BRATISLAVA. Ján Johanides žil životom literárneho rehoľníka. Bol taký oddaný svojmu spisovateľskému poslaniu, že všetko podriaďoval písaniu. S miernym zveličením by sa dalo povedať, že žil iba pre dobre napísanú vetu a že pre ňu bol ochotný obetovať takmer všetko.
Johanides vo svojom rozprávaní často využíval protiklad, ktorý je hybnou silou všetkých príbehov, a taký bol aj vo svojom živote: pustovník i bohém, vášnivý diskutér i mlčanlivec, vychutnávač života i askéta, bonviván i plachý veľký chlapec, škandalista i dobrovoľný outsider.
Brilantný rozprávač
Dovoľujem si hovoriť o ňom takto osobne, pretože som bol nielen jeho vydavateľom, ale aj vďačným poslucháčom a najmä čitateľom. Tých nás neboli okolo Jána Johanidesa zástupy, ale svoju vernú čitateľskú komunitu mal. Keď som si ako 12-ročný kúpil svoju prvú „dospelú“ knihu, bola to kniha próz Jána Johanidesa Súkromie. Prvá veta ma doslova fascinovala: „Občas sa zdá, že rozhodnutie znamená zmenu smeru.“
Odvtedy som si zamiloval prózy tohto autora aj pre jednotlivé vety. Ján Johanides bol Rozprávačom. Hoci začínal maliarskymi pokusmi, svoj život prežil s maliarkou Oľgou a v súkromí kreslil a maľoval, stal sa napokon maliarom v slovách. Jeho opisy, barokovo vrstevnaté, básnicky imaginatívne i architektonicky strohé, neboli samoúčelné: nimi a cez ne sa chcel dostať pod kožu vecí i pod kôru svojich postáv.
Johanides bol brilantný rozprávač nielen v texte, ale aj v živom rozprávaní. Keď rozprával svoj či cudzí príbeh, oživoval ho gestami, umne vplietal priamu reč, ktorú uvádzal slovami „úvodzovky dole, koniec priamej reči, úvodzovky hore...“
Literatúra ako nástroj poznania a pravdy
Svoje orálne príbehy budoval ako textúry a v jeho textoch bolo cítiť dikciu hovorovej reči. Pravda, rozprávačská bravúra nikdy uňho nebola samoúčelná, vždy bola v službách vyššieho celku – poslania literatúry.
Ján Johanides bol napriek svojim experimentálnym obdobiam tradičným rozprávačom, ktorý pokladal literatúru za nástroj poznania a pravdy. Bol vášnivým moralistom v tom kazateľskom, ak chcete protestantskom zmysle slova. (V próze Nositeľ čarodejného jednorožca píše: „Vy ste protestant? / Vždycky protestujem.“)
Bol typom rýdzeho angažovaného umelca v sartrovskom či camusovskom zmysle slova. Keď mi naposledy telefonoval, zaujímal sa o podrobnosti okolo zavraždenia Danka Tupého. Možno ich chcel vkomponovať do chystanej prózy.
Nadýchnutie k svetovej úrovni
Napísal viac ako dvadsať kníh próz. Poviedka mu bola úzka a román (hoci napísal aj tie) priširoký. Jeho doménou bola novela, próza stredného rozsahu, ktorá mu umožnila vyrozprávať silný, neraz atraktívny či akčný príbeh a pritom mu zvýšila energia na slovesnú cizeláciu.
Historickú látku spracoval iba v románe Marek koniar a uhorský pápež, ale každá jeho próza sa opierala o veľkú či malú, dávnejšiu či iba včerajšiu históriu. Hoci mu kritika neraz vyčítala artistnosť a exkluzivitu, Johanides nevedel samoúčelne fabulovať. Za každou, čo ako neuveriteľne vyzerajúcou témou bola reálna látka ľudských životov.
Johanides hovoril o sebe, že má „dedičný strach“. Bál sa presily mocných, ale celý život statočne odolával zvoli štátneho nátlaku a po zmene režimu aj ideologickým a trhovým manipuláciám.
V jednom rozhovore povedal, že pôžitok mu pomáha ako španielska stena zakrývať strach... Hoci sa nikdy nevyhýbal konfliktom, dokázal noblesne prijímať i niesť osobné rany a jazvy. Priam úzkostlivo dbal o to, aby svoj osobný i umelecký štít zachoval po celý život čistý.
Pri úvahách o živote a smrti si raz zapísal: „Keby mi srdce vybuchlo, tak zničí ako nálož susedné autá, čo parkujú okolo baráku.“
V Jánovi Johanidesovi sa slovenská literatúra nadýchla k svetovej úrovni. Jeho svet bol autentický slovenský, stredoeurópsky, ale jeho rozprávačské umenie malo univerzálne parametre.
Pred pár rokmi sme uvažovali, že „pre mňa“ napíše prózu Voskové Benátky. A hoci z celého zámeru ostal iba jeden z najkrajších názvov v slovenskej literatúre (na dobré názvy si autor potrpel), pred našimi zrakmi ostáva monumentálne plátno, na ktoré nanášal svoje voskové textúry Ján Johanides – cizelér slova, mohutný epik, citlivý človek, ktorého dobre napísané vety majú pred sebou dlhú životnosť a ktorého život bol ako dobre napísaná veta.
