Vo filmoch a seriáloch sa pričasto dodržiava spisovná slovenčina. V Meste tieňov naštvané postavy tresli o stôl a povedali „dočerta". V reálnom živote by takto nehovorili, tvrdí v rozhovore najmä dabingový herec a aktuálne predstaviteľ vyšetrovateľa Tomečka zo seriálu Mesto tieňov PAVEL VIŠŇOVSKÝ.

O divadlo ste sa „obtreli" už v detstve. Ako k tomu došlo?

Na základnej škole sa mi to prihodilo len raz, bol som tuším tretiak alebo štvrták, to sme už bývali v Hriňovej. Hral som v ochotníckom divadle rozprávku Čin čin, mali sme asi štyri reprízy a skončilo to katastrofálne. Stratil som totiž kostým a museli sme ho zaplatiť. V tom čase som teda netúžil byť žiadnym hercom.

Na gymnáziu sa to zmenilo?

Áno. Spoznal som sa s Ivanom Vojtekom, Jožom Švoňavským a ďalšími. Kamaráti mali amatérske divadlo, v ňom som hral Timura, čiže kádrovo to bolo podchytené celkom dobre. (smiech) Tam som sa tiež dozvedel, že existuje nejaká VŠMU. Vojtek bol prijatý a ukazoval mi list od profesora Záborského, v ktorom bolo uvedené, ako sa pripraviť na prijímacie pohovory, vtedy som si povedal, že to skúsim aj ja. Vojtek ma pripravil, pomohol mi psychicky i ohľadne všetkých potrebných fines.

Vzali vás, boli ste u profesora Zachara. O ňom kolujú legendy. Aký bol?

Pri ňom platí to, čo sa často hovorí - že niekoho cenu si uvedomíte až vtedy, keď ho stratíte. Nám študentom to došlo po dvoch rokoch, keď nám ho zobrali, naplno som pochopil až na poslednej rozlúčke s ním. Bol to fantastický človek. Nie pedagóg, ale zjavenie! Mal neskutočný prístup k študentom, bral nás ako svoje deti, kupoval nám knihy, nosil rôzne veci, rozprával sa s nami... Pracoval s nami nie tri oficiálne hodiny hereckej tvorby, bol s nami neustále.

Celé dni teda žil herectvom a hercami?

Presne, vidno to predsa na celej jeho tvorbe. To nebol len folklór, slovenský národ, ale umenie ako celok. Existoval v podstate len pre svojich študentov.

Dokáže takýto pedagóg vykresať dobrého herca aj z netalentovaného dreva?

Neviem. Na VŠMU boli rozdielni pedagógovia, každý z nich si adeptov herectva vyberal podľa svojho gusta. Mňa by trebárs jeden profesor vôbec neprijal, Zachar ma chcel. Dokázal človeka uvoľniť, teda dostať ho do pozície, že študent sa nebál postaviť do priestoru a urobiť hocijakú sprostosť, ktorú by človek z ulice nikdy nespravil, lebo mal v sebe nejaké vnútorné mantinely.

Prvé dva semestre sme hrali najmä nemé etudy, mali sme si ich pripraviť na akúkoľvek tému, v tomto bol Zachar vynikajúci. Pri ňom sa herec nehanbil, strácal zábrany... Iste, mali sme aj spolužiakov, ktorých neskôr vyhodil, lebo nedokázali urobiť to, čo chcel. Stávalo sa dokonca aj to, že o rok prešli pod iných pedagógov a herectvo nakoniec skončili. Tým chcem povedať, že neplatí, že ak vás jeden profesor vyhodí, už nikdy nemôžete byť hercom. Nemôžete, ale len podľa gusta konkrétneho pedagóga, s ktorým nie ste na jednej vlnovej dĺžke.

Čiže odpoveď na moju otázku je "nie"?

No, viete, o kom sa hovorí, že dokáže urobiť herca aj z medveďa?

O kom?

O Jožovi Bednárikovi. Veľmi si ho vážim, zažil som ho v Nitre ako činoherného režiséra, mal som ho strašne rád. Bednárik je skvelý v tom, že dokáže zakryť vaše chyby. Ak neviete spraviť nejaké gesto, on tie vaše drevené ruky tak povýši, až si diváci povedia, že „ako to dokázal?" Prípadne nedostatky prekryje kostýmom, hudbou, dodá nejakú akciu... neviem. Také niečo sa snáď ani nedá naučiť, v Bednárikovi to musí byť od narodenia.

Platí, že vynikajúci herec je vynikajúci pedagóg? Lebo v športe to nefunguje.

Neplatí. Nechcem nikomu ubližovať, ale tak je to v každom kšefte. Dobrý pedagóg musí mať vzťah k ľuďom, ktorým sa venuje, schopnosť priblížiť sa k nim, byť otvorený. Práve na Zacharovi som si vážil to, že vedel nielen rozdávať, ale aj prijímať. On sa s nami na hodinách doslova hral. Pozeral, ako hráme my, vychádzal z toho a až potom nás posúval ďalej. Nesnažil sa teda, aby ja som bol ako Bahúl, Bahúl ako Noga alebo Ťapák, Noga ako Gallovič...

Boli na VŠMU uvoľnenejšie pomery oproti iným školám, trebárs v dohliadaní na ideologickú „čistotu"?

Trochu sa na to dohliadalo, najmä ak sa malo robiť absolventské predstavenie alebo verejné skúšky. Určite sme nemohli robiť čokoľvek. Dostávať však do vystúpení nejaké narážky na režim bolo módou všade, v každom divadle, v každom filme... len ste ako divák sedeli a čakali, kedy to príde, kedy tam kto prepašuje nejakú narážku. Z čoho sme však mali stres, to bol predmet Politika.

Na umeleckej škole?

Áno. To sa bralo vážne. A stres sme mali aj pri štátniciach, lebo ten predmet bol ich súčasťou.

Učili ho nebodaj herci?

Nie, na starosti to mali „kádrovčíci" z nejakej politickej školy. Takíto pedagógovia kolovali po viacerých školách, ten predmet sa bral smrteľne vážne. Ak sme mali z niečoho strach, tak práve z neho.

Viedol sa bohémsky život?

Jasné, bolo to rovnaké ako dnes. Veľa času sme však venovali hereckej tvorbe a príprave na ňu. Tým nechcem povedať, že sme nemávali voľno a nechodili do podnikov. Oproti iným vysokým školám sme mali výhodu aj v tom, že sme boli úzky kolektív, bolo nás možno dvanásť. V podstate stále sme boli spolu ako jedna partia.

Keď pozerám na dnešné školy, je to najmä o individualitách. My sme fungovali ako silná dvanástka, čosi sme popili, povyvádzali, boli tam aj nejaké policajné zápisy, ranné prebúdzanie v tulipánoch na nábreží, kolega vyliezol na Morový stĺp... Vtedy začínala krčmička oproti škole U fašistov, tú sme otvárali každý deň, bývali sme v nej pečení varení. Predpokladám, že dnes študenti fungujú podobne.

Koho brala vaša generácia študentov ako akýchsi divadelných guru?

Nechcem ublížiť nikomu z mimobratislavských divadiel, sám som nejaké roky strávil v Nitre, aj tam boli skvelí herci, ale pánmi hercami vtedy boli najmä Machata, Filčík, Kvietik, Dibarbora, Valach, Grúberová, Krížiková... to bola fantastická generácia, ktorá sa v slovenskej kultúre nezopakuje možno už nikdy. Zachar nás občas zobral na tajné skúšky svojich predstavení a keď som tam videl Valacha, Mistríka a ostatných... to bolo úžasné.

Relatívne silná bola aj tá po nej, ale dnešná sa už akosi nechytá. Čím to je dané? Lebo ľudia s talentom sa nepochybne rodia.

V divadlách je dnes veľa dobrých hercov, aj mladých, len so o nich možno menej vie, pretože až donedávna ste ich mohli poznať prakticky naozaj len z divadla. Pravdou je, že sa tu dlho nerobilo nič iné, snáď pätnásť rokov. Chodí sa síce do divadiel, ale koľko je v nich miest? Päťsto? Osemsto? Čo je to v porovnaní s tým, že kedysi sa každý pondelok vysielali v televízii inscenácie, na Kolibe sa točilo veľa filmov? Mnohé z nich boli aké boli, ale o tých hercoch ľudia vedeli a oni mali možnosť vyrásť.

Do nitrianskeho Divadla Andreja Bagara ste šli hneď po škole?

Nie, najskôr som ostal visieť vo vzduchu a tak som skončil na klasickej ročnej vojne v Českom Krumlove. V Nitre som dostal angažmán až po nej, mal som šťastie, akurát odtiaľ odišiel Maroš Kramár, ktorý tam bol jednotkou. A Jožko Bednárik ma hneď obsadil do mojej prvej vážnej a dodnes snáď najväčšej a najkrajšej postavy v hre Strašidlá. Mal som teda relatívne raketový štart. Aj vtedy Bednárik na chvíľu spravil z medveďa herca. (smiech)

Nelákalo vás SND?

Každý študent o ňom asi sníva, najmä počas štúdia, ale keďže sme žili v ére, v rámci ktorej sa veľa nakrúcalo, netúžili sme primárne po konkrétnom divadle, ale aj po filmoch a inscenáciách. V Nitre som bol možno dva a pol roka, neustále prichádzali ponuky z televízie, z Koliby, z Barrandova a keď som odmietol ôsmu rolu, desiatu..., povedal som si, že „no počkaj Paľo, neštudoval si preto, aby si ostal len zakopaný v Nitre". A to nemyslím pejoratívne. Plat som mal okolo dvetisíctristo hrubého, z toho sa síce nejako dalo prežiť, ale túžil som robiť viac, veď sa nakrúcalo strašne veľa vecí. Preto som nakoniec odišiel do Bratislavy.

Na Novú scénu.

Áno, do Poetickej scény Novej scény, ktorá bola možno na chvoste bratislavských divadiel, nemala nejaký veľký kredit, chcel som však byť bližšie k iným príležitostiam, možnostiam. Vtedy bol dabing zlomkovou časťou našej práce, nie ako dnes, keď je to hlavný zdroj hereckých príjmov.

Hrali ste vo viacerých filmoch, do prvej hereckej ligy ste však neprerazili, nestali ste sa populárnym ako trebárs Noga, Ťapák, Kramár... Prečo?

To vyplýva z môjho naturelu. Nikdy som netúžil stať sa hviezdou, chcel som len robiť to, čo ma baví. Mnohé veci som musel odmietnuť. Ja som totiž taký - keď mi dáte nejakú ponuku a prečítam si ju, pričom cítim, že by tú postavu mal hrať niekto iný, zdvorilo odmietnem, prípadne sa na niečo vyhovorím.

Prílišná sebakritika?

Nemyslím si. Každý by však mal vedieť, na čo má a čo je jeho parketa. Keď budem trénovať slalom, nepôjdem predsa na majstrovstvá sveta v zjazde len preto, že viem lyžovať. Keď si to neuvedomíte, môžete si ublížiť. Jedna vec je, že hráte, ale čo ak si to ten divák zapne a nebude sa mu to páčiť?

Spätne ste nikdy neľutovali, že ste odmietli zaujímavú postavu?

Nie. V celej svojej robote dávam často na prvý dojem. Väčšinou mi to aj vychádza. Ak cítim, že na niečo nemám, prípadne mi to nič nedáva, nezaujíma ma to, tak to nevezmem. Stáva sa, že nejaké divadlo chce, aby som v ňom hosťoval. Vypýtam si to na prečítanie, poviem im, či ma to nejako oslovilo a dúfam, že sa neurazia.

Ak ma niečo neosloví, načo to mám robiť? Len preto, aby som bol vo filme, na obrazovke, v divadle? Mne je jedno, či ide o veľkú alebo malú postavu. Ako herec hľadám niečo, čoho sa môžem zachytiť, musí v tom byť istá hraničná situácia. Hovoriť všeobecné veci nemá význam. To sa dá za peniaze, ale nie pri takejto práci. Práca musí niečo spôsobiť v duši. Ak nespôsobí, nie je dobrá.

Prišla však ponuka hrať vyšetrovateľa v kriminálnom seriáli Mesto tieňov. Hraničná situácia?

Poznal som dokumentárnu tvorbu D.N.A. Production, páčila sa mi. Samozrejme, bez toho, aby som tušil, že raz ma oslovia s nejakou hranou vecou. A keď ma oslovili, súhlasil som.

Oni sú však dokumentaristi, zrazu sa pustili do čohosi iného. Riziko, že to nebudú vedieť robiť, bolo veľké.

Iste, ale hovoril som si, že ak dokážu zaujímavo robiť jednu vec, snáď dokážu aj inú. Okrem toho, povedzme si rovno - po rokoch ničnerobenia v tejto brandži, s výnimkou dabingov, to bola pre mňa obrovská ponuka. Mal som sedenie s producentom, porozprávali sme sa a nakoniec rozhodla tá „nadržanosť" - máte pätnásťročné herecké úspory a chcete si konečne zahrať. (smiech)

Čiže „absťák" po dlhom nehraní?

Áno. Potom premýšľate, ako to bude prebiehať, či si vôbec pamätáte, ako nakrúcanie vyzerá. Pýtate sa sám seba „a viem to ja ešte? Dokážem to robiť aj dnes?" Je to ako s atletikou - vypadnete z tréningu a ste mimo. Šiel som do toho teda s veľkým nadšením, po hlave. Potom to, samozrejme, opadlo, lebo prišli prvé problémy a starosti, nielen tvorivé, ale rôzne iné. Predsa len, do celej práce je zamontovaných štyridsať ľudí a výsledok vyplýva z disponovanosti nás všetkých. Zrazu vám dochádza, že vlastne vôbec nemôžete ovplyvniť výsledok toho celého, respektíve nielen vy, lebo natočíte iks záberov a viete, že sa môže použiť len jeden. A vy netušíte, ktorý to bude. Neviete, aký ste boli na obraze, aký výraz ste mali, nič.

Každý diel vidíte až v definitívnej verzii?

V podstate áno. Natočím čo treba a potom tŕpnem, čo z toho zostrihajú.

A aké pocity z toho máte doteraz?

Po zhliadnutí prvého dielu som bol príjemne prekvapený, príbeh bol celkom živý, dynamický. Samotný zostrih konkrétnych dialógov... tam neviem, či človek dokáže byť stopercentne spokojný. Ani ja nie som. Jeden z našich režisérov povedal počas natáčania zaujímavú vetu - zlé je, ak sa herec na režiséra nemôže spoľahnúť. Musia si vzájomne dôverovať. Režisér hercovi pri obsadzovaní a hraní, herec až do momentu posledného strihu, keď vám môže pomôcť hudbou, záberom, čímkoľvek. Každá scéna a dialóg v Meste tieňov sa točili možno šesť, osem, občas dvanásťkrát.

Ľudia si nevedia predstaviť, aká úmorná a namáhavá práca to je, často v malých, zadymených priestoroch, do očí vám svietia reflektory... Vy viete, že ste boli dobrý v druhej verzii, oni tam strihnú šiestu... A je to logické, lebo nestrihajú len vás, ale aj vašich kolegov. Z tej mozaiky nakoniec musia poskladať kompromis, v ktorom všetko funguje.

Kritici tomu seriálu vyčítajú umelosť dialógov, v skutočnosti by tak údajne nikdy neprebiehali.

Tu sa strašne dlho nerobilo, herci netočili, scenáristi nepísali. Všetci teda potrebujeme čas. Samozrejme, trochu sme determinovaní aj policajnou terminológiou, musíme dodržať isté postupy. Je rozdiel, keď sa tam bavia policajti medzi sebou súkromne a oficiálne. Učíme sa však na vlastných chybách.

Bežný človek sa možno s výnimkou správ a čiernych kroník s takými zločinmi do kontaktu priamo nedostáva. Mesto tieňov je vystavané na skutočných príbehoch, hoci upravených. Ako na vás pôsobili?

V našej kancelárii sme mali na stenách vyvesené reálne fotografie tých zločinov, čo si divák možno ani neuvedomí. Keď sme na to pozerali, hovorili sme si, že také niečo nezaranžuje sebalepší maskér, nehovoriac o tom, že to by ani kamera a samotná telka nezniesla. Sú to strašné veci, viacerí sme si povedali, že pri takej práci by sme dlho nevydržali. Iné je venovať sa hospodárskej kriminalite, ale toto... čistá brutalita.

Zmenilo práve poznanie takých prípadov váš pohľad na našu políciu?

Nepovedal by som, že na políciu ako celok, ale na zložku polície, ktorá sa venuje práve takýmto zločinom. Mali sme tam pána, ktorý v reáli robí policajného technika. Prvé dni nám pomáhal, vysvetľoval, čo a ako. Vo svojej práci chodí k vraždám, mŕtvolám, častiam ľudských tiel... a hovoril, že keď prišiel na miesto činu a spravil svoju robotu, oficiálne si mohol dať panáka a ísť domov oddychovať. Jednoducho tých ľudí v službe vystriedali, aby sa s tým mohli nejako psychicky vyrovnať. Nehovorím, že sa opíjali do nemoty, ale musí to byť strašný nápor na psychiku.

Čo na ten seriál hovoria policajti?

Ja som stretol len s jedným priamo na premiére, bol to vysoký policajný funkcionár, mne aj produkcii hovoril, že je spokojný, že to verne odráža ich prácu. Samozrejme, úplne dokonale sa to vystihnúť nedá, lebo keby sme ukazovali len suchú realitu, nikoho by to nebavilo pozerať. Vždy je tam akási umelecká štylizácia. Ale keď ma raz zastaví nejaký dopravný policajt, snáď sa budem môcť vyhovoriť z priestupku tým, že im robím dobré meno. (smiech)

Na začiatku ste spolupracovali s profesionálnymi kriminalistami?

Áno, ale pri samotnom natáčaní už neboli. Dostali sme základný výcvik - ako nosiť a držať pištoľ, chvaty, hmaty, sebaobrana, spútavanie a pacifikovanie páchateľov... Ale viete ako to je - keď vás vezmem prvýkrát k počítaču a budem vám vysvetľovať, čo všetko dokáže Windows, stláčať klávesy, tiež sa vám bude zdať všetko jednoduché a jasné. Prídete však domov a skončili ste. Počas mesiaca sme si však viaceré veci opakovali, takže to ako tak ide.

Napríklad aj s tým držaním pištole je to rôzne - raz nás trénoval jeden, potom druhý, oni majú tiež každý svoj vlastný štýl. Niekedy musíte robiť kompromis kvôli kamere, aby tú pištoľ bolo vidno, hoci v skutočnosti by to tak nemohlo prebehnúť... Desiatim divákom sa to potom môže v seriáli pozdávať, ďalším desiatim už nie.

Hovorí sa, že divadlo skultúrňuje, poľudšťuje, dobré filmy tiež. Čo takéto kriminálky?

Zo strany televízie je to píplmetroch a biznise, tento žáner letí, vidíme to aj na zahraničných produkciách. Ale nemyslím si, že by to mohlo meniť ľudí, odrádzať nejakých páchateľov, ktorí si nás pozrú a povedia si - tak toto je hrozné, radšej ten zločin nespravím. Taký naivný nie som. Dopad na ľudskú spoločnosť to nebude mať, tá ostane „stokou„ aj naďalej. Možno to trochu zlepší pohľad na políciu a snáď niekto uzná, že tí chlapci to naozaj nemajú až také ľahké, ako si my, laici, myslíme. Už len na to by to bolo dobré. Zvyšok môže byť len o tom, že to niektorým ľuďom zarobí nejaké peniaze. Alebo aj nezarobí, neviem.

Muselo sa ísť pri nakrúcaní do finančných kompromisov?

Väčšina ľudí, ktorá vám dnes zavolá, že má pre vás robotu, ako prvé povie, že je na ňu veľmi málo peňazí. Preto aj väčšina mojich odpovedí znie v duchu „ak na to nemáš peniaze, tak to nerob". Ja keď idem do Tesca a mám len päťsto korún, tiež si nenaložím plný košík. Každá práca je teda vecou dohovoru a finančného kompromisu.

Aj v Meste tieňov mohli byť mnohé veci urobené lepšie, vernejšie, hoci netvrdím, že by to seriálu v konečnom dôsledku pomohlo. Možno niekto by si povedal, že tá mŕtvola vyzerá naozaj fantasticky a reálne, ale za tým by šiel nudný a hlúpy dialóg, ktorý by to celé zdegradoval. Celá robota na tomto seriáli teda bola aj o finančnom kompromise. Nielen mojom, ale všetkých zainteresovaných, lebo sme vedeli, aký je rozpočet.

Je takáto situácia v tvorbe bežná?

Na Slovensku je to proste tak. Kedysi, keď sa nič netočilo, mnohí herci hovorili „ja by som šiel robiť aj zadarmo, len aby som niekde hral". Potom príde ponuka, poviete si, že by ste to spravili naozaj aj zadarmo, ale nastane problém - protistrana začne vyžadovať, aby ste zadarmo alebo za smiešne peniaze robili už navždy a paušálne. A to hovorím aj o dabingu. Každý sa len vyhovára, že náklady idú hore, ale zabúda sa, že náklady stúpajú aj nám. Aj my potrebujeme z niečoho žiť.

Hercov teda tlačia do polohy „buďte radi, že vám dávame možnosť hrať"?

Ponuka hercov je tu stále väčšia ako ponuka roboty. Bohužiaľ, toto je jediná brandža, kde nielenže neudržiavame honoráre, ktoré boli povedzme v dabingu pred dvadsiatimi rokmi, my ideme dokonca dole! O dvadsať aj tridsať percent. Prichádza euro... čo bude potom? Ja z toho mám paniku. Stále sme v pozícii „chcem ťa, toľkoto ti dávam. Berieš, neberieš? Ak nie, vezmem druhého." Možno raz príde doba, keď sa dabingu prestanem venovať, lebo ak mám dvanásť hodín stáť za pultíkom v tme, ničiť si oči a zarábať menej ako za to isté pred desiatimi rokmi... načo to mám potom robiť?

Je slovenský dabing kvalitný?

Veľmi stúpol, ale na škodu je isté jazykové obmedzenie. Vezmite si Pulp Fiction a nadabujte ho. Veď to sa nedá. Tu totiž neexistuje oficiálny slang, ktorý by ste počuli v televízii.

Slovenčina je teda na dabing chudobná?

Je celkovo chudobnejšia ako angličtina a niekedy sa príliš striktne dodržiava jej spisovnosť, čo už nie je len problém dabingu. Klasický príklad priamo v Meste tieňov - štyri naštvané postavy tresli niečo o stôl a povedali „dočerta". Myslíte si, že takto by hovorili aj v skutočnosti? Aspoň dvakrát by sa tam hodilo povedať isté ženské povolanie alebo orgán. A nemôžete. Porovnajte to len s češtinou, koľko tá má skvelých výrazov pre slová ako zapaľovač alebo cigareta. Slovenčina nič také neponúka, prípadne musíme škrtať práve tie čechizmy. Mňa pritom nezaujíma, aké má to slovo korene, a keď sa tu raz dvadsať rokov používa, nerozumiem, prečo ho nemôžeme použiť v dabingu. A odôvodnia to nezmyslom, že „nie, lebo to má český koreň". Koľko slov tu pritom máme s nemeckým a iným koreňom?

Poviem iný príklad - je normálne, aby sa vo filme rovnakým slovníkom rozprávali bezdomovci aj policajti v službe? Veď choďte trebárs medzi mladých, sadnite si na terasu a počúvajte, ako sa bavia. Potom si pustite nejaký dnešný film a zistíte, aký je v tom rozdiel. Keď nebudete hovoriť ich slovníkom, tak ho neprijmú, lebo oni sa tak nesprávajú. Na strane druhej treba povedať, že dabing ako taký má celkovo výbornú úroveň - vezmite si fantasticky nadabovaných Priateľov a mnohé iné seriály či filmy, v ktorých som - skromne dodávam - daboval aj ja.

Boli ste vy sám niekedy vypočúvaný na polícii?

Bol, už dávno. U dvoch levov v pivnici. Mal som malý stret s iným autom. Šiel som dole kopcom, chcel som odbočiť, bol tam ľad a auto sa rozhodlo ísť rovno. Ťuklo do jedného trabanta. Zaviedli ma k jednému policajtovi a ten bol neskutočne zlatý. Pýta sa ma, ako sa to stalo. Hovorím mu: „Šiel som domov na škodovke, ostrá zákruta, bol na nej ľad, šmykol som sa a bolo." A on, že „ešte raz, ako sa to stalo?" Hovorím si, že opakovanie je matkou múdrosti, tak som mu to zopakoval. A on znovu „ako sa to stalo? Pýtam sa tretíkrát a naposledy." Nakoniec mi vysvetlil, že „vy ste predsa zatáčali a nechtiac ste zachytili zaparkované vozidlo, nie? Lebo keby ste mi tvrdili, že je tam ľad a vy ste ho nevideli, tým pádom ste neprispôsobili jazdu stavu a povahe vozovky, čo by bolo na vodičák a pokutu. Ak ste však iba zachytili zaparkované auto, je to za tristo korún." Svätý človek.

A mám ešte jednu príhodu - raz som sa vracal z Prahy a tesne pred Malackami mi skočil do cesty jeleň. Auto nepojazdné, došiel som na políciu a hovorím, čo sa stalo. Oni, že „kolegovia teraz naháňajú v Kútoch kurvy, keď sa budú vracať, pozrú, či neklamete". Keď do vysielačky potvrdili, že v tom jarku naozaj leží jeleň, začali spisovať zápisnicu. Policajt ťuká do stroja: „Nehodu spôsobil... ako sa voláte?" Hovorím mu, že „no hádam nie ja, veď na vine bol jeleň". A on teda napísal, že „Nehodu spôsobil jeleň. Bytom?" Kolega policajt mu hovorí: „Napíš lesná zver". Takže výsledok bol takýto: „Nehodu spôsobil jeleň, bytom lesná zver." (smiech)

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Pavel Višňovský v prepise nič nezmenil.