Vyrastal som na dedine, ktorá bola kedysi známa ako stredisko rôznych remesiel. Môj prechod z detských do mládeneckých rokov spadá do obdobia začiatku druhej svetovej vojny. Vtedy ešte u nás pracovalo niekoľko desiatok rôz­nych remeselníkov.

Pochádzam z remeselníckej rodiny a už ako decko som sa rád obšmietal okolo majstrov

v dedinských dielňach, kde som obdivoval ich remeselnícky fortieľ.

Mnohé postupy si pamätám a dodnes ich využívam, keď relaxujem, najmä pri práci

s kovom vo svojej amatérskej domácej dielničke.

Najviac ma v tom čase zaujalo kováčske a zámočnícke remeslo. Často som pomáhal

v šmikni kováčovi báčikovi Ondrejovi ťahať kožené mechy, ktorými sa vháňal vzduch do ohniska vyhne.

Pohľad na kovanie rozžeraveného železa na kovadline pod údermi kladív majstra za asistencie pomocníka bol úchvatný. Najmä keď som sa dozvedel, že povely na silu

a frekvenciu úderov pre pomocníka dával majster zvonivým poklepávaním svojho kladiva na kovadlinu, pričom zručne obracal zvierajúc

v dlhých kliešťach tvarovanú podkovu.

Tento koncert kladív na kovadline som veľmi rád pozoroval a počúval.

Počas života mojej generácie sa naša rodná dedina veľmi zmenila. Remeslá zanikli.

Uznávam, že pokrok je pokrok a nedá sa zastaviť.

Z pohľadu tých skôr narodených však s nostalgiou spomínam na rána, keď za brieždenia bolo počuť kikiríkanie kohútov, zvonenie kladív na kovadline kováčskej šmikne či trúbenie pastierov, vyzývajúce gazdov, aby svoj dobytok vypúšťali z dvorov

na ulicu ku stádu, ktoré obecný pastier vyháňal na pastvu.

Tieto spomienky vo mne občas ožijú, keď zrána po našej ulici prehrmí veľkou rýchlosťou a s náležitým hlukom zakuklený motorkár.

Nuž čože, zvykajme si. Aj to patrí k pokroku doby.

Autor: Vojtech Bradovka