¶
V posledných dvoch rokoch ste vydali dve knihy. Je to známka zvýšenej invenčnej aktivity, alebo iba resty z minulosti?
„Pre píšuceho človeka je dôležitá každá kniha, ale rovnako aj rozpísaná stránka. Aj keď mu všetko vychádza, a aj keď mu nevychádza nič. Stále morfondírujem nad písaním. Časopisecky publikujem pravidelne viac ako dvadsať rokov. Knižky, to je iná záležitosť. Človek ich vydá niekoľko po sebe, keď sú na to vhodné okolnosti, a nevdojak sa vezie v rozličnom spočitovaní.“
Najlepšie dotovaná slovenská literárna cena Anasoft litera je v treťom ročníku. História zatiaľ krátka, no predsa sú to takmer tri desiatky finálových kníh, ktoré sa z kompletných celoročných produkcií prebojovali do záverečných súbojov o cenu. Zaujalo vás niečo, prípadne aj niečo nefinálové?
„V predchádzajúcom ročníku boli nominovaní dvaja autori, ktorých rád čítam aj vídam - Bielik a Dušek. Cenu porota plným priehrštím nadelila Markovi Vadasovi, triumf mu prináleží bez najmenších pochybností. V úvodnom ročníku som tiež mal komu nadŕžať. Pavlovi Vilikovskému, samozrejme, žičíme asi všetci, mojím favoritom bol Dušan Mitana.“
Istý kritik v recenzii na knihu Pijem vodu z Dunaja poznamenal, že vo vašom písaní nie je nič barbarské. Akiste tým narážal na vašu niekdajšiu príslušnosť k barbarskej generácii. Natíska sa otázka, či a nakoľko ste naozaj upustili od radikálnosti svojich postojov, alebo ste iba zjemnili slovník?
„Ten kritik si ma s niekým jemne mýli. Minule sme sa náhodou stretli v redakcii Romboidu. Pozdravil som ho. Usmial sa a oslovil ma tak ako dosiaľ nikto pred ním. Povedal mi: Valér. To sú mi všetko nejaké novinky. Mňa zaujíma reč, nie reči o mne, ktoré o mne vlastne ani nič nehovoria.“
Popri písaní sa intenzívne venujete pestovaniu biozeleniny a semien starých odrôd kultúrnych plodín. V poviedke Maliny píšete, že zachovanie, prenesenie alebo rozšírenie akejkoľvek kultúrnej rastliny je skutok par excellence, ktorý sa nedá s ničím porovnávať. Je teda vo vašej záľube okrem rozmeru mentálneho relaxovania aj niečo viac?
„Moji rodičia boli takí láskaví, že ma vzali z jaslí po prvom zakašľaní, a už ma nikdy neodvliekli do predpeklia predškolského kolektívu, nech ich Pán Boh zato oslávi. Celé detstvo som strávil v Šuranoch v záhrade a pri vode, tmoliac sa spôsobom priam rustikálnym cez vŕbie a ďalej k váradskému chodníku, lemovanému starými morušami, ktorých už dnes niet. A predsa je to pre mňa miesto dôležitých spojitostí, veľmi presný náčrt sveta prijateľného. Voľne nadväzujem na to, čo som si zamiloval a zaumienil ako decko, a pokiaľ mi stačia aj sily, odpovedám primeraným spôsobom na tie strašné zmeny, ktoré sa bezdôvodne dejú so mnou a s krajinou.“
Odhliadnuc od rôznorodosti tém, v povedomí zostávate predovšetkým autorom ovplyvneným Indiou. V jednej z poviedok hovoríte, že ste mŕtvy indický fakír, pričom adjektívum „mŕtvy“ chápem iba ako metaforickú narážku na jedno z možných predchádzajúcich vtelení. Ťahá vás to ešte do Indie?
„Akoby som si odtiaľ iba odskočil sem pre nejaké neodkladné vybavovačky. Keď to tu dokončím, vrátim sa, vravím si. Možno si ma však moji blízki budú chcieť ponechať tu, ako sa vraví na semeno, a na staré kolená mi moje deti možno zveria kočíkovanie vnúčat. Keď mi však nedovolia ani zapáliť si fajku večer pod čerešňou, alebo ma nebodaj budú chcieť šupnúť do starobinca, budem im musieť prejsť cez rozum, a potom už bude cesta voľná.“
Azda každý autor túži napísať knihu, ktorou by povedal čosi podstatné, z hľadiska jeho životných skúseností a poznania čosi završujúce. Uberajú sa vaše myšlienky týmto smerom?
„Uberajú aj nie. Naozaj mi len veľmi málo záleží na myšlienkach. Náš svet je premyšlienkovaný, a pritom taký nepremyslený, nedomyslený. Ale niečo sa mi žiada zapisovať furt. Napríklad nedávno ma Veronika Šikulová spolu s Marekom Mihalkovičom, svojím mužom, vypšikala ku nim domov do Modry na stretnutie s Milanom Rúfusom. Jedli sme spolu veľmi chutné jedlo. Hovorili iba ženy. My muži sme mlčali, ani presne neviem o čom. O pomaličky dozrievajúcich morušiach alebo o tom, ako krásne pršalo na Veronkinu záhradu a aké súradnice v nás tá padajúca voda zanechala.“
Úryvok
Pocit, akoby ťa intímne pobozkal byvol. Čo mi to dali? Prudké ako jed. Príznaky smrti sa dostavili rýchlo. Vzápätí neklamné znaky skutočného života. Iné pozeranie. Úzke cestičky. Pozor, lietajúci koberec. Kobra. K obrazu svojmu každý tvor, tvar.
Prechádzam náhlym súmrakom. Rozpŕchnutý v uličkách, v tmách. Zrazu - už dlhšie sledujem, ako varia mlieko. Žiarovka sliepňa, priviazaná len na drôtiku. Azda len toľko, aby nespadla do bublajúceho kotla. Toľko svetla stačí. Za rohom je ho ešte menej.
Choď tam, kde sa zbiehajú oneskorené tiene. Samozrejme: orgie. Vystreté ruky s hlinenými krčiažtekmi, plechovými hrnčekmi. Vrie to tam. Hej, s kým som tu? Niekto ma sem priviedol. Mám sa tiež načahovať? Na doske durman. Ostnatá mína, zelená ako gaštanová šupa, na špinavej, temne sa lesknúcej doske. A v mlieku? Naberačka. Mok sa rozlieva. Hojne. Aj po hlavách, plešinách, krčiažkoch, krkoch, po pleciach. Ďakujem. Nie. Vidím. Iným pozeraním. S kým som tu? Kam sa tu ešte teraz dá ísť? Už je to nanajvýš niekoľko krokov. Milimetrov šuchtania sa. K pupku sveta, tam, kde sa spojím s pupkom svojím. Temeno hlavy sa mi roztvára ako orech. K oblohe. Indigovo sa nalieva rieka nebies. S hviezdami. Hlasmi, letiacimi nočnými vtákmi. Šuchotanie peria miesto vlasov. Tlkot zobáčikov. Akoby si zakladali hniezda, párili sa. Spievali o láske. Prskanie srsti. Vôňa kože. Na svete je pre lásku toľko miesta - ako pod roztvoreným orechom. Nekontrolovane vletujú čiastočky nebies. Hmyz zmizol. Nie je, takisto ako súpis doterajších vecí. Zmiznutie sveta v čistej tme.
Nie je to prvý raz. Opatrne s ďalšími krokmi. Toto je breh. Gangy. Ruka vo vode. Ruka na čele. Brány sú otvorené.
Orol mu prišiel opätovať návštevu
V Indii Janko Litvák videl, že zvieratá majú výnimočné postavenie. A tak sa pýta: Treba sa k nim správať podľa zvláštnych pravidiel?
Vo Varanasi sedával Ján Litvák každé ráno pri Gange. „Znenazdajky mi raz niekto postrapatil vlasy. Obzrel som sa koldokola, ale nablízku nikoho nebolo. Chmat sa zopakoval a vtedy sa predo mňa spustil z oblohy orol a udržiaval sa na mieste mávaním, uprene mi hľadel do očí a niečo mi oznamoval. Správal sa neinvazívne a vľúdne,“ vraví. Sám sa špeciálne nezapojil, zostal chvíľu ticho. „Potom som si spomenul, že deň predtým som sedel na strome, kde mal orol asi bydlisko, a tak mi prišiel opätovať návštevu.“
Už zo starobylých písomností si Ján domyslel, že zvieratám prislúcha mimoriadne postavenie. „V upanišádach kráľ opakuje slová husi, a v takých spisoch ako Pančatantram sa opisuje svet, v ktorom ľudia akoby ani neexistovali.“ Takže keď sa do Varanasi chystal jeho kamarát, radil mu. „Povedal som mu, že nič nepokazí, keď sa bude ku kravám správať úctivo ako k ženám. Rozhodne žeby sa však nemal správať k ženám ako ku kravám. Rožný statok v niektorých mestách Indovia obchádzajú s bázňou, ale inde kravy slúžia, čistia ulice ako smetiarske autá, zožerú všetko - papier, igelit.“
Na ulici sú skoro všade psy. Ján vraví, že majú psí život. Vraj ich nikto nevlastní. „Ale raz mi znezrady prischlo ufňukané zavšivavené šteniatko a jeho matka-fena ma kontrolovala, či je oň postarané.“
Ak ide o opičky, to už videl čosi iné. Vraví: „So samozrejmosťou si nárokovali, že spolu zjeme banány alebo vylúskame burské oriešky. Maharádž Dev Giri mi dokonca hovoril, že v Kalkate videl opicu, ktorá fajčila cigarety a pila kokakolu. Ale to už opúšťame ríšu zvierat a ocitáme sa v ríši ľudí.“
(kk)
Fórum kritikov
Poetické či aj rozprávkové cítenie, archaizujúci pokoj a opar nového obzoru vyvolávajú čitateľský pocit spoluúčasti na napísanom, prežitom v spoločnosti autora. Aj v časti nadpísanej ako Bratislavské upanišády nám autor ponúka svoj „atramentový dlh. Z čias, keď som ešte nečítal žiadnu indickú knihu“. Ľubica Suballyová
Pri písaní používa zopár archaicky vyznievajúcich slov, čím dotvára kontrast medzi moderným a tradičným, darí sa mu tak vysmievať pragmatizmu dnešného „západného“ človeka, občas svoj štýl okorení nejakým expresívnejším výrazom alebo sa s jazykom trochu pohrá: „Dojem diaľky dojíma. Derviši dennodenne dochádzajú do Džibuti, dupocú drevákmi. Dnes dokončili diaľnicu D dva.“ Veronika Rácová
Namiesto vzbúreneckých gest sa dostáva k slovu výrečnosť ticha a namiesto alkoholu a drog sa hrdinami hrdinov stávajú stromy, rastliny a semienka. Preto sa Litvákove prozaické texty stále pohybujú po hrane poézie a preto obsahujú plno otázok, ktoré ešte nik zo slovenských prozaikov nepoložil. Alexander Halvoník
Čo je cena Anasoft litera
Anasoft litera sa udeľuje za pôvodnú prózu vydanú v uplynulom roku. V prvom kole porota vyberá finalistov, v druhom z nich určí víťaza, ktorý získa 200 000 Sk.
Finalistami spomedzi 82 automaticky nominovaných titulov sú (bez udania poradia): Zuzana Cigánová: Šampanské, káva, pivo(VSSS), Vladimír Havrilla: Filmové poviedky (Petrus), Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok (Aspekt), Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov (KK Bagala), Ján Litvák: Bratislavské upanišády (F.R.&G.), Viťo Staviarsky: Kivader (VISTA) a Milan Zelinka: Teta Anula(Slovenský spisovateľ).
Predchádzajúcimi laureátmi sú Marek Vadas (Liečiteľ) a Pavel Vilikovský (Čarovný papagáj a iné gýče).
Cenu udeľuje generálny partner spoločnosť Anasoft APR, hlavným partnerom je Bratislavská papierenská spoločnosť, ktorá udeľuje vydavateľstvu víťaznej knihy papier v hodnote 25 000 Sk.
Víťaza vyhlásia 2. 10. v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave. Týmto sa začína aj literárny festival Anasoft litera fest, ktorý potrvá do 5. 10.
O Cene čitateľov SME rozhodne hlasovanie na www. knihy.sme.sk/anasoftlitera.
Autor: Robert Bielik Autor je spisovateľ
