BRATISLAVA. Predstavte si, že si dohodnete stretnutie v kaviarni. V priebehu rozhovoru nadobudnete pocit, že vaše problémy naoko zaujímajú aj niekoho iného. Niekoho, kto sedí pri vedľajšom stole a tvári sa nenápadne. V taške má pritom ukrytý fotoaparát, možno aj nahrávacie zariadenie, aby mohol k správe o vašej schôdzke priložiť aj dôkaz.

S pocitom, že každý ich krok sleduje ŠtB, žili pred rokom 1989 mnohí disidenti aj bývalí členovia strany. Často nešlo len o pocit. V archíve Ústavu pamäti národa je vyše 300 spisov ľudí, ktorí boli v čase normalizácie pod neustálym dohľadom tajnej polície. ŠtB sa zaujímala aj o zahraničných diplomatov a novinárov.

Bohém a Kuba

Ladislav Holdoš bol začiatkom 70-ych rokov persona non grata. Po sovietskej okupácii ho vylúčili zo strany a tak ako mnohí „šesťdesiatosmičkári“, ani on neunikol pozornosti ŠtB.

V rokoch 1973 až 1975 zaviedla na Holdoša dva spisy s krycími názvami Bohém a Kuba II. Dokopy majú takmer 1200 strán, čo podľa Ľubomíra Morbachera z ÚPN svedčí o tom, že Holdoš bol pre ŠtB dôležitou osobou. „Vnímali ho ako vnútorného nepriateľa, ktorý musí byť pod stálou operatívnou kontrolou.“

Jeho slová potvrdzuje aj správa sledovačky z roku 1975. „Menovaný zotrváva na pravicovo–oportunistickej platforme. Udržiava intenzívne styky s pravičiarmi v Bratislave a Prahe, ktoré treba zadokumentovať. Ide o prípad zvláštnej dôležitosti, preto je nutné prevádzať sledovanie v priebehu celého roka.“

Keď Holdoš nebol doma, ŠtB namontovala priestorové odpočúvanie v jeho bratislavskom byte aj na chate v obci Lukavica. Nepotrebovala na to súhlas žiadneho sudcu. Od chvíle, ako vyšiel Holdoš ráno z domu, ho deň čo deň sledovali aspoň dve autá a traja až štyria eštebáci.

Kľúčové síce boli stretnutia s disidentmi, ŠtB však snímala a fotografovala aj náhodné stretnutia na ulici, obedy s dcérou Magdou či pohreby kamarátov. Holdošov spis dokonca obsahuje aj detailné opisy potravín, ktoré si kupoval. „Objekt navštívil predajňu Mäso – Údeniny, kde si zakúpil hovädzie mäso (sviečkovú), za ktorú zaplatil 41,40 Kčs.“

Holdoš to tušil

Riziko, že budú počas akcie odhalení, sa snažili eštebáci minimalizovať aj využitím „komparzu“.

„Dve súdružky budú sedieť v parčíku na detskom ihrisku a kontrolovať zadný východ. Tu budú predstierať ručné práce, pričom v odpoludňajších hodinách je možné zobrať na ihrisko dieťa.“

Hoci sa tajní pravidelne striedali, menili oblečenie aj autá, Holdoš ich neustálu prítomnosť po čase vytušil. „Je zaujímavé, že do mestských dopravných prostriedkov nastupuje vždy ako posledný. Môže to byť sebakontrola.“

Indície ŠtB potvrdzuje aj Holdošova dcéra Magdaléna. „Pokým žil, mal neustále strach zo sledovania. Často mi o tom hovoril, až do konca života žil v neistote. Keď mi chcel povedať nejaké citlivejšie veci, išli sme do záhrady.“

Holdošová tiež počula, že keď sa presťahovali, noví nájomníci objavili v ich pôvodnom byte stopy po odpočúvaní. „Keď prerábali elektrinu, v každej zástrčke vraj niečo našli.“

Kto je Holdoš

Najskôr bol v nacistickom koncentračnom tábore, potom prenasledoval cirkev. V 50-ych rokoch ho komunisti zavreli, neskôr rehabilitovali. V čase normalizácie bol opäť v nemilosti, zvyšok života mal v pätách ŠtB.

Ladislav Holdoš bol dlhé roky presvedčený komunista. Do strany vstúpil ako 24-ročný, v druhej polovici 30-ych rokov bojoval ako interbrigadista v španielskej občianskej vojne. V 40-ych rokoch sa zapojil do protifašistického odboja vo Francúzsku, zatkla ho však polícia, takže skončil v koncentračnom tábore Buchenwald.

V domácej straníckej politike sa Holdoš naplno prejavil po februári 1948, kedy sa aktívne podieľal na likvidácii gréckokatolíckej cirkvi.

V roku 1951 nastal v jeho živote nečakaný zvrat: komunisti ho zatkli, obvinili z protištátnej činnosti a vylúčili zo strany. V roku 1954 ho potom v procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami, ktorého súčasťou bol aj Gustáv Husák či Ladislav Novomeský, odsúdili na 13 rokov väzenia. Odsedel si sedem.

„Holdoš sa dostal do toho procesu akýmsi nedopatrením. V podstate tam bol do počtu, s tými ľuďmi nemal nič spoločné,“ hovorí historik Milan Zemko. V 60. rokoch sa začal Holdoš opäť politicky angažovať. Aj vďaka jeho aktivitám sa presadili rehabilitácie.

K ďalšiemu zlomu v Holdošovom živote došlo po sovietskej okupácii v roku 1968. Komunisti ho druhýkrát vylúčili zo strany a v roku 1970 aj predčasne stiahli z veľvyslanectva na Kube.

„Keď sa vracal domov, bol presvedčený, že ho zavrú. Hovoril mi, že keď prechádzal cez Kanadu, boli len dve možnosti – jedny dvere do basy, druhé na slobodu. Vrátil sa však domov, vravel, že mi to nechcel spraviť. Bolo to preňho veľmi ťažké rozhodnutie, ale nenechal ma tu v problémoch,“ spomína jeho dcéra Magdaléna.

Holdoša už síce nezavreli, celý zvyšok života ho však ŠtB sledovala. Zomrel v septembri 1988.

(vag)

Morbacher: Mnohí sa uplatnili aj po roku 1989

O práci sledovačky ŠtB sme hovorili s ĽUBOMÍROM MORBACHEROM z Ústavu pamäti národa.

Čo bola sledovačka, pod koho patrila, kto ju riadil?

„Z hľadiska štruktúry tajnej polície išlo o IV. správu ZNB, čo bol krycí názov pre Správu sledovania. Samotné sledovanie si u nej „objednávali“ príslušníci kontrarozviedky aj iné zložky podľa toho, na akú problematiku sa špecializovali. V Čechách patril k najsledovanejším osobám Václav Havel, na Slovensku Alexander Dubček.“

Akí ľudia pracovali pre sledovačku?

„V 50-ych rokoch tam boli aj ľudia, ktorí nemali veľa informácií o kontrarozviednej práci. Vyšší dôraz sa kládol na robotnícky pôvod a politickú spoľahlivosť. Triedne kritérium na výber zostalo, časom pribudli skúsenosti a zvýšila sa odborná úroveň, čo súviselo aj s vývojom a nákupom novej techniky. Ľudí zo sledovačky si ŠtB cenila ako odborníkov, mnohí z nich prešli po roku 1989 do novozaložených spravodajských služieb.“

Ako sledovali vytypované osoby?

„Určite nemali také technické možnosti ako dnes. Aj vtedy však využívali krycie vozidlá, priestorové aj telefonické odpočúvania, kamery či fotoaparáty. Pomáhali im aj tajní spolupracovníci ŠtB – väčšinou z radov dôchodcov, bývalých príslušníkov ZNB. Eštebáci používali skryté aj otvorené sledovanie, ktorého cieľom bolo zastrašiť sledovanú osobu, aby upustila od tzv. protištátnej činnosti, nestretla sa s disidentmi.“

V správach zo sledovania sú aj detaily typu, čo si dotyčný kúpil v potravinách a podobne. Načo to bolo dobré?

„Z pohľadu laika to možno vyzerá ako nepodstatné detaily, keď sa to však poskladalo, ŠtB si urobila veľmi presný obraz o správaní konkrétneho človeka, o jeho zvyklostiach. Aj takéto detaily svedčia o tom, že pri získavaní informácií platili pre ŠtB zákonitosti, ktoré platia pre tajné služby všeobecne. Takisto v nej fungovali prísne kontrolné mechanizmy – každý úkon musel byť schválený na viacerých úrovniach ŠtB.“