Môžem si dať ruku na srdce a povedať, že som nepodľahla nástrahám popularity, tvrdí v rozhovore pre SME.sk speváčka ZUZANA SMATANOVÁ.

Začnime dobrým muzikantským vtipom.

Možno ste ho už počuli: „Basgitarista s bubeníkom padajú z mrakodrapu a jeden druhému hovoria: Konečne skončíme spolu. Buch buch."

Ako dieťa ste sa zaujímali o kreslenie a tanec. Čo vás ťahalo k umeniu?

Vždy je to dané prostredím, v ktorom človek vyrastá, za veľa môžu rodičia. Vyrastala som v rodine, ktorá žila muzikou, otca som často videla hrať na gitaru, spieval mi, po čase hudba chytila aj mňa. Otec je zároveň maliarom, takže sme spolu aj kreslili. Zrejme sa v tomto jeho gény presunuli aj na dcéru.

Stáva sa, že keď rodičia vycítia talent dieťaťa na šport alebo umenie, zabijú ho v ňom svojou prílišnou ctižiadostivosťou. Vás do ničoho nenútili?

Nie. Práve naopak - keď som bola trochu staršia, hovorila som si, že „dokelu, prečo aj ja nechodím na nejakú Ľudovú školu umenia, na klavír, čokoľvek". Ocenila by som, keby ma v tom čase do niečoho takého nútili. Nič také sa však nestalo a aj keď zrejme vycítili, že nejaký talent predsa len mám, ponechali tomu voľný priebeh. Možno si mysleli, že časom dospejem k nejakému „normálnemu", teda neumeleckému povolaniu. Nič mi však nezakazovali a moje či bratove rozhodnutia vždy podporovali.

Budúci muzikanti pomerne často imitujú svoje vystúpenia pri pustenom magnetofóne pred zrkadlom. Obišlo vás to?

Kdeže. Keď som počúvala svoje obľúbené speváčky, trebárs Whitney Houston, vzala som si sprej, ktorý mi slúžil ako mikrofón, postavila som sa na posteľ, tá slúžila ako pódium a koncertovala som. (smiech)

Cítila som, že sa chcem vyjadrovať po anglicky

Odkedy bolo jasné, že sa chcete živiť hudbou?

Nebola to otázka jedného rozhodnutia, šla som za tým dlhodobo. Na strednej škole som začala do ruky chytať gitaru, pričom predtým som k nej nejaký mimoriadny vzťah nemala. Hral na ňu otec aj brat, mňa viac lákal klavír. Bola som strašne šťastná, že som sa dostala na školu a do triedy, kde sa hra naň vyučuje, pretože som v žiadnom prípade nechcela hrať na husle.

Potom ma zlákala gitara, prešla som si všetkými bolesťami prstov u začiatočníkov, už som sa jej ale nepustila. Skladala som vlastné pesničky, odkladala som si ich do šuflíka, nikto o nich nevedel.

Ani rodičia alebo brat?

Absolútne nie. Neskôr som doma omylom zahrala nejakú pesničku, mama sa spýtala, odkiaľ ju mám, a ja som odpovedala, že to je moja vlastná. Neverila. Keď som zahrala prvú pesničku bratovi, len sucho skonštatoval, že „no, dobré to je" a nič viac. Bola to taká smutná, anglická a pesimistická vec.

Prečo toľkí interpreti začínajú rovno angličtinou, keď ju ani zďaleka neovládajú ako materčinu?

Neviem, mne to bolo prirodzené. Asi som bola ovplyvnená tým, že som počúvala veľa zahraničnej tvorby. Cítila som, že aj ja sa chcem tak vyjadrovať.

Lenka Filipová nám hovorila, že kedysi bola gitara takmer výhradne záležitosťou mužov. Mení sa to?

Neviem, ale za tých pár rokov, čo fungujem na scéne, mi prišlo veľa mailov typu „ahoj Zuzka, začala som sa učiť hrať na gitare, lebo sa mi páčia tvoje pesničky". Chcem tým povedať, že ak vidia dievčatá vzor v gitaristke, môže ich to ovplyvniť a pribúda tak žien s gitarou. Súhlasím, že ešte v čase, keď som začínala ja, bola gitara naozaj doménou mužov. Sranda je, že keď sme sa niekde stretávali ako partia pri ohníku, vždy som na gitare hrala ja. V tomto sme boli iní. (smiech)

Do prvej hudobnej ligy vás katapultovala súťaž Coca-Cola Popstar, ktorú ste vyhrali v roku 2003, ešte predtým ste vyhrali pesničkové súťaže v Čadci a Liptovskom Mikuláši. Ako vám napadlo prihlásiť sa?

Šla som do toho s vedomím, že to skúsim a keď nevyhrám, nič sa nedeje. Povedala som si, že budem skúšať rôzne súťaže, aspoň vďaka nim zistím, ako na tom som. O Coca-Cole Popstar som počula v rádiu niekde na lyžiarskom vleku, oslovila som kamaráta, aby mi nahral päť skladieb, ktoré som mala pripravené a päť minút pred dvanástou som to poslala. Ledva som to stihla. Oni sa mi ozvali a už to celé začalo. Súvislosti okolo súťaže mi vtedy viac menej unikali, vedela som len, že predtým vyhrala Misha.

SuperStar je väčšou skratkou ku sláve

V čom bol pocit víťazstva iný oproti predošlým súťažiam?

Tým, že som utrpela šok. (smiech) Ale nie, tie predtým boli v podstate len o tom, že kto vyhrá, dostane nejakú cenu. Tu však šlo o viac, bola v tom zahrnutá ponuka nahrať vlastný album. Iná bola aj celková atmosféra, bolo to profesionálne, cítila som, že so mnou súťažia naozaj dobrí muzikanti, preto mi ani nenapadlo, že vyhrám. Potom prišli obavy, ako to celé bude pokračovať, lebo som niečím prekvapila a nebolo mi jasné, čo ďalej.

Kto sedel v porote?

Predsedom bol Peter Nagy, tie veľké mená ma šokovali tiež. Keď sú v porote hudobné osobnosti, je to ťažšie na psychiku. Mala som veľkú trému, zrazu som spievala pred človekom, ktorého som sama ako dieťa počúvala. Celý ten deň bol o nervoch a strese.

Je pre muzikanta dobré, keď ho hore vystrelí nejaká súťaž, pričom si neprejde tú klasickú cestu hrania po garážach, krčmách, neskôr kluboch...?

Tá cesta je, samozrejme, úplne iná. Coca-Cola Popstar môže byť teoreticky vnímaná ako nejaká skratka ku sláve, ale zaručenú ju nemáte.

Pýtam sa na to preto, či nejde len o akúsi obdobu SuperStar, i keď s modifikovanými pravidlami, kde tiež niekoho umelo vystrelia hore.

Nie. SuperStar je väčšou skratkou ku sláve, na tom je predsa postavený celý formát, Coca-Cola Popstar však určite nie. Veď so mnou vyhral napríklad Peter Adamov a tam sa o skratke hovoriť nedá. Neviem, kde sa stala chyba, nahral album, ktorý je naozaj dobrý, ale zrejme nemal záujem fungovať v šoubiznise práve tým spôsobom, že by chodil do médií, hovoril o svojej muzike a podobne. Pritom ruka mu bola podaná, dostal šancu a trochu ma mrzí, že ju nevyužil, lebo je to skvelý muzikant.

Čo teda treba urobiť, aby sa šanca využila? Zaujíma ma to obdobie medzi víťazstvom a úspechom na scéne.

Sama som cítila, že som bola hodená do veľkej vody a musela som sa v nej naučiť plávať. Do prostredia šoubiznisu sa človek musí vedieť adaptovať, inak to má ťažšie. Musí nasávať informácie, pozorovať, ako sa veci dejú, pochopiť systém. Ľudia si myslia, že človek vyhrá súťaž a zrazu je automaticky vo všetkých médiách, koncertuje, zarába, ale tak to nefunguje. Vtedy sa celá jeho cesta len začína.

Navyše oproti SuperStar je tu ešte jeden obrovský rozdiel - tam z vás urobia hviezdu ešte predtým, ako ste niečo dokázali, zároveň máte vďaka marketingu garanciu, že váš album sa naozaj predá. Možno len prvý, ale predsa. Ja som žiadnu takú istotu nemala, do súťaže som už musela prísť s vlastnými pesničkami, a potom nahrať album, ktorý mohol, ale nemusel mať úspech. Ten sa odvíja od toho, ako si prešliapete vlastnú cestu - od hrania na festivaloch o druhej poobede až po rozhovory v médiách. Ja som si musela predaj albumu vydupať, nikto to nemohol urobiť za mňa.

Neozývali sa po vašom víťazstve aj hlasy, že nevyhrala tá pravá?

Ja som o tom nerozhodla a ak aj nejaké boli, nevnímala som ich. Bola som v šoku, súťaž mi dala šancu a čo si kto myslí... to je jeho vec. Neviem, ako by som dopadla, keby som nevyhrala, ale vydavateľstvo mi pomohlo vydať album, pesnička sa nasadila do rádia a všetko ostatné bolo na ľuďoch. Nikto nemá zaistené, že ho príjmu, že sa jeho veci budú páčiť.

Prvý album nechali na mňa

Pri prvom albume ste mali voľnú ruku? Lebo finalisti SuperStar ju zjavne nemajú a potom vznikajú aj paškvily, ktoré im nesedia - viď Martina Schindlerová, ktorej vnútili nevhodný štýl a umelecky ju vlastne zabili.

Nechali to na mňa, bolo to úžasné. Prišla som na nahrávanie prvého albumu, s Marošom Kachútom som si prešla všetky veci, ktoré som na ňom chcela mať a on povedal - ok. Nahrali sme to, odchádzala som plná nadšenia, že vzniká niečo, čo vzišlo priamo z mojich rúk.

Ako vznikajú vaše skladby?

Je ťažké o tom hovoriť. Nevznikajú tak, že si sadnem, meditujem a o chvíľu mám hotovú vec. Musí prísť nejaký vnútorný odraz... stáva sa, že šoférujem alebo prídem unavená z koncertu a zrazu mi hlavou prebehne nápad. V tej chvíli zabudnem na okolitý svet, začínam si to zapisovať, nahrávať na diktafón... Na pesničky sa nečaká tak, že sedím pri víne a prídu samé. Som človek, ktorý si veľa zapisuje a potom to spája.

Spieva sa ľahšie, ak ide o vlastný text?

Neviem, či ľahšie, ale človek to dokáže pri odovzdávaní poslucháčom oveľa lepšie prežívať.

Nenapadlo vám osloviť renomovaných textárov?

Nie. Mala som pocit, že som plná myšlienok, ktoré chcem povedať ja sama. Kým sa človek nevypíše zo svojich starostí a problémov, ostávajú v ňom. Pre mňa je skladanie vlastných vecí ventilom emócií.

V našom šoubiznise patríte k ojedinelým typom, ktoré si úzkostlivo strážia súkromie. Na strane druhej hovoríte, že cez skladby ventilujete svoje emócie a pocity. Nie je to v rozpore?

Je to v istom kontraste, súhlasím. Ľudia aj novinári sa ma často pýtajú na súkromie, ale mnohí akoby si neuvedomovali, koľko z neho vkladám do svojich pesničiek. Dávam však do nich len toľko, koľko považujem za vhodné, určite nepúšťam von všetko. Chodia mi rôzne maily, medzi nimi aj také, že keď niekto počúva moju skladbu a text, cíti to isté. Nakoniec tak možno neventilujem len seba, ale aj iných.

Nepočula som, že by mi zo slávy začalo šibať

Ako ste sa vyrovnávali s popularitou? Nikto vás nepoznal, zrazu zmena. Niektorým z toho doslova šibe, vy ste prerazili ako úplne mladá, de facto nevyzretá osobnosť.

Môžem si dať ruku na srdce, podľa mňa nie som typom, ktorý by podľahol nástrahám popularity. Možno je to dané výchovou a ľuďmi, ktorými som sa na začiatku obklopila. Musíte mať okolo seba racionálne typy, ktoré vám nepochlebujú, ale držia vás v normálnych medziach. Ja som takých našla a mám ich okolo seba stále.

Nemôžem byť stále v kŕči z toho, že si niekam sadnem a od vedľajšieho stola ma niekto pozoruje alebo sa za mnou otáča na ulici. Beriem to ako normálnu vec, hoci mám občas stavy, keď nie som v pohode. Je to však aj o cvičení sa, necítim potrebu naberať na seba hviezdne maniere. Zatiaľ som od nikoho nepočula, že by mi zo slávy začalo šibať, a myslím, že právom.

Nie sú okolo vás aj falošní kamaráti, ktorých priťahuje len vaša sláva a možnosť nechať sa s vami vidieť?

Peter Nagy mi raz povedal jednu pravdivú vetu - nikdy nemal toľko spolužiakov a kamarátov ako od chvíle, keď sa stal populárnym. Podľa mňa sa dá rozoznať úprimnosť človeka, či ide o pravé alebo falošné kamarátstvo. Možno sú okolo mňa aj takí, ktorí si sadnú so mnou na kávu a potom všade rozprávajú, akí sme priatelia. Lenže na tých to podľa mňa vidno, doslova tým svietia, osobne nemám pocit, že by sa teraz vyskytovali v mojom blízkom okolí. Ja ich nevyhľadávam, oni mňa možno áno, ale voči tomu stojí môj pancier.

Sú vzťahy v šoubiznise naozaj také zlé, ako hovoria mnohí muzikanti?

Neviem, nie je to až také zlé. Nedávno sme boli spolu s I.M.T. Smile a s Desmodom na odovzdávaní cien Anděl v Česku, všetci sme sa tam pozdravili, bavili sme sa, čo má kto nové, kde hrá, ako sa má... a bolo to úprimné, nie hrané kamarátstvo. Jeden Čech, tiež náš kamarát, nám tvrdil, že neverí vlastným očiam, ako medzi spolu komunikujeme, tam to vraj funguje inak. Kapely sa vzájomne ani nezdravia, nieto rozprávajú.

S Desmodom a s Táslerovcami ste však spolupracovali, je logické, že vzťahy sú dobré.

Práveže to nechcem váľať len na spoluprácu, u nás je to naozaj inak ako v Česku. Pozdravím sa s hocikým, s nikým z našej scény nemám žiadny problém. Naozaj nie. A žiadne zlé vzťahy som zatiaľ nezažila. Možno ma to čaká, ale doteraz to bolo vždy v poriadku. A za päť rokov by som už na také niečo narazila.

Neverím, že tam nefunguje pretvárka, tvrdia to samotní muzikanti.

Iste, pretvárka asi je súčasťou celého kolotoča, ale ja to tak nevnímam. Moje vzťahy so všetkými sú dobré.

Nechcem žiť škandálmi, žúrkami a recepciami

Potrebuje umelec k životu bulvár?

Niekto asi áno, ja nie. Môj umelecký život spočíva v tom, že skladám pesničky, nahrávam ich a vystupujem. Posúvam teda svoje veci ľuďom. Pre niekoho sú zase umeleckým životom žúrky, recepcie, škandály, vystupovanie v televízii, nech ide o čokoľvek. Ja tak nechcem žiť. Bulvár do tohto biznisu patrí, ale je na každom z nás, do akej miery si ho k sebe pustí. Médiá potrebujem na zviditeľnenie svojej muziky a nie môjho súkromia či súkromia mojich blízkych. Veď keď si kúpim nové topánky, snáď to nepôjdem hneď vytrubovať do sveta. Kto má takú potrebu, nech si to robí, ja po tom netúžim.

Niektorí novinári z bulváru sami priznali, že ak niekto nie je ochotný pustiť informáciu, dotlačia ho k tomu tým, že sa vyhrážajú zverejnením vymyslených vecí. Jeden hudobník mi tvrdil, že ho k tomu tlačil dokonca vlastný manažér, ovplyvní to vraj predaj jeho albumu.

No, také niečo je špinavosť. U mňa to tak nefunguje ani nebude. Keby k tomu raz došlo, určite na to nepristúpim. Ani keby to chcel práve môj manažér. Človek musí mať nejakú úctu k sebe samému, nie?

Od prvého albumu Entirely good s hitom Tam kde sa neumiera už máte odstup. Vidíte na ňom veci, ktoré by ste dnes robili úplne inak?

Ak sa na ne pozerám racionálne, je mi jasné, že všetko muselo byť tak ako je. Nechcem ľutovať, že niektorá pesnička mala vyzerať inak alebo nemala byť na albume. V tomto si nemám čo vyčítať, bola som presne taká, ako znejú tie skladby. Zložila som ich, keď som mala šestnásť rokov a taký človek rieši veci inak ako dvadsaťštyriročný.

Mnohí muzikanti dnes kvôli zárobkom robia akýchsi pajácov na večierkoch, hrajú ľuďom počas napchávania sa a popíjania... Nikdy vás to nemrzelo?

(smiech) Neberiem to tak, funguje to nielen u nás, ale aj vo svete. Nie je nevyhnutnosťou na tých večierkoch hrať, pre mňa to však je istá forma vystúpenia a priblíženia sa divákom. Hrám tak možno dvakrát do mesiaca, ostatné akcie sú koncerty na rôznych mestských slávnostiach, prípadne normálne vystúpenia pred publikom, ktoré prišlo práve na nás. Každý z muzikantov pripúšťa, že občas robí tak trochu toho pajáca. Keby som sedela s tým chlebíčkom na druhej strane stola, možno by mi bolo príjemné pozerať sa, ak mi do toho hrá dobrá muzika.

Čo vy a playback? Niektorí umelci odmietajú vystupovať, ak ho majú absolvovať a brať peniaze za otváranie úst.

Nemám k nemu dobrý vzťah. Za päť rokov som spievala na playback tak málo, že by som to vedela spočítať na prstoch jednej ruky, pričom šlo o situácie, že buď som bola chorá, alebo neboli splnené základné technické požiadavky, aby to fungovalo. Každý muzikant hrá radšej live. Ale napríklad rôzne televízne galavečery si playback vyslovene vyžadujú, tam nie je čas prestavovať techniku pre každého vystupujúceho. Organizátori v zásade vedia, kto je ochotný spievať na playback a kto nie, ja také niečo apriori odmietam.

V čom bol druhý album Svet mi stúpil na nohu iný? A bol aj vyzretejší?

Určite áno, bol remeselnejší. Nahrával sa už s celou kapelou, bol viac folkovejší. Na prvom albume som zistila, že isté veci boli akoby povýšené na nejakú nemennú pravdu. Bolo to viac o vymýšľaní si, a ako som rástla, uvedomila som si, že treba zo seba vypúšťať len pravdivé, nevymyslené veci. Dnes to, čo zložím, musím mať prežité.

Urbana som nevykrádala

Jeden čas sa objavilo obvinenie, že textovo vykrádate autora Jozefa Urbana. Ako to bolo?

Bolo to nepravdivé obvinenie, povedala som to už viackrát. Tie konkrétne vety, respektíve frázy, ktoré som od neho použila, boli s povolením jeho manželky. Dostala som súhlas a tak som nemohla nikoho vykrádať. Niekto to obvinenie zavesil na internet, pričom to je svet, v ktorom sa rieši aj veľa nepravdivých vecí. Toto bola jedna z nich.

Vy sama na internete vediete svoj denníček. Opäť - nie je to v rozpore s tvrdením, že si strážite súkromie?

Je to viac menej náhrada za to, že nestíham odpovedať všetkým fanúšikom, navyše, sama rozhodujem, čo zverejním a čo nie. Mnohí sa ma pýtajú na to isté, niekedy teda robím akúsi hromadnú odpoveď. Okrem toho, zažila som už toľko vecí, prečo sa o ne nepodeliť? Keď robím rozhovory do novín, nikdy sa tam všetko nezmestí, redaktori vždy nejaké pasáže vystrihnú. A dve strany v časopise nestačia na všetko, čo si povieme. Na svojej stránke môžem tie veci dopovedať. Keďže ide o moje vlastné formulácie, nemusím ich ani autorizovať. (smiech)

Máte nebodaj zlé skúsenosti s autorizáciou?

Zatiaľ nie, všetky boli dobré. Nestretla som sa s ničím šokujúcim.

Svojho času ste absolvovali turné s Mirom Žbirkom. Aký je?

Podľa mňa takým, ako vždy. Úplne normálny, príjemný človek, ktorý celý život vedel ustáť to, čo sa okolo neho dialo. Navyše, mňa jeho muzika vždy bavila, takže pre mňa bola česť s ním spolupracovať. Kedysi som sa jeho pesničky učila hrať na gitare, spievala som ich pri ohníku... a ak som bola jeho hosťom, šlo o veľkú poctu. Je to fajn človek, pohodový typ a veľká pohoda bola počas celého turné. Síce s nami nechodil po koncerte na pivo, ale to už má asi odžité. Odspievať dvojhodinový koncert nie je ľahké a človek je po vystúpení naozaj unavený.

Rozprával vám aj vtipy?

Jasné, vždy nás nimi bavil počas zvukových skúšok.

Aj ten, že čo robí blondína v skrini?

Nie.

Počúva Kabát.

(smiech) Skvelé. V tomto je Miro naozaj dobrý.

Žbirka má pomerne veľký hlasový rozsah. Aký máte vy?

To fakt neviem. Ale chodím na spev k jednej pedagogičke a myslím, že by to mal robiť každý spevák.

Nevytratí sa potom spontánnosť spevu?

Nie. Ale treba mať dobrého učiteľa. Taký vás naučí šetriť váš hlas a to je dosť dôležité.

Čiže výsledkom je, že sa tvárite, ako idete naplno, ale v skutočnosti nejdete?

(smiech) Dá sa to tak povedať. Človek si neničí hlasivky. Keď budete jačať na pódiu pekne od podlahy, ľahko sa môže stať, že budete mať problémy. A nie malé. Pýtala som sa viacerých kamošov, aj Kulyho, či niekedy boli u hlasového pedagóga, tvrdili, že nie. Mne to však pomáha. Ja som typ človeka, ktorý behá po pódiu a keď prejde päť metrov, zadýcha sa. Keď sa však naučím správne dýchať, tak to ide. Niektoré cvičenia pôsobia navonok veľmi smiešne, ale ostych treba nechať doma, inak nič nedosiahnete.

Málokto o vás vie, že ste dobrá v stolnom tenise. Ešte ho hrávate?

Už ani nie, ale je to dobrý relax. Na strednej škole som dokonca vyhrala na nejakom turnaji druhé miesto. Mám kamaráta, ktorý dnes organizuje podobné turnaje s tým, že výťažok ide na detský domov. Tam som tiež v ženskej kategórii skončila druhá.

V januári tohto roku sa váš klip hral na hudobnej stanici MTV. Ako sa tam dostal?

Ani ja, ani vydavateľ sme nemuseli nič robiť. Na Slovensko prišli ľudia z MTV, oslovili niekoľkých umelcov na rozhovor a v rámci toho sa púšťali aj naše klipy.

Aká bola odozva?

Netuším. (smiech) Snáď dobrá. Zahrali to dvakrát a to bolo všetko.

Nemyslím si, že zhadzujem Mariku Gombitovú z trónu

Tri roky po sebe ste vyhrali súťaž Slávik. Kdesi na internete som čítal, že z trónu pomaly zhadzujete Mariku Gombitovú.

Neviem, tak to neberiem. Ani neviem, koľko Slávikov má Marika. Ja si ju vážim, a nemyslím, žeby som ju zhadzovala z nejakého trónu. Spievam za seba a ak je niekto presvedčený, že pre neho je najlepšou speváčkou Marika, je to jeho právo a tak to má byť.

Kedy sa spevák stáva legendou?

Vtedy, keď po ňom ostanú trvalé hity a je už dlho na scéne. Medzi ne by som v pohode zaradila aj Mira Žbirku, Petra Nagya, ich pesničky predsa zaujmú aj dnes. Sú tu dlhé roky, hrávajú ich v rádiách a keď spravia turné, majú vypredané.

Vaše posledné CD sa volá Tabletky odvahy. Bolo naň treba odvahu?

Aj áno. Je to môj najosobnejší album, mám pocit, že som sa na ňom vypísala najviac ako som vedela. Je viac rockovejší ako ten predchádzajúci a najmä - je celý slovenský.

Prečo tá zmena?

Chcela som urobiť slovenský album. Predtým som veľa vecí robila v angličtine a bolo načase to zmeniť. Skladby som doteraz kombinovala v oboch jazykoch, nikdy som však slovenčinu neodsudzovala, len som to inak cítila.

Z akého dôvodu vlastne naši speváci spievajú anglicky, keď vedia, že preraziť vonku je de facto nemožné?

Asi z vnútorného pocitu, aby sa čo najviac priblížili vonkajšiemu svetu. Ťažko povedať. Proste to skúšajú a možno sa niekto chytí. Stretla som sa aj s takým názorom, že „aj by som spieval po slovensky, ale keď si napíšem text, vyzerá to smiešne". Možno aj to je pre niekoho dôvod. Pravdou je, že so slovenčinou sa nedá tak dobre hrať ako s angličtinou, nedá sa tak ohýbať.

No, keby sa preložili niektoré anglické texty našich umelcov, človek by žasol, čo za nezmysly sa v nich spievajú. Nie je rizikom skladať v jazyku, ktorý viem horšie ako materský?

Áno, stáva sa to, aj ja také texty poznám. Za seba môžem povedať, že svoje anglické texty som považovala za prirodzenú vec a neriešila som, ako ich kto berie. Mnohí to možno robia preto, že sa chcú za anglické texty jednoducho skrývať. Platí totiž, že angličtina nie je natoľko čitateľná ako slovenčina. Inak, keď som bola teraz v porote Coca-Cola Popstar, iks skladieb prihlásených autorov bolo v angličtine.

Chystáte live DVD zo svojich vystúpení. Nie je to priskoro?

Neviem, tak to proste cítim. Spravila som si prvé vlastné turné po športových halách, mali sme tam videoprojekcie, svetlá, dobrú techniku, tak som si povedala, že možno to už nikdy nezažijem a radšej konať hneď ako neskôr. Natočili sme štyri koncerty, viac ako sedemdesiat hodín materiálu... prečo nie? Teším sa na to, vyjde na jeseň, budú tam aj záznamy z cestovania, zo zákulisia, moje osobné videá, ktoré som zaznamenávala počas tých piatich rokov, veľký rozhovor so mnou, fotky... proste pekný materiál.

Nikdy som nedrogovala ani nefajčila

Platí u mladých kapiel heslo sex, drogy a rockenroll?

Dnes to už nie je taký rockenroll, možno vo svete áno. Víťazí skôr normálna životospráva a ak mám povedať pravdu, ani nepoznám ľudí, ktorí by v brandži brali drogy. Sama som nikdy nedrogovala, dokonca ani nefajčila. Alkohol viac menej nepijem, lebo keď idem na pódium, cítim zodpovednosť za svoju prácu. Prídem tam pripitá, zabudnem text a hneď som vyvedená z miery... takže nie. Musím byť sústredená.

Eufória u mňa prichádza vďaka dobrému koncertu, nepotrebujem k tomu žiadny alkohol. Celkovo nie sme kapela, ktorá by trebárs hýrila po koncerte, dáme si možno jeden pohárik. Netvrdím, že takí nie sú, ale my tam nepatríme. Trochu si posedíme v podniku a potom musíme byť fit kvôli vystúpeniu na druhý deň. Pristupujeme k tomu zodpovedne.

Nedávno ste naspievali pieseň Čerešne, ktorú spievala Hana Hegerová. Nie sú coververzie len priživovaním sa na popularite minulých hitov a nekazia úroveň pôvodnej skladby?

Existuje riziko, že coververzia bude horšia, ale ak sa to urobí poriadne, je to podľa mňa v poriadku. Keď sa svojho času robila Balada o poľných vtákoch od Mira Žbirku, bola to forma prejavenia úcty voči nemu, akýsi dar. Podľa mňa je úžasné, keď takú skladbu prespieva súčasná generácia mladých spevákov. Ako priživovanie by som to teda nebrala, skôr ako poctu pôvodnému interpretovi.

Čerešne sú tiež poctou, najmä Jarovi Filipovi. Vybrali mi ju Ivan a Miro Táslerovci, povedala som si, že je to fajn. Iste, mala som ťažkú situáciu kvôli tomu, že pôvodní interpreti nasadili latku naozaj vysoko, ale šla som do toho s tým, že hudobný podklad je úplne iný a miesto šansónovej verzie vznikla skladba s úplne novou atmosférou.

So súčasnou politickou mocou som spokojná

Sledujete politiku?

Nie. Občas si pozriem správy, sledujem ich na pol oka, viem, čo sa zhruba okolo nás deje, aká je situácia, ale príliš sa v tom nevyznám. Preto na politiku ani nenadávam, ani sa z nej nejako mimoriadne neteším.

Chodíte voliť?

Áno.

Podľa čoho si potom vyberáte?

Základný prehľad mám, takže si viem vybrať.

Čo si teda myslíte o tých, ktorí sú práve pri moci?

Som relatívne spokojná, nedeje sa nič také, k čomu by som cítila naliehavú potrebu vyjadriť sa.

Ste kúpiteľná do volebnej kampane?

Nie. Už som takú ponuku mala, odmietla som. Nechcem, aby sa moja muzika spájala s politikou.

Veríte?

Verím, že je nad nami nejaká sila, ktorá nás udržiava v normále a chráni nás. Mne viera pomáha. Ale o tom naozaj nechcem veľmi rozprávať, je to moje súkromie.

Súťažte o CD Zuzany Smatanovej Tabletky odvahy

Cenu zašleme výhercovi, ktorého vylosujeme spomedzi správnych odpovedí, zaslaných na adresu karol.sudor(at)smeonline.sk, do piatka 9. mája 2008 do 16.00 hod. V maili uveďte celé svoje meno, priezvisko, adresu a telefónne číslo.

Súťažná otázka znie: Na koľkom mieste skončila Zuzana Smatanová v stolnotenisovom turnaji?

Výherkyňa súťaže o 2 CD Lenky Filipovej The Best Of: Martina Láskavá z Banskej Bystrice.

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Zuzana Smatanová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.