Dráma.
Autormi spomínanej hry ste dvaja. Ako ste ju písali?
„Mňa nikdy nelákala predstava, že sa zavriem a vydepkujem súčasný dramatický text. Chcela som, aby to bola príjemná spoločenská udalosť, pri ktorej človek srdečne diskutuje o napísanom, v ruke káva, nohy vyložené na kuchynský stôl a okrem svojho úsudku, zážitkového sveta, sumy poznania a vzdelania dôveruje aj niekomu inému.“
Prečo ste uprednostnili písanie v autorskej dvojici?
„Je fajn byť súčasťou nejakej dvojice, niekedy mám pocit, že človek je ako kartička z pexesa, neustále hľadá nejaký svoj pár. Spoluautor Medowits je opatrnejší, dal si pseudonym. On je asi skôr na PC poker ako na pexeso.“
Napísali ste spolu už hru Rečičky, ktorú naštudovali poslucháči VŠMU. Text mal ohlas v Nemecku, kde bol aj preložený a uverejnený, a najnovšie vychádza v zborníku súčasnej európskej drámy v Portugalsku. Kde sa to celé začalo?
„Pred tromi rokmi ma režisérka Viera Dubačová z Divadla z Pasáže poprosila, aby som pre ňu napísala text pre jej diplomovú réžiu na VŠMU. Súhlasila som, ale dosť opatrne.“
Nemali ste skúsenosť?
„Nejaké skúsenosti by aj boli, no priznám sa, že túto školu som neskončila s farbisto pozitívnymi pocitmi. Možnosť napísať text pre školské predstavenie bola príťažlivá aj odstrašujúca zároveň.“
Čo vás nakoniec dostalo?
„Viera má mimoriadny talent veľkoryso veriť talentu iných ľudí a rôznymi spôsobmi ho povzbudzovať. A keďže som poznala človeka, o ktorom som si zase ja myslela, že má talent, ktorý treba momentálne trochu povzbudiť, zavolala som Medowitsovi. Potom, keď prišiel stimul napísať text do súťaže Dráma, zavolala som mu znovu. Myslím, že ho potešila základná schéma textu, ktorú som mala vymyslenú, takže znovu súhlasil. To je taký kolobeh vzájomného povzbudzovania.“
V presadzovaní niektorých diel a v úsilí o ich zaručený dosah sa využívajú, možno aj zneužívajú mená známych tvorcov. Ako sa pozeráte na autorstvo a vzťah autora k svojmu menu?
„Pre ego autora, akéhokoľvek, môže byť asi super hladivé, keď sa dostane do štádia, že jeho meno začnú zneužívať, používať, mávať s ním ako so zástavou. Aj keď akiste platí, že čím väčšie mávanie, tým väčšia zodpovednosť, a niekedy je zvolená zástava priveľká, spadne na človeka a už sa spod nej nevyhrabe. Dnes sa však príliš bazíruje na exaktnosti priznaného autorstva, na internete sa tvorcovia bežne označujú za klamárov a lupičov, keď sú ich inšpirácie priveľmi blízke a výsledok podobný. Čo sa týka oblasti dramatickej tvorby, situácia je asi komplikovanejšia.“
Prečo?
„Dramatické texty nie sú čítaním, kde si človek vytvára priamy vzťah k autorovi tvárou v tvár k jeho textu. Diváci drámu zväčša vnímajú ako javiskové dielo, ktorého výsledný tvar formuje skupina ľudí.“
Takže o zneužívaní mena sa nedá hovoriť?
„Ak aj je inscenácia v niečom pochybnejšia, neviem, či je možné tento akt takto označiť. Je to skôr používanie. Používame kvalitných autorov, aby sme sa niečo naučili alebo sa dotiahli na určitý level, čo je, myslím, úplne v poriadku. T. S. Eliot napísal: 'Nijaký básnik, žiadny tvorca akéhokoľvek umenia nemá úplný zmysel sám osebe. Čo sa stane vytvorením nového umeleckého diela, týka sa všetkých umeleckých diel.' A keď niečo dobré inšpiruje, prečo to hneď označovať za plagiát?“
A čo zamlčanie autorstva?
„Úplná autorská spravodlivosť asi neexistuje. Autorstvo v dnešnom ponímaní, kde sa meno pevne spája s dielom, sa začína až s príchodom ranej renesancie. Príchod autorského práva a pojmológia takzvaného kradnutia duševného vlastníctva sa datuje do Anglicka 18. storočia. Ale ako Barthes hovorí, žiadne dielo nie je vlastne povôdné. Zamlčanie autorstva sa javí ako ústrk či neprávosť najmä tým zamlčaným. Ale ak človek poctivo pracuje, azda sa dočká.“
Tam sa začínajú aj hranice úspechu či slávy. Možno vôbec pri dramatikoch hovoriť o celebritách?
„To závisí od hodnotového nastavenia času a krajiny. Sofokles, Shakespeare alebo Tajovský, myslím, celebritami boli. Ale sú dnes Viliam Klimáček alebo Eva Maliti-Fraňová celebrity? Môžeme si vydýchnuť, nie sú. Pri danom stave takzvanej celebritnej žurnalistiky by sa mi zdalo desné, keby sa zo súčasných dramatikov vytvárali celebrity. No keby sa tomuto označeniu vrátil pôvodný význam, adeptov je mnoho - výnimočných ľudí, ktorí sú vo svojom odbore vážení a stoja za nimi obdivuhodné činy.“
Spolupracovali ste na projekte s názvom Dramaticky mladí. Kedysi deti a študenti prinajlepšom vymýšľali scénky, zaujalo ma, že sa zrazu pokúšajú písať drámu. Prečo vlastne projekt vznikol?
„Lebo je potrebný. Aby sme ako šesťdesiatnici nemuseli s kalnými očami nosiť tričká s nápismi Theatre is not dead. Projekt považujem za ohromný a naozaj užitočný nápad. Patrí Divadelnému ústavu.“
O čo v ňom ide?
„V skratke ide o zámer vytvoriť celoslovenskú sieť periodického vzdelávania detí a mládeže v oblasti písania dramatických textov. Uplynulý rok bol pilotný, zapojilo sa sedem miest, šesť lektorov, 41 mladých ľudí od 8 do 23 rokov. Faktickým výsledkom ročnej práce bolo takmer 30 dramatických prvotín.“
Slušné čísla. Ale ako to vyzerá so vzťahom mladých k dramatickému písaniu?
„Úžasne ma prekvapil talent a vnímavosť niektorých zúčastnených. Projekt som len koordinovala, miestami škrípal, miestami fičal ako rýchlik, ale podľa mňa je v našom kontexte na najlepšej ceste stať sa niečím dlhodobo mimoriadnym. Z väčšiny týchto mladých ľudí sa asi nestanú dramatici, ale ak písať znamená kráčať, slovo za slovom, tak toto kráčanie je kus poctivej cesty k sebe samému.“
Začiatkom roka ste rozbehli aj rozhlasovú reláciu o divadle. Má veľkorysý priestor. Myslíte, že môže zarezonovať aj u laikov?
„Nemám veľké oči, ak bude dobrá o polroka a po roku začne byť počúvanejšou reláciou, bude to veľký úspech. Takéto relácie by mali byť prirodzenou súčasťou slovenského mediálneho priestoru. Ale nie sú. Hnusí sa mi, že divadelní umelci musia chodiť robiť bulvárnych šaškov, aby sa vôbec vedelo, že existujú. Tancovať, porotcovať, rozprávať vtipné príhody... hrôza.“
Čo vás na divadle baví?
„Skôr hovorím, čo si na ňom vážim. Najviac jeho prastarú podstatu, že človek rozpráva človeku príbeh. Je to fascinujúca komunikácia, ktorej akcenty sa zakaždým modelujú podľa toho, kto sedí v hľadisku. Divadlo je obnažujúce pre tých na javisku, aj pre tých v hľadisku, a tento druh očistenia zážitkom sa nedá zažiť nikde inde.“
Kto vás naštartoval, že vás drží takýto pocit?
„Paradoxne to bol matikár z gymnázia, ktorý mi v druhom ročníku z rozmaru odmietol dať na vysvedčenie jednotku, aj keď mi z priemeru známok poctivo vychádzala. To tak urazilo môj zmysel pre spravodlivosť, že som sa na znak vnútornej revolty okamžite išla prihlásiť do rimavskosobotského amatérskeho divadla. Najprv som bola ochotnícka herečka-štolverk, teda výborná mimika, zvyšok tela roboticky prilepený k podlahe. Štolverk sa všelijako vyvíjal, až sa prihlásil na VŠMU.“
Vyštudovali ste dramaturgiu, čo vraj nie je veľmi vďačná profesia. Je pravda, že dramaturg sa spomína hlavne vtedy, keď sa v divadle niečo nevydarí?
„Akiste sa neslní v potlesku, ale to predsa nie je meradlo jeho schopností a kvality. Často ani všetci aktéri tvorivého tímu netušia, čo urobil a ako ovplyvnil výsledný tvar inscenácie, ale to sa mi zdá úplne normálne. Stačí, keď si ho vážia režiséri a dramatici, ich práca je vnútorne prepojená a podrobnosti netreba vytrubovať do sveta.“
Čo na tejto práci uznávate?
„Práca dramaturga je podľa mňa úžasná. Ideálny dramaturg je mimoriadne vzdelaný, zvedavý, vnímavý človek, ktorý hlavato odkrýva látku dramatického textu vo všetkých jeho možných kontextoch a rovnako poctivo číta, vníma, interpretuje jeho významy pri tvorbe divadelnej inscenácie. Je to pokrvný brat režiséra, jeho introvertná druhá strana mince. Takýchto dramaturgov je na Slovensku málo. Všeobecne sa mi zdá, akoby dôležitosť a krása tejto profesie upadali. Ale za to si môžeme my sami.“
Autor: Eva Andrejčáková © SME
