KDH je stranou, ktorá sa uchádzala o priazeň voličov vo všetkých voľbách od roku 1990 a vždy získala dostatok hlasov, aby sa stala parlamentnou stranou. Predstavitelia strany na túto skutočnosť rád upozorňujú vnímajú ju ako pozitívny prínos pre slovenský parlamentarizmus.

KDH je podľa nich spoľahlivým obrancom národných, kultúrnych aj etických hodnôt Slovákov. Kritici strany vidia KDH naopak ako hnutie spiatočnícke, príliš konzervatívne, ideologicky neprípustne vyhranené, pokrytecké a svätuškárske.

V rokoch 1994-1998 bolo KDH tvrdým odporcom a kritikom štýlu vládnutia Vladimíra Mečiara, neskôr sa už ako vládna pravicová strana stalo nositeľom nových myšlienok v ekonomickej oblasti.

V roku 2008 je KDH po necelých ôsmych rokoch vládnutia v opozícii a kríze. Poslanecký klub KDH opustili piati poslanci, pričom štyria z nich založili novú politickú stranu a Hnutie, ktoré opustili nazval jeden z nich, Vladimír Palko, za stranu, „v ktorej sa dnes dá kúpiť kilo fráz za päť korún".

Raketový nástup Štruktúry novej politickej strany KDH začali vznikať bezprostredne po novembrových udalostiach z roku 1989. Kým intelektuálov, ochranárov a iné skupiny disidentov zastihla Nežná revolúcia značne nepripravených na zmenu režimu, kresťanský disent bol už z predchádzajúcich rokov organizovaný a štrukturovaný.

Jeho jadro zoskupené okolo ľudí ako František Mikloško a Ján Čarnogurský vytvorilo tak hneď v prvých dňoch revolúcie základ budúceho KDH. Ustanovujúci zjazd KDH sa konal vo februári 1990 v Nitre.

Najväčšie kauzy KDH objednávka prieskumov verejnej mienky ministrami KDH Vladimírom Palkom a Danielom Lipšicom, ktoré zisťovali ako ich vníma verejnosť nákup striekačiek pre hasičov ministerstvom vnútra vedeným ministrom za KDH Vladimírom Palkom podozrenie z odpočúvania politika Pavla Ruska, ktoré padalo na ministerstvo vnútra vedené Vladimírom Palkom, no nepotvrdilo sa

Do prvých slobodných volieb v roku 1990 tak išlo KDH už samostatne a dosiahlo svoj historicky najlepší výsledok 19,21 percenta hlasov voličov a 31 poslaneckých mandátov. KDH spolu s VPN vytvorilo koalíciu a predsedom slovenskej vlády bol do júna 1992 predseda KDH Ján Čarnogurský, takisto bol podpredsedom vlády národného porozumenia Česko-slovenskej federatívnej republiky.

Na v tomto období množiace sa výzvy k osamostatneniu Slovenska, ktoré zaznievali od SNS ale aj od časti voličov a členov KDH, KDH odpovedalo opatrne. Predseda KDH Ján Čarnogurský síce hovoril, že na vlajke Európskej únie vidí hviezdičku reprezentujúcu samostatné Slovensko, no malo to byť až okolo roku 2000.

Prvý rozkol a pobyt v opozícii Tak dlho nebola ochotná čakať ani časť členov KDH, ktorí na jar v roku 1992 z KDH vystúpili a založili Slovenské kresťanskodemokratické hnutie. Jeho predsedom sa stal Ján Klepáč, ktorý budúcnosť strany videl viac národne orientovanú.

Rozkol neprospel ani KDH a ani SKDH. Klepáčova strana vo voľbách v roku 1992 neprekročila hranicu potrebnú na vstup do parlamentu a KDH získalo 8,9 desatín percenta voličských hlasov.

KDH sa ocitlo v opozícii a v postavení opozičnej strany sa aj prizeralo na slávnostný akt vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Poslanci hnutia dokonca na protest proti štýlu vládnutia a ako vyjadrenie obáv zo spôsobu spravovania štátu zo strany Vladimíra Mečiara a HZDS nehlasovali za Ústavu Slovenskej republiky. Tento postoj im bol v budúcich rokoch často vyčítaný a v očiach vládnej koalície znamenal dokonca diskvalifikáciu v práve vyjadrovať sa k problémom samostatného Slovenska.

KDH sa v druhom volebnom období dostalo k moci len na krátko, keď v roku 1994 po rozkole v HZDS vyslovil parlament vláde Vladimíra Mečiara nedôveru. KDH sa tak do termínu predčasných parlamentných volieb stalo súčasťou vládnej koalície vedenej odídencom z HZDS Jozefom Moravčíkom a podporovanej tiež klubom SDĽ.

Volebné sľuby KDH (2006) zvýšiť daňový bonus pre rodičov zachovať dôchodkovú reformu zvýhodniť manželov pri odvodoch do sociálnej poisťovne doladenie zdravotníckej reformy

Vo voľbách v roku 1994 však KDH opäť neuspelo tak, aby mohlo po voľbách rozdávať karty a stať sa súčasťou vládnej koalície. Stranu so sedemnástimi poslancami v národnej rade čakal tentoraz štvorročný pobyt v opozícii a zápas s mečiarizmom.

Mečiarizmus - čo nás nezabije, to nás posilní KDH sa počas rokov 1994 - 1998 vyprofilovalo ako strana, ktorá bojuje za dodržiavanie demokratických pravidiel. Počas vlády strán HZDS-SNS-ZRS čelilo KDH a jeho politici zvýšený záujem o svoju činnosť zo strany štátnych úradov, na mítingu KDH na bratislavských Pasienkoch sa dokonca na toaletách našla igelitová taška s výbušninou, z uloženia ktorej bola podozrivá Slovenská informačná služba.

Okolo Ľubomíra Pittnera, člena KDH, sa dokonca vytvorila akási paralelná tajná služba, ktorá monitorovala činnosť štátnej tajnej služby často zameranej na politických oponentov vlády Vladimíra Mečiara. Politici KDH takisto podali pomocnú ruku rodine zavraždeného Roberta Remiáša, zo zabitia ktorého bola podozrivá takisto štátna tajná služba SIS.

V roku 1996 sa v KDH začal viac zviditeľňovať podpredseda strany pre ekonomiku Mikuláš Dzurinda. Z hnutia chcel spraviť stranu, ktorá mala mať širší občiansky rozmer a dokázala by osloviť aj ľudí, ktorí inak ku kresťanskému svetonázoru neinklinujú. Dzurinda chcel KDH otvoriť mladému modernému voličovi s liberálnejším pohľadom na svet. Jeho ohlásenú kandidatúru na post predsedu hnutia podporilo 22 členov predsedníctva strany, teda len o 14 menej než kandidatúru Jána Čarnogurského. Ten nakoniec na sneme KDH v Banskej Bystrici predsedníctvo obhájil, silné dzurindovské krídlo sa však v KDH stalo realitou.

Vyhrať nasledujúce voľby, teda voľby v roku 1998, bolo tak pre KDH ako aj pre zvyšok opozície otázkou prežitia. Aj preto KDH súhlasilo so spojením sa opozície ako celku a vytvorením SDK - Slovenskej demokratickej koalície. Stalo sa tak v júli 1997 a hovorcom koalície sa stal podpredseda KDH Mikuláš Dzurinda.

Rozpustenie politickej strany SDK a návrat k spolupráci piatich materských strán (KDH, DS, DÚ, SDSS a SZS) však nebol taký jednoduchý ako politici KDH predpokladali.

Volebný úspech a následné štiepenie Po úspešných voľbách v roku 1998, v ktorých SDK získala 26,33 desatín percenta voličských hlasov malo dôvod na spokojnosť aj KDH. Vo vláde získalo posty ministrov spravodlivosti (Ján Čarnogurský) a vnútra (Ladislav Pitner). Viac starostí ako programové vyhlásenie vlády (za ktoré Ján Čarnogurský nezahlasoval) však robilo KDH rozpustenie štruktúr SDK a návrat od päťkoalície k spolupráci jej materských strán.

Tento krok sa však zvyšným štyrom stranám nepozdával a prikláňali sa k myšlienke predsedu SDK, Mikuláša Dzurindu, ktorý navrhoval fúziou strán vytvoriť jeden silný pravicový politický subjekt. Argumentoval najmä dôverou a prianím voličov, ktoré vyjadrili podporou SDK vo voľbách.

Fúziu však KDH odmietlo a rozhodlo sa pokračovať v samostatnej politike, pričom SDK obvinili predstavitelia KDH z porušenia predvolebnej dohody, ktorá hovorila o rozpustení koalície.

Politici KDH zoskupení okolo Mikuláša Dzurindu sa do materskej strany vrátiť odmietli. Navrhli vytvoriť úniu politických strán, čo KDH aj DS odmietli. Vo februári roku 2000 tak bola na ministerstve vnútra zaregistrovaná SDKÚ a KDH prišlo okrem Dzurindu aj o ďalších ľudí, hnutie opustili Ivan Šimko, Gabriel Palacka či Ľubomír Pittner.

Nový predseda, staré KDH V roku 2000 predseda KDH Ján Čarnogurský ohlásil, že sa nebude na sneme hnutia uchádzať o znovuzvolenie. Delegáti snemu tak v októbri 2000 za jeho nástupcu zvolili Pavla Hrušovského. Pod jeho vedením KDH pokračovalo vo svojej politike a po voľbách v roku 2002 sa opäť stalo súčasťou vládnej koalície.

Funkčné obdobie druhej vlády Mikuláša Dzurinda sa však skončilo predčasne práve pre postoj KDH, ktoré trvalo na splnení kontroverzného bodu vládneho programu - podpísaní zmluvy medzi Slovenskom a Vatikánom o výhrade vo svedomí. Podpis takejto dohody odmietala koaličná strana ANO a tiež SDKÚ. Ministri za KDH po neschválení zmluvy vládou podali demisiu a menšinová vláda Mikuláša Dzurindu definitívne stratila podporu v parlamente.

Opäť v opozícii, opäť štiepenie Voľby v roku 2006 priniesli KDH výsledok 7 percent. Ideologický oponent kDH, strana Smer v nich naopak presvedčivo zvíťazila. Vedenie KDH sa v tomto momente rozdelilo na otázke, či sa o miesto vo vláde so stranou Smer uchádzať má alebo nie.

Kým podpredseda KDH Vladimír Palko rezolútne vytvorenie koalície so Smerom odmietol, predseda KDH sa k otázke nevyjadroval. Neskôr Palko potvrdil, že KDH skutočne pozvánku do vlády od strany Smer dostalo. Nakoniec však aj pre pomalé rozhodovanie a nejednotnosť v názore zostalo mimo hry.

Trauma KDH z povolebného vývoja vyústila až do ďalšieho štiepenia strany. Vladimír Palko však odišiel z KDH z iných dôvodov ako Mikuláš Dzurinda. Na začiatku roka 2008 sa z KDH rozhodli odísť viacerí zakladajúci členovia, ktorí po voľbách spoluprácu so Smerom odmietali. Podľa ich slov sa KDH stále nevyrovnalo s tým, že nie je súčasťou vládnej koalície. Dlhoročné tváre KDH - František Mikloško, Vladimír Palko, Pavol Minárik a Rudolf Bauer rady KDH opustili.

Najznámejšie tváre KDH

Pavol Hrušovský Ján Čarnogurský Daniel Lipšic Ján Figeľ

predseda KDH podpredseda KDH eurokomisár

Autor: Michal Petruška