Básnici a poetky, ktorí vstupovali do našej literatúry za normalizácie, si azda až na Daniela Heviera nikdy nevyslúžili také uznanie ako ich predchodcovia z rokov šesťdesiatych, konkretisti alebo Osamelí bežci. V ostatnom čase viacerí z nich (Richter, Prokešová, Ondrejková atď.) sumujú svoje dielo v knižných výberoch. Daktorí oprávnene, nielen pre seba, ale aj pre nás.
Platí to aj o súbore Sťahovavé srdce Jána Zambora. Vyšiel pri príležitosti dvojnásobného jubilea: 60 rokov od narodenia autora, 30 od jeho prvej zbierky. Od výberu z roku 2003 s dosť nešťastným autoštylizačným názvom Melancholický žrebec sa čiastočne odlišuje v rozsahu aj výbere textov z jednotlivých kníh a rozrástol sa aj o novú zbierku Zmes nádhery.
Zambor vychádza z protikladov a paradoxov, o čom svedčia už názvy zbierok Zelený večer, Kôň na sídlisku či Pod jedovatým stromom. Jeho cieľom však nie je antagonizmy a konflikty jatriť, ale ich vyvažovať a prekonávať. Preto je básnikom, ktorý proti deštrukčným tendenciám či excesom života kladie celý rad tradičných hodnôt, počnúc rodiskom a prírodou cez lásku, partnerstvo a empatiu k trpiacim (aj k tým sociálne deklasovaným) až po tvorivú prácu, umenie, fantáziu.
A tak sa mu aj báseň prekrýva s úsmevom, láskavým slovom či ponúknutou dlaňou (Sidžo o zaneprázdnenosti) a v každej je v súlade s intenciou pozdvihovať človeka vlastná určitá vznešenosť. Zambor ako prvotriedny teoretik a prekladateľ je navyše známy veľkou výrazovou variabilitou a funkčným akcentom na významotvornú funkciu všetkých rovín básnického textu.
Názov výberu akcentuje básnikov pohyb v priestore. Prvotné rozpätie rustikálne kultivovaný rodný kraj – moderné mesto postupne obohacuje o internacionálne súvislosti (orientálna forma sidžo, „rekreačné“ básne zo Stredomoria, Kuby).
S výberom aktualizovanej podoby tohto rámca vypadli apelatívne básne podmienené súdobými spoločensko-politickými pomermi (napríklad protivojnové reflexie z Nemecka). Naopak, zostalo v nej dačo z dobovo neprimeraného idylizmu (Petržalské hviezdy: „vytúžená budova služieb je telo dievčaťa, / ktoré sa ti žiada pohladkať.“). Neosymbolistický základ spolu s avantgardnými podnetmi a aktualizáciami ďalších exotických foriem (haiku, rubai, tanka) dnes Zamborovi umožňujú obsiahnuť rozpory, labilitu, ale aj príťažlivosť globalizovaného sveta, či už si všíma medziľudské vzťahy, konzumný životný štýl, ekológiu, alebo aj terorizmus.
Rozsiahly doslov napísala Anna Valcerová. Ak by sa v ňom neutápala v reprodukovaní básní, viac by vystúpili do popredia jej analytické postrehy k Zamborovým motivickým okruhom a výrazovým finesám. Menej, decentnejšie by bolo viac aj v prípade fotografickej sebaprezentácie autora.
Ján Zambor: Sťahovavé srdce. Zemplínska spoločnosť, Michalovce 2007.
Autor: Jaroslav Šrank (Autor je literárny kritik)