BRATISLAVA. Včera sme dostali správu, že cez víkend zomrel aj slovenský básnik a textár Rudolf Skukálek. V 60. rokoch bol jedným z najvplyvnejších ľudí v umeleckej brandži, no dnes už jeho meno veľa nehovorí ani mnohým jeho rovesníkom.
„Ako by ani neexistoval. Bojím sa, že o ňom nevedia ani tí Slováci, ktorí by mohli v rámci svojich právomocí uvažovať, ako výnimočného krajana, básnika, prekladateľa a novinára konečne nahlas doceniť,“ napísal známy publicista Jiří Černý. Mal pravdu. Pritom príbeh tohto muža je nesmierne zaujímavý.
Bol Trnavčan, ročník 1931. V umeleckom svete debutoval knihou básní Dukáty briezok (1957). Kritika jeho vstup na scénu nazvala tichým a nevtieravým, recenzie písali o básnikovi, ktorý „ladil poéziu do intímnych tónin a prírodnej lyriky“.
Začiatkom 60. rokov sa Skuki, ako ho volali priatelia, zaslúžil o prvú slovenskú hru v duchu absurdného divadla, ktoré razil Ionesco. Dostala názov Hodinky a priniesla príbeh trojuholníka dvoch žien a jedného muža. Inscenáciu odpremiérovalo bratislavské Divadielko poézie, z ktorého sa časom stalo kultové Divadlo na korze. Popri tom aj prekladal a spolupracoval so SND alebo s Tatra revue.
Neskôr sa stal šéfom takzvanej lektorskej komisie, ktorá dohliadala na úroveň textov. Stále ho však viac bavilo písať vlastné veci. Tak sa popri rôznych interpretoch dostal aj k skupine Prúdy, ktorá sa ako prvá rozhodla zavrhnúť vtedy módnu angličtinu. Ponúkol im text Spievam si pieseň a napriek generačnému rozdielu došlo k nadčasovej symbióze.
„Mal také mestské texty. Pocitovo bol veľmi presný a bezprostredný,“ spomína Marián Varga. So Skukálkom urobil presne tretinu legendárneho albumu Zvonky, zvoňte (na archívnej snímke) vrátane titulnej skladby a krásnej balady S rukami vo vreckách. Keď Skukálek ešte koncom augusta ’68 emigroval, platňa putovala do trezoru. V čase nastupujúcej normalizácie slová „prizvoňte nám krásny sen, nech vládzeme prežiť tento deň“ museli znieť ako jasná provokácia.
Potom sa vynoril v rádiu Slobodná Európa. V práci bol aj vo februári 1981, počas atentátu, ktorý spáchal známy terorista Carlos. Hoci oficiálne správy tvrdili, že ujmy na životoch neboli žiadne, Skukálkovi bomba trvale poškodila tvár, sluch a psychiku. Utiahol sa na bavorský vidiek, kde prežil posledné obdobie života.
Komunisti ho umlčať nedokázali, ale vlastné zdravie áno – pred piatimi rokmi mal mozgovú mŕtvicu, po ktorej už údajne nemohol hovoriť ani písať. Bol to posledný úder pre muža, ktorému bolo slovo všetkým. Zomrel symbolicky, krátko pred výročím augusta 1968.
