„Obec sa začala vyľudňovať hlavne po druhej svetovej vojne. V roku 1921 mala ešte 556 obyvateľov,“ hovorí Peter Ivanič, starosta obce Ábelová, pod ktorú Madačka spadá. Rovnaký osud postihol viaceré okolité obce – Nedelište, Polichno, aj samotnú Ábelovú.
Starosta hovorí, že ľudia začali hromadne odchádzať po tom, čo sa rozbehla kolektivizácia.
Aj 87-ročný Ján Šimun, ktorý patrí s manželkou k posledným pôvodným obyvateľom Madačky, je presvedčený, že hlavnou príčinou vyľudnenia bolo založenie družstva. „Po vojne ľudia odchádzali v niekoľkých vlnách, ale najviac ich opustilo dedinu po tom, čo založili v Ábelovej JRD. Ľudia to znášali ťažko. Väčšina vlastnila malé políčka a tých sa zrazu museli vzdať,“ hovorí.
Pamätá si ešte časy, keď bola Madačka živou obcou. „Bola rozťahaná po lazoch. Šestnásť rokov som robil poštára a denne som nachodil po kopcoch 22 kilometrov.“ Postupne sledoval, ako sa z dediny vytráca život. Najprv zrušili jednotriedku, po nej obchod, ubudlo spojov. Dnes už z obce odchádza iba ranný spoj do Lučenca a popoludní sa vracia. Nie je vylúčené, že aj ten časom zrušia, lebo nie je vyťažený. „Nežije sa tu ľahko, ale inak žiť by sme nechceli,“ hovorí pán Šimun. Zásoby potravín im zväčša privezie rodina na niekoľko týždňov. „ Chlieb a pečivo nám raz do týždňa privezú až do dediny. Ten sa do zásoby kupovať nedá,“ hovorí manželka pána Šimuna.
Chatárom práve odľahlosť obce poskytuje vysnívaný raj. Anna Škretová za ním chodí až z Prahy: „ Sem akoby ešte civilizácia príliš nezasiahla, a to je očarujúce.“
Starosta Ábelovej nepredpokladá, že by sa počet stálych obyvateľov mohol zvýšiť: „Postupne vystriedajú trvalé bývanie rekreačné chaty.“
