Editor Vladimír Barborík je ako vždy precízny – táto jeho vlastnosť sa prejavuje aj vo výbere a v usporiadaní jednotlivých častí monografie o Pavlovi Hrúzovi, kde neobišiel ani konzultácie s autorom, najmä pokiaľ išlo o zásahy do textov či o výber z viacerých variantov poviedok a noviel.
V občianskej i umeleckej jednote
„Hrúzove prózy funkčne a v hojnej miere využívajú možnosti rôznych vrstiev slovenčiny vrátane jazykového subštandardu, slová a slovné spojenia z cudzích jazykov, odkazy na historický kontext či osobnosti,“ toto a mnohé iné črty Hrúzovej lexiky Barborík sprístupňuje, vysvetľuje, uvedomujúc si, že lexika často pomáha objasňovať významové smerovanie diela.
Kalendárium doplnil o Hrúzove autentické výpovede a komentáre. Dôkladný a mnohoraký pohľad na jeho prozaickú tvorbu poskytuje časť Pavel Hrúz v kritike a pohľadom súčasníkov.
Kniha predstavuje spisovateľa v jednote občianskej i umeleckej a jeho tvorbu zasa v širších spoločenských, no najmä literárnych súvislostiach. Hľadá spojivá a rozdiely medzi generačne blízkymi autormi a tradicionalizmom či literatúrou medzivojnovou. („Patrí do konkrétneho generačného kontextu svojich čias, mnohé s ním má spoločné, no najzaujímavejší je tam, kde sa odlišuje.“)
Barborík sa kriticky stavia k obdobiu, čo Hrúzovi robilo prekážky a škodilo mu, no robí to viac zastrene, pomocou irónie a sarkazmu. Po roku 1968 Hrúz stratil zamestnanie, vylúčili ho zo Zväzu slovenských spisovateľov, nemohol verejne publikovať, občas iba pod pseudonymom, pod svojím menom len v samizdate (edícia Petlice); Slovenský spisovateľ a Smena mu nevydali knihy a hoci už dovtedy mal viac literárnych ocenení, odmietli ho publikovať noviny a časopisy.
Písať proti srsti
Až v roku 1986 mu vyšla v Romboide poviedka pod jeho vlastným menom. Editorov doslov („Ako písať proti srsti doby“) nie je predovšetkým analýzou Hrúzových prozaických diel, ale charakteristikou literárneho procesu 60. až 90. rokov. Takýmto spôsobom je viditeľnejšie, čím sa autor líši od ostatných, čím vyčnieva z prúdov literatúry.
Solitér a sólolezec
Barborík hovorí o jeho zvláštnom jazyku vyjadrovania („novoreč“), o koláži ako o „súčasti významového plánu diela“, o „pohľade zdola nahor“ pri stvárňovaní skutočnosti. Hrúz vie vážne premeniť na komické a rovnako znížiť aj pátos; historické udalosti sú najčastejšie iba na okraji – jeho rozprávač i postavy sú svedkami.
V 70. rokoch sa už Hrúzov „epický dištanc pozorovateľa pomerov postupne mení na účasť a postavy dostávajú od rozprávača to, čím v predchádzajúcich prózach šetril – osud.“ V druhej polovici 80. rokov sa u neho začína intenzívne prejavovať „žánrový posun“ a komplikovanejšia kompozícia, zostal však verný ľuďom z okraja spoločnosti a grafickej i vizuálnej hre s textom.
V 90. rokoch sa do Hrúzovej tvorby dostáva anekdotickosť, vracia sa domov, do regiónu Banskej Bystrice, čo sa v knihe kvalifikuje ako reakcia na globálne trendy v literatúre. Editor svoj výklad završuje aj týmito slovami: „Individualista, solitér, sólolezec. Dalo by sa o ňom hovoriť ako o exkluzívnom autorovi, keby sme nevedeli, že táto výlučnosť bola vykupovaná aj dlhodobým vylúčením – exklúziou z oficiálnej literárnej prevádzky normalizačného desaťročia.“
Recenzia
Pavel Hrúz: Okultizmus a iné prózy. Editor Vladimír Barborík.
Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV Bratislava 2007.
Autor: Gabriela Rakúsová Autorka je literárna kritička
