Michal Hvorecký je jedným z mála slovenských spisovateľov, ktorí žijú na tzv. voľnej nohe. Podarilo sa mu etablovať sa v našej literatúre natoľko, že má svoje renomé a presadil sa aj v zahraničí; niektoré jeho knihy vyšli v iných jazykoch a to je dobrá príležitosť, aby za hranicami vystupoval v rámci čítačiek, študijných pobytov a spisovateľských stretnutí.
Pobyty v cudzine zúročil i publicisticky, o čom svedčí jeho najnovšia kniha Pastiersky list (Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT), ktorá však neobsahuje len postrehy z Nemecka, Rakúska, USA, Česka, Belgicka. Séria príspevkov najrozličnejšieho žánru sa takisto týka domáceho prostredia, terčom autorovej pozornosti, či skôr sústredenej paľby je slovenská politika, kultúra, spoločenský život vôbec.
Hvorecký cestovateľ si nevšíma turistické zvláštnosti krajín. Zaujímajú ho najmä ľudia a ich zvláštnosti, ktoré mu pripravia nejedno prekvapenie. Stačia na to spolucestujúci vo vlaku alebo čašníčka v americkej kaviarni, či skomolenie jeho mena v nemeckom hoteli - Hvorecký vie z náhodných situácií urobiť vtipný fejtón alebo poučný stĺpček.
Nielen v cudzine, ale aj doma chodí s otvorenými očami, preto má väčšina jeho textov so slovenskými témami kritický charakter. Všíma si médiá, ktoré ho, pochopiteľne, rozčuľujú, čo dokáže dať najavo napríklad takouto vetou: „Ľudia sledujú v televízii reklamné bloky, prerušované filmami.“ No predmetom jeho záujmu je i podhodnocovanie tvorivej práce („väčšina médií prebrala honorárové cenníky z roku 1989 a hodnotu inzercie z roku 2008“), názory verejnosti na kultúru, spôsob politického boja, firemné katalógy a všeličo iné, podstatné i okrajové.
Nie vždy možno s Hvoreckým súhlasiť, nie všade sú jeho porovnávania s cudzinou prijateľné; v niektorých prípadoch autor siahne po čistej provokácii alebo originálnej hyperbole, napríklad, že Slovensko bude víťazom majstrovstiev Európy vo futbale, hoci sa na nich nezúčastňuje. Jeho „argument“: rozličné udalosti u nás oficiálne neboli a pritom sa určite odohrali, povedzme únos prezidentovho syna.
Hvorecký nemusí pre svoje písačky ťažkopádne zhľadúvať nápady, tie sa mu doslova hrnú. Ak si dramatik Havel vymyslel kedysi jazyk ptydepe, Hvorecký má v jednom fejtóne klingončinu, v inom zasa zmes brankovskej slovgličtiny, pouličného slangu a počítačových „prešľapov“.
Slovom, aj po jazykovej stránke sa jeho príspevky vymykajú bežnej fejtónčine a tradičnému komentátorstvu. Kniha triafa do živého a v autorových spomienkach na detstvo i do oživeného. Citeľne však chýbajú bibliografické údaje o tom, kde a kedy boli texty uverejnené.
