Už za života bol Alexander Matuška (1910 – 1975) uznávanou, priam uctievanou autoritou. Literárnokritické ostrohy si vyskúšal ešte za prvej republiky, keď v roku 1934 ako pražský vysokoškolák v Peroutkovej Přítomnosti uverejnil portréty či až karikatúry súdobých slovenských spisovateľov.
K prvému obdobiu patrí aj jeho kniha Vajanský prozaik, kde s dávkou ironizujúceho kriticizmu nenechal v jeho prózach kameň na kameni. Matuška potom písal eseje o našich i svetových klasikoch (Sládkovič, Kráľ, Nietzsche, Schopenhauer), v ktorých uplatnil analytický ostrovtip a štylistickú eleganciu. Neskôr napísal monografie o Karlovi Čapkovi, Rudolfovi Jašíkovi, J. C. Hronskom a ďalšie diela.
O tomto i o inom Matuškovi vydal teraz knihu Chvála a skepsa (Fragment, Bratislava 2007) literárny kritik Július Vanovič, jeden z jeho niekdajších obdivovateľov a po niekoľkoročnom odstupe aj jeho nemilosrdný kritik. Urobil s ním šesť rozhovorov, ktoré vychádzali roku 1971 v Slovenských pohľadoch. Vanovič kládol Matuškovi rozličné otázky, počnúc štúdiom v Prahe cez profesorčenie v učiteľskom ústave v Leviciach, na reálke v Bratislave, gymnáziu v Michalovciach a učiteľskej akadémii v Banskej Bystrici až po písanie, vzťah k literatúre, kultúre, k veciam národným.
Vanovič pri formulácii otázok nepostupoval rutinne, ale premyslene a vynachádzavo, aby sa dostal až ku koreňom príslušného problému, lebo ho nezaujímal povrch, skôr vnútro a podstata. Neobišiel však ani niektoré intimáty (pozor! nie intimity!), napríklad vzťah k učeniu sa alebo k vyučovaniu samotnému. Takže tu sa odhaľuje aj Matuška človek.
Matuška na seba poprezrádzal dosť, aby sa mohol napísať jeho životopis a aj dosť múdreho, aby niekto vedel napísať jeho duchovný profil. Vanovič v skutočnosti napísal až tri a všetky sú uverejnené v knihe: prvý z roku 1967, ďalší jubilejný k Matuškovej šesťdesiatke a tretí z roku 2001. Všade vyzdvihol originalitu jeho myslenia o literatúre, ducha „krajných polôh: popieračskej, spojenej s nekompromisnou kritickosťou, útokom, iróniou, úškrnom a skepsou - a fascinačnej, zviazanej s pátosom a inšpiráciou“.
Po rokoch prišiel skeptik, ktorý sa v nedatovanej eseji vracia k svojim trom rozhovorom a priznáva sa, že vtedajší obdiv mu nedovolil vidieť na Matuškovi „olejové škvrny“. A keďže sa k jeho textom vrátil až o tridsať rokov, už neplatí, že z nich „nezmizol zážitok jedinečnosti“, ale „padá na vás splývavá jednakosť a jednotvárnosť až nuda“.
Vanovič znovu pátra a doluje vo svojom vzore a dostáva sa až do 50. rokov minulého storočia, keď na smutne známom aktíve slovenských spisovateľov-komunistov obvinili z bezideovosti aj Matušku. (Šlo to až tak ďaleko, že nesmel prehovoriť nad rakvou D. Chrobáka.) Vanovič od tohto osudového momentu začína hľadať u Matušku aj charakterové nedostatky a nachádza ich nielen v menej odvážnych textoch, ale aj postojoch, čo mu vynieslo poslanecké kreslo v normalizačnom parlamente či titul národného umelca za Husákovho tajomníka v strane. V týchto partiách urobil z Matušku div nie prisluhovača režimu, ktorým rozhodne nebol. Mal strach, čo však neznamená, že mu chýbal charakter.
Obraz tohto nášho kritika, ako ho vykreslil Vanovič, stojí rozhodne za zamyslenie. Našiel na ňom tiene a pomenoval ich, nezahmlievajú však celkový priaznivý dojem z Matušku esejistu.
