na beletriu.“
Pôvaby a vnady prozaického textu
A znovu tu máme nenapísaný román. Po Nenapísanom románe – lebo taký názov pre svoju knihu z roku 2004 si zvolil Stanislav Rakús – vychádza teraz ďalší autorov román pod názvom Excentrická univerzita (Koloman Kertész Bagala, Levice 2008), v ktorom hlavný aktér tiež píše román a tiež ostáva nenapísaný.
On o ňom iba rozpráva, zbiera k nemu materiál, uvažuje o rozličných postupoch, usilovne zapĺňa svoj poznámkový blok novými nápadmi a riešeniami.
Ocitáme sa vo vysokoškolskom internáte, kde v izbe dvoch mladších kolegov polihuje istý Bochňa (bude hlavnou postavou), ktorý s vervou a do detailov rozpráva o tom, ako chce požiadať o ruku krásnu Rusku, asistentku z katedry ruského jazyka a literatúry na ich univerzite.
Jeho obdiv siaha až tak ďaleko, že niektorých svojich známych začne oslovovať nielen krstným, ale aj otcovským menom, čo znie dôverne a zároveň vznešene. Takže on je Viktor Pavlovič.
Rakús vložil do tejto postavy toľko rozprávačskej energie a intelektuálneho šarmu, že v jeho vetách to miestami až iskrí. Kompozičný dôvtip dovoľuje autorovi vsúvať do Bochňových monológov teoretické úvahy vedľa anekdotických postrehov, britké parafrázy myšlienok ruských klasikov vedľa rafinovaných rozhovorov s predstavenými, banalitu vedľa rarity. Eskamotáž, pred ktorou klobúk dolu.
Dej románu sa odohráva niekedy v päťdesiatych rokoch minulého storočia, čo vidno najmä v druhej kapitole, kde vystupuje jeden z obyvateľov izby, ktorý sa rozhovorí o vysťahúvaní tzv. buržujov z ich ulice. Tieto praktiky vyvolávajú v študentovi strach. Hoci spoločensko-politická situácia nie je v centre Rakúsovho záujmu, predsa len tu tvorí aspoň temnú kulisu.
Rakúsovým ozajstným živlom je však samotný fakt rozprávania, ktorý sa cez postavu Bochňu a iných jeho literárne orientovaných známych odôvodňuje aj teoreticky. Teda literatúra ako taká. Jej metódy, jej postupy, jej grify a hlavne jej možnosti. V tomto románe ukázal, ako sa dá pracovať s rozličnými typmi rozprávania bez toho, aby sa navzájom rušili. Dôležitú úlohu pripísal počúvajúcemu, ktorý v symbióze s rozprávačom tvorí takzvanú zrkadlovú kompozíciu.
Rakús – teoretik literatúry, sa v románe prevtelil do viacerých postáv, aby pred čitateľom demonštroval, že je možné spojiť teóriu s beletriou. Obdobný experiment predstavoval už jeho román predošlý, ktorý má zasa afinity s prózou Temporálne poznámky z roku 1993, takže v tomto prípade možno hovoriť o voľnej trilógii.
Z každého riadku Rakúsovho textu cítiť, že autor je vášnivým milovníkom slova a túto lásku vie preniesť i na čitateľa. A iste i na vydavateľa, lebo Rakúsovým románom sa znovu vracia k vydávaniu kníh Kali Bagala.
Jozef Bžoch Autor je literárny kritik
