ch . lmov obsadzuje herecké osobnosti, pretože „prekonávať štandardy sa dá len s dobrým hercom".Marta Ferencová, študentka jediného čisto ženského režisérskeho ročníka na VŠMU.

Ordinácia v ružovej záhrade zavrela brány a prázdninuje. Skúsme trochu bilancovať.

Môžem povedať len to, čo vidí každý. Druhá séria i napriek tomu, že sa posunul vysielací čas o hodinu neskôr, si diváka udržala. Druhou pozitívnou vecou je, že vďaka Ordinácii sa rozbehla slovenská seriálová tvorba. Dovtedy divák nemal vytvorený vzťah k slovenským hercom, dnes si už povie, toho mám rád, toho tiež. Ak tých obľúbených hercov bude stále viac, možno sa nám podarí dostať ľudí i do kina na slovenské filmy. Ordináciu sleduje takmer milión divákov, ak by aspoň jedna desatina z nich išla do kina na slovenský film, bol by to úspech.

Keby to bolo možné, čo by ste zmenili alebo vrátili späť?

Určite by ma potešilo viac času na prípravu seriálu. Hraná tvorba si podľa mňa vyžaduje viac prípravnej práce ako iné televízne formáty. Tým, že sa dlho nič hrané nevyrábalo, stratila sa skúsenosť, ako pracovať s takýmto druhom formátu. Myslím si, že nastáva obdobie, keď budú televízie s hranými vecami počítať vo svojej vysielacej štruktúre a vznikne pozitívna konkurencia. Tak sa bude vyžadovať aj väčšia kvalita a na tú je potrebný čas. Hranú tvorbu totiž nepodrží čaro okamihu, ako napríklad reality šou. Dlhodobý seriál je kolos zložený z veľkého množstva detailov a na to, aby fungoval, musí byť kvalitný každý z nich.

Čo vás najviac potešilo?

Vždy sa veľmi teším, keď sa nám podarí autenticky obsadiť rôzne malé postavičky pacientov, ak do nich dostaneme herca, ktorý nečakane zarezonuje. Napríklad Zuzka Konečná, študentka VŠMU, ktorá hrala asi v piatich dieloch tehotnú dievčinu. Hrala veľmi prirodzene, všetko zvládla hneď na prvú a bolo cítiť, že má talent. Aj diváci na ňu reagovali pozitívne. Tiež ma potešilo, že do príbehu prišla Monika Hilmerová. Doktorka Laura Havranová jej skutočne sadla. Teší ma aj to, že mnohé postavy si ľudia naozaj obľúbili. Michaela Čobejová, Tomáš Maštalír - tí sú už návykom.

Dokážete si sadnúť k televízii a sledovať seriál ako obyčajný divák?

Vždy sa o to snažím. Lepšie sa to dá pri dieloch mojich kolegov, ale vďaka dostatočnému časovému odstupu, zhruba tri týždne od nakrúcania, sa to dá i pri mojich. Pozerám sa, čo je dobré a čo zlé a či z toho ide nejaká emócia.

Ordináciu režírujete od jej vzniku. Zasahovali ste aj do obsadzovania postáv?

Spolu s režisérom Martinom Kákošom a šéfdramaturgičkou Janou Kákošovou som robila kastingy aj obsadzovanie. Ja osobne som veľmi chcela Tomáša Maštalíra, Michaelu Čobejovú a Táňu Radevu, ktorí v pôvodných návrhoch na obsadenie neboli. Mala som pocit, že sa na tie postavy hodia, tak sme ich pozvali na kasting a som rada, že to vyšlo. Veľmi dlho sme kastovali malého Martina, Kamilinho syna.

Nakoniec ste vybrali vtedy pätnásťročného Janka Alžbetkina. Ste s ním spokojná?

Som. Myslím, že má prirodzený talent. Cez kastingy prešlo veľmi veľa detí - aj z ulice, aj z dabingu, ale bolo veľmi ťažké nájsť talent, ktorý má človek vrodený a netreba s ním v štúdiu prechádzať každú repliku 150-krát. Keď mu dáš dobrú situáciu a vysvetlíš, v akom je vzťahu a čo vlastne cíti, tak to z neho vystrelí. Je to tam. V istých momentoch možno prirodzenejšie ako u niektorých profesionálov.

Je na Slovensku dostatok hercov? Na televíznych obrazovkách sa objavujú dookola tie isté tváre.

Do seriálu musíš obsadiť herca, ktorý v rýchlom pracovnom tempe dokáže ponúknuť štandard. Má hereckú skúsenosť, ovláda svoje telo, pracuje rýchlo. Preto tvorcovia siahajú hlavne po hercoch, u ktorých majú túto základnú istotu. A tých nie je tak veľa. Teraz sa začal proces obsadzovania malých postáv hercami, ktorým televízna skúsenosť chýba. Postupne ju však získavajú a potom to začne celé kolovať.

Čiže chce to len čas?

Je potrebné, aby herci dokázali postavu kvalitne vystavať. Potom by sa nemalo stať, že keď jeden herec bude hrať v dvoch seriáloch alebo dvoch filmoch, divák si povie, "bože, ten je aj tam, aj tu". Práve naopak, začne to s pasiou sledovať. Tak ako sledujeme svetového herca vo viacerých filmoch, aby sme videli, ako ináč to dokázal zahrať. Ako je zrazu sladký chlapec obsadený do roly drsného zločinca a my mu uveríme. Ale nie je to len o herectve, napríklad aj scenáristi sa musia naučiť písať na hercov v rôznych polohách. Ak budú všetky dialógy štandardné, bez toho aby mali konkrétny charakter, aj herec bude ťažko hrať ináč ako predtým.

V Ordinácii hrá na slovenské pomery obrovské množstvo hercov a fluktuácia postáv je tiež vysoká. Nebojíte sa, že čoskoro nebudete mať odkiaľ vyťahovať nové tváre?

Ten pocit sme mali už pred polrokom, a vždy niekoho nájdeme. Ale niektoré malé postavy pacientov musíme zadávať už aj ľuďom z ulice.

V marci pribudla Ordinácii konkurencia. Ako hodnotíte Panelák?

Myslím, že je to slušný denný seriál. Viki Ráková nezafungovala, to je fakt. Prečo, to netuším. Musela by som s ňou robiť, aby som vedela posúdiť, či je to v tom, že jej nesadla postava, alebo to nie je druh postavy, ktorý by vedela a chcela hrať. Ale ostatní herci sa chytili a hrajú pekne, prirodzene.

Porovnajte tieto seriály.

To sa porovnáva veľmi ťažko. Je to úplne iný princíp. Panelák ide po čiastkových situáciách, má pomalšie tempo a viac sa vo všetkom hrabká, lebo s jedným problémom musí vystačiť dlhšie. Ordinácia sa práve naopak snaží častejšie zvrátiť príbeh, je svižnejšia a stále sa tam niečo deje. Medzi jednotlivými dielmi je väčšia pauza, a preto situácie musia byť silnejšie, aby v divákovi vydržali dlhšie. Panelák, ktorý beží každý deň, to nepotrebuje.

Máte 34 rokov, práve končíte školu a v Ordinácii režírujete také herecké osobnosti ako Zdena Studenková, Emília Vášáryová či Jozef Vajda. Nemali problém vás spočiatku akceptovať?

Chvalabohu nikdy som nemala konflikt so žiadnym hercom. Ani z mladšej, ani zo staršej generácie. Samozrejme, že niektorí, hlavne tí, čo ma nepoznali, boli rezervovanejší, ale keď pochopili, že im v podstate nechcem ublížiť, ľady sa roztopili. (Smiech.) Mám ich rada a oni to asi cítia. Baví má práca s hercami a to je asi to, čo ma baví na Ordinácii najviac.

Často máte rozdielne názory ako čo stvárniť?

Nie, nedeje sa to často a ak sa to stane, je na mne, aby som herca presvedčila. Nútiť ho robiť niečo, s čím nesúhlasí, to by som išla sama proti sebe. Ak to neurobí herec sám za seba, bude to umelé a nikdy z toho nedostanem ani emóciu, ani pravdivý vzťah. Tvrdím, že vzťah herec - režisér je vec správneho argumentu, porozumenia. A ja vydržím dlho argumentovať... (Smiech.)

Nie je to pre vás ako režisérku po takmer dvoch rokoch nakrúcania príliš stereotypné a nikam neposúvajúce? Zuzana Fialová to uviedla ako jeden z dôvodov svojho odchodu zo seriálu.

Táto práca sa dá robiť plnohodnotne a s nejakým významom len vtedy, ak sa v nej naučíš niečo nachádzať. To isté hovorím hercom, keď začnú mať pocit, že robia stále to isté. Snažím sa ich presviedčať, že treba hľadať vnútorné vzťahy, významy, podtexty. Každý dlhodobý seriál je veľmi utáraný, dej tvoria hlavne dialógy. Potom má človek pocit, že keď povie repliku, je tam všetko. Keď sa však hercovi podarí vytvoriť aj vnútorné napätie alebo nejaký špecifický vzťah či osobný postoj k danej situácii, hneď to cítiť. Aj večera sa dá variť v rôznych náladách, aj keď hrať varenie sa môže zdať hercovi na prvý pohľad banálne. Dôležité je, aby si divák mohol lámať hlavu nad tým, na koho, alebo na čo tá postava myslí, čo ju trápi. Vtedy to diváka bude baviť, keď dostane viac, ako vidí na prvý pohľad.

Hlavnou črtou dlhodobých seriálov je však práve povrchnosť a recitovanie dialógov.

To je to, čo som ja nechcela, a preto som aj do Ordinácie išla. Napriek tomu, že sa to nakrúca veľmi rýchlo, pokúšam sa tam aspoň cez herectvo a ľudský faktor dostať niečo navyše. Niečo hlbšie, čo trochu presiahne repliky o bežných veciach.

Ako je možné, že Markíza, ktorá do projektu vložila veľké peniaze, si vyberie za jedného z troch režisérov študentku VŠMU s nie veľkými skúsenosťami?

To je aj pre mňa záhada. Keď ma oslovili, povedala som si, jasné, prečo nie ja. Až teraz, po dlhšej skúsenosti si uvedomujem, že to bolo od nich celkom príjemné gesto - osloviť mladú, začínajúcu babu. No, možno takú mladú už nie, ale začínajúcu určite. To sú veci, ktoré sa veľmi ťažko odôvodňujú. Asi to tak malo byť.

Prijali vás na VŠMU na prvý pokus?

Na hranú réžiu áno. Rok predtým som sa hlásila na dokument, tam ma nezobrali.

Koľko ste mali rokov?

Mala som už trojročnú dcéru a dvadsaťosem rokov.

Hneď v prvom ročníku ste však spolupracovali na reality šou Svadba snov.

Ponúkli mi, že môžem natočiť dokrútku, a keď som spravila prvú, tvárili sa, že sa im to veľmi páči. Tak som tam chvíľu zotrvala. Na začiatku druhého ročníka som mala možnosť robiť strihového režiséra Ivanovi Holubovi v Miliónovom tanci. Ten pripravovala produkčná spoločnosť Maya. Všimli si ma a oslovili ako režisérku do rozbehnutého projektu Medzi nami. Seriál síce nevydržal dlho, ale na základe mojej práce na ňom mi Markíza ponúkla Ordináciu.

Závratná kariéra.

Na ženu áno. (Smiech)

Súhlasím. Réžia sa podľa mňa stále vníma ako mužská záležitosť. Ako k fenoménu žena - režisérka pristupovali v škole?

Tak, že ženy na réžiu veľmi neprijímali. Objavovali sa len sporadicky, pred nami bola dlhé roky sama jediná len Eva Borušovičová. Náš ročník je fenomén. Zobrali nás ôsmich, štyri dievčatá, štyroch chlapcov, a hneď nám aj oznámili, že polovicu určite vyhodia. Dávali nám stále ťažšie cvičenia a my sme boli nútení bojovať sami za seba a ísť až na dno. Natočili sme asi najviac filmov zo všetkých ročníkov. Dopadlo to tak, že teraz končíme tri baby. Sme asi jediný ženský režisérsky ročník na svete.

Čím si myslíte, že ste zaujali prijímaciu komisiu?

Asi sebou. Hlásilo sa nás približne tridsaťpäť, film sme vtedy ešte nemuseli odovzdávať, len poviedky a fotografie. Z pedagógov v komisii som cítila, že chcú vybrať ľudí, ktorých budú potom s radosťou učiť. Okrem profesionálnych vedomostí ich zaujímala aj ľudská skúsenosť. Či je v človeku niečo, čo by chcel alebo mal povedať. Či má aj nejaké osobnostné predpoklady, aby jeho štúdium prebehlo perspektívne. Celý náš ročník bol vekovo starší, myslím že nikto nebol prijatý priamo po strednej škole.

Vo vašich študentských filmoch hrali také herecké osobnosti ako Marta Vančurová, Boris Farkaš, Leopold Haverl, Zuzana Fialová či Milan Lasica. Cielený výber zvučných mien?

Milana Lasicu som obsadila preto, lebo to bol jediný človek, ktorého som si vedela do tej postavy predstaviť. Nebolo to o zvučnom mene, ale potrebovala som človeka, ktorý mi prinesie istý kontext. Kontext vlastností, charakteru a ktorý mi okrem replík a situácií zahrá aj veci navyše. Tvár, ktorá vyvoláva emócie už len tým, aká je. Film V tesnej blízkosti, v ktorom pán Lasica hral, trvá pol hodiny a nakrúcal sa len sedem dní. Ak chcem prekonať nejaký štandard v takom krátkom čase, musím robiť s hercom, ktorý je dobrý. Pod štandardom samozrejme nemyslím priemer, ale niečo, čo sa od herca v danej situácii a postave očakáva. To, čo potom spolu vymýšľame, je vlastne akási nadstavba, ozvláštnenie, sú to rôzne farby a odtiene charakteru postavy, detaily v jeho konaní, ktoré mi pomáhajú vyrozprávať príbeh tak, ako potrebujem.

Bežne oslovujú študenti takéto veľké herecké osobnosti?

Ja osobne som mala šťastie, že vždy všetci bez problémov súhlasili. Keď som obsadzovala Milana Lasicu, väčšina mojich pedagógov mi hovorila, že je to, podľa nich, bez šance. Bola som zúfalá, nevedela som si naozaj nikoho iného v tej úlohe predstaviť. Prišla som za ním, povedala som mu, kto som a čo chcem, on povedal „dobre" a odišiel. Stála som tam s produkčnou a pýtam sa: to bolo áno alebo nie?

Pán Lasica vás vôbec nepoznal?

Nie.

Prečítal si scenár predtým, ako sa s vami stretol?

Nie. Ja som ho zastihla asi vo výnimočne dobrom rozmare. Za pani Martou Vančurovou, ktorá hrala jeho manželku, som bola v Prahe, ona si scenár prečítala. Ale predtým, než povedala "áno", sa chcela so mnou stretnúť osobne.

Bol pán Lasica spokojný s výsledkom?

Nerozprávala som sa s ním. To je môj rest, musím sa s ním ešte stretnúť.

Platíte hercom?

Nie, neplatím.

Ako je možné, že prídu, napriek tomu, že sú pracovne vyťažení a hrajú vo filme, ktorý neuvidí žiaden divák? Navyše zadarmo.

Tiež to považujem za zázrak.

Čím ich dokážete presvedčiť?

Neviem, asi sa veľa usmievam. (Úsmev.) Ivana Chýlková, ktorá hrá v mojom magisterskom filme, tiež prišla zadarmo a desať dní ťahala deň - noc. Snažím sa písať tak, aby herec, keď si to prečíta, vedel, že bude mať čo hrať, aby ho na tom príbehu niečo lákalo. Herec potom musí pracovať so svojou psychikou, telom, s názormi, s postojom. Vyžaduje si to osobný vklad človeka, a to ich možno presvedčí. Chcú si to vyskúšať.

Ako sa financuje školský film?

Napíšeš scenár, urobíš rozpočet, režijnú explikáciu a požiadaš o grant. Ja som ho dostala len na film V tesnej blízkosti, ostatné som nakrútila za „nič". Na snímku Oni nie sú tvoj muž som dostala zo školy tuším 5000 korún (166 eur), na Druhú šancu 2000 korún (66 eur).

Požičiava vám škola techniku?

Podľa svojich možností. Doteraz sme tam mali len dve alebo tri lampy. Všetky peniaze idú vždy do techniky. Preto je nevyhnutné, aby herci hrali zadarmo, inak by to bolo nenatočiteľné.

Pre študenta je asi najnáročnejšie zohnať techniku a štáb.

Zaberie to hlavne veľa času. Magisterský film som pripravovala celý rok. Je mimoriadne namáhavé získať techniku a všetky veci zadarmo, či za minimálne ceny. Poskladať štáb a nútiť ho robiť v extrémnych podmienkach, lebo je menší, ako by mal byť a musí nakrúcať dvakrát tak rýchlo. Upokojím sa až v prvý deň, keď zistím, že všetci, čo sľúbili, prišli. Aj herci.

O čom je váš magisterský film?

Má pracovný názov Leto a je o vzťahoch v jednej rodine. Možno trocha aj o osude človeka, lebo či chceme, alebo nechceme, vždy sme zmietaní okolnosťami alebo sami sebou. Sú veci, ktoré sa nedajú ovplyvniť, aj keď človek chce. Točila som ho podľa vlastného scenára a Ivana Chýlková hrá matku rodiny, ktorej zomrie muž. Má dvoch synov, jedného nevlastného - hrá ho Tomáš Maštalír, a druhého vlastného - ktorého hrá Dano Fisher. Základný konflikt je postavený na vzťahu medzi matkou a jej nevlastným synom. Vznikne medzi nimi vzťah a celé je to o vnútornom boji matky - ženy, ktorá sa zmieta medzi vlastnými emóciami, predsudkami, rozumovým chcením a vôľou.

Ako sa Ivane Chýlkovej hralo?

Bola nadšená Danom Fisherom a Evou Kerekes. Hovorila, že takých talentov je málo aj v Česku a bola rada, že ich spoznala. Veľmi si sadli po ľudskej stránke a všetci spolu tvorili kompaktnú jednotku. Takže celý čas bola pozitívne naladená, a keď už ostatní odpadávali od únavy, ona spolu so mnou to ťahala ďalej.

Nie je vám ľúto, že filmy, do ktorých ste vložili toľko energie, nikto nevidí?

Je aj nie je. Na každom filme som sa snažila niečo si overiť a uchopiť to. Vnímam to ako cestu a nie ako výsledok. Vytvárala som si vlastnú databázu filmového vyjadrovania. Navyše väčšina tých filmoch prešla po rôznych festivaloch, V tesnej blízkosti bolo odvysielané aj na Nove a Markíze. Pre mňa to malo veľký význam a film pre divákov vari ešte nakrútim. Teraz končím školu a pustím sa do toho.