Pri otázke, kde leží Hauerland a ktoré obce a mestá doň patria, by sme niektorých z vás zrejme zaskočili. A pritom ho možno máte doslova na dosah. Ostrov karpatských Nemcov na strednom Slovensku - ako sa Hauerland zvykne označovať, sa tvoril dlhé storočia od doby stredovekej nemeckej kolonizácie.

Hoci z povedomia mnohých Slovákov sa začal po druhej svetovej vojne Hauerland vytrácať, pre pôvodných obyvateľov nie je iba spomienkou, ale živou prítomnosťou. Ostrov, ktorý neobmýva žiadna voda, ale jeho podstata je skôr jazyková a národnostná, zostal ich domovom. Hoci z pôvodných nemeckých obyvateľov ostalo žiť po druhej svetovej vojne v Hauerlande iba torzo, ich predkovia po sebe zanechali pozoruhodnú architektúru, remeslá, kultúru a tradície. Povojnové roky a obdobie socializmu síce túto tradíciu takmer zničili, no rok 1989 priniesol jej oživenie.

Na pozvanie kráľov

Príchod nemeckých kolonistov na územie dnešného Slovenska sa začal v dvanástom a trinástom storočí a pokračoval v niekoľkých vlnách. Podľa odhadov historikov žilo v stredoveku na našom na území okolo dvestopäťdesiattisíc Nemcov, čo bola približne štvrtina obyvateľstva. V nasledujúcich storočiach tento počet klesal, pričom najvýraznejší odlev nastal po druhej svetovej vojne. V tých rokoch muselo deväťdesiat percent karpatských Nemcov opustiť svoje domovy, ktoré boli ich vlasťou dlhých osemsto rokov. Kolektívna vina si vyberala svoju krutú daň.

Podľa posledného sčítania ľudu v roku 2001 sa k nemeckej národnosti prihlásilo na Slovensku iba niečo cez päťtisícštyristo obyvateľov. Sústredení sú v niekoľkých regiónoch Slovenska - v Bratislave a okolí, na území stredoslovenského Hauerlandu, horného a dolného Spiša či údolia Bodvy.

Prudký pokles obyvateľov nemeckej národnosti zažil aj samotný Hauerland - pred rokom 1945 tu žilo štyridsaťtisíc Nemcov, dnes ich je iba tisícpäťsto. Predseda Karpatskonemeckého spolku na Slovensku Ondrej Pöss hovorí, že Hauerland predstavuje pre jeho obyvateľov predovšetkým silnú citovú väzbu, ktorá v ľuďoch ostala. „Vysťahovaním po vojne sa roztrhali mnohé rodinné väzby, no ani komunistický režim nemohol rodinám úplne zabrániť, aby ostali v kontakte. Nostalgia za domovom bola taká silná, že rodáci v Nemecku začali vydávať časopis Unser Hauerland," hovorí doktor Pöss. Väzby medzi tými, ktorí ostali, a tými, ktorých prinútili odísť, sú dodnes veľmi silné. Rodáci z Nemecka sa do Hauerlandu pravidelne vracajú, vďaka ich finančnej podpore sa podarilo zachrániť mnohé cenné pamiatky regiónu.

Zaujímavosťou je, že označenie Hauerland nevzniklo v stredoveku pri príchode Nemcov na stredné Slovensko, ale až v prvej polovici dvadsiateho storočia. „Názov Hauerland sa zaužíval podľa názvoslovia ôsmich obcí, ktoré sa končili na príponu -hau," dodáva doktor Pöss. Príkladmi sú Drexlerhau, Kuneschhau, Krickerhau či Glaserhau. Prípona, ktorú možno voľne preložiť ako klčovanie lesov, sprítomňovala jeden z hlavných spôsobov obživy pôvodných obyvateľov. Jadro Hauerlandu tvorila Kremnica a Nitrianske Pravno, akési pomedzie medzi nimi patrilo Handlovej. Dnes pôsobia vo väčšine z dvadsiatich štyroch obcí Hauerlandu miestne skupiny, ktoré sa venujú obnove kultúrnych tradícií, folklóru či zachovaniu ojedinelých nemeckých dialektov.

Jazykový Babylon

Počiatky nemeckej kolonizácie sa viažu k uhorskému kráľovi Štefanovi I., ktorý si vzal za manželku bavorskú princeznú Gizelu. Na pozvanie uhorských kráľov začali prichádzať na naše územie prví nemeckí osadníci, ktorých úlohou bolo starať sa o zúrodnenie krajiny, rozvoj remesiel a na strednom Slovensku predovšetkým o rozvoj baníctva. Priniesli si so sebou zvyky, vedomosti a stredovekú nemčinu z krajov, odkiaľ pochádzali. Došlo tak k mimoriadne zaujímavému jazykovému vývoju. Keďže noví obyvatelia nemali kontakt s materskou krajinou, zachovali si staré nárečové formy. Jednotné karpatskonemecké nárečie na strednom Slovensku nevzniklo, keďže obyvatelia dedín žili pomerne uzavretým životom. V každej z obcí Hauerlandu sa tak vytvorilo vlastné nárečie, čo je neobvyklý jav. Napriek tomu možno hovoriť o troch základných skupinách nárečí - kremnickom mestskom nárečí, dialekte siedmich obcí v okolí Kremnice a oblasti okolo Handlovej a Nitrianskeho Pravna. Starosta Kunešova Ján Ihring hovorí, že dodnes tu vládne malý jazykový Babylon. „Krahule a Kunešov sú od seba vzdialené iba niekoľko kilometrov, ale odlišnosti v dialekte sú pomerne výrazné. Ľudia si síce rozumejú bez problémov, ale niektoré slová a slovné spojenia vyslovujú úplne odlišne." Starostu najviac mrzí, že iba niekoľko mladých ľudí už ovláda dialekt svojich predkov: „Bohužiaľ, socializmus so svojimi represívnymi opatreniami urobil svoje. V niektorých rodinách sa báli hovoriť rodičia s deťmi materinskou rečou, v školách sa to nesmelo vôbec. Dnes poznáme aj situácie, že mladí ľudia sa síce hlásia k nemeckej národnosti, ale neovládajú nielen starý dialekt, ale ani spisovnú nemčinu." Obec sa rôznymi spôsobmi snaží tradíciu jazyka oživiť: „Radi by sme mali napríklad omše v nemčine, ale nemá ich kto slúžiť. Pán farár, ktorý jazyk ovládal, umrel. Snažíme sa aspoň spievať na omšiach nemecké piesne. Zvyčajne to vyzerá tak, že polovicu omše spievame po slovensky, druhú po nemecky," hovorí starosta.

Rôznorodá podoba nárečí Hauerlandu viedla jazykovedcov k ich skúmaniu už od konca 19. storočia, najviac poznatkov priniesla vedecká práca sudetonemeckého národopisca Jozefa Haniku z prvej polovice 20. storočia. Snahy o podrobné porovnanie nárečí však neustávajú ani dnes. Veľkým snom kremnickej lekárky Helgy Niklesovej je zostaviť slovník nárečí Hauerlandu.

Modrou nohou nad dvadsiatku

Jedinou slovenskou obcou, v ktorej sa počet obyvateľov nemeckej národnosti vyšplhal nad dvadsať percent, sú Krahule. Krahulčania sú na toto prvenstvo hrdí, hoci aj tu zažila nemecká menšina po vojne veľké otrasy. Regina Lukáčová, ktorá je predsedníčkou miestnej skupiny Hauerlandu, o tom vie svoje. „Keď sme po roku 1989 začali s obnovou folklórnych tradícií, nebolo to vôbec jednoduché. Prácne sme museli zháňať texty pôvodných piesní, ktoré si už pamätali iba starší ľudia. Za socializmu rodinám bránili, aby rozvíjali svoj materinský jazyk, a tak ho veľká časť mladých ľudí už neovláda vôbec alebo veľmi slabo," hovorí Regina Lukáčová. Spomenie rodinu, kde sa rodičia v minulosti zhovárali s deťmi miestnym dialektom a mali s tým veľa problémov. Nasledovali pozvania do školy a príkaz, aby sa s deťmi zhovárali po slovensky. „Zažila som to na vlastnej koži. Keď som po vojne chodila ako dievča s mamou do mesta, vždy ma upozornila, aby som sa jej pred úradníkmi nič nepýtala v našej rodnej reči."

Rodina pani Lukáčovej má pritom veľmi zaujímavé korene. Jej matka pochádzala z Krahúl a pôvodný dialekt bezchybne ovládala, otec zas perfektne ovládal spisovnú nemčinu. Pritom nebol Nemec, ale pochádzal z Ukrajiny. Počas prvej svetovej vojny ho odvelili do Talianska a pri návrate do vlasti sa usadil v Sudetoch. Tam sa zoznámil s budúcou manželkou, ktorá sem prišla pomáhať na gazdovstvo. Po svadbe sa usadili na strednom Slovensku a na Ukrajinu sa otec prvýkrát vrátil až po štyridsiatich dvoch rokoch.

„Vďaka ockovi a mamke som ovládala spisovnú nemčinu aj dialekt, no veľkú časť piesní z detstva som pozabúdala. V živej pamäti som mala hlavne tie, ktoré si pospevovali ženy na páračkách. Ďalšie piesne sme pre svoj hudobný cyklus hľadali tak, že sme navštevovali starých ľudí a zapisovali si texty i melódiu. S niektorými piesňami nám zas pomohli rodáci, ktorí žili v Nemecku," hovorí. Jednoduché to nebolo ani s krojmi. Hoci v tom čase ešte žili staré ženy, ktoré nosili kroje až do smrti, nie všetky kusy sa dali zachrániť. Iba malá časť zo súčastí kroja, ktoré dnes nosia speváčky súboru, je pôvodná. Väčšinu si museli dať ušiť podľa pôvodnej predlohy. Pani Regina s úctou uchováva pôvodnú súčasť - blúzku so širokými nadýchanými rukávmi, nazývanú mojdele. Čipky na ňu si ženy šili samy. Na blúzku sa ešte viazala biela šatka a obliekal farebný lajblík. Bielu sukňu prikrývala čierna zásterka. Keď prídu rodáci z Nemecka, takmer vo všetkých domoch sa pečie tradičný krahulský koláč - mrkvovník z kysnutého cesta, ktorý sa považuje za miestnu lahôdku. Pani Reginu najviac mrzí, že repertoár speváckej skupiny možno nebude komu odovzdať. „Sme všetko staršie ženy a už sa hlásia choroby. Skúšame zapojiť aj mladých, ale zatiaľ sa nám to veľmi nepodarilo. Chcú, aby sme im nielen napísali texty, ale aj naučili výslovnosť. Nie je to jednoduché, ale chceme to skúsiť. Inak by sa o desať rokov mohlo stať, že tento dialekt bude mŕtvym jazykom. To by bola veľká škoda," hovorí.

Krahule - Blaufuss založili v štrnástom storočí ako obec drevorubačov, uhliarov a baníkov. Život vysoko v horách nebol vôbec jednoduchý, čo sa zrejme pretavilo aj do neobvyklého názvu obce, ktorý znamená modrú nohu. Hoci je tento názov s veľkou pravdepodobnosťou odvodený od zakladateľa obce - mešťana Henricia Blaufúza, podľa niektorých legiend sa spája práve s nedostupnosťou obce. Kým sa obyvatelia dostali z mesta do vysoko položenej obce, odniesli si to ich nohy modrými otlakmi.

V obci je dodnes zachovaná pôvodná drevená architektúra, ktorá pripomína stavby z oblasti Šumavy a Bavorského lesa.

Samotu strážil Einsiedler

Keď sa na začiatku trinásteho storočia rozhodli postaviť karpatskí Nemci neďaleko Kremnických Baní kostol, narazili údajne na malú rotundu. Neskôr pribudla románska kaplnka, ktorú zasvätili Jánovi Krstiteľovi. V pätnástom storočí prestavali kostol v gotickom slohu a v tejto podobe je z veľkej časti známy dodnes. Kostol je považovaný nielen za geografický stred Európy, ale aj jadro Hauerlandu. Hoci odborníci na geografiu vylučujú, že by sa dal stred Európy presne vypočítať, ako turistické lákadlo sa dá tento moment slušne využiť. Tu však akoby zastal čas. Hoci sa v strede Európy plánovalo viacero projektov, ani jeden sa nepodarilo dotiahnuť do konca. Magika miesta spôsobila, že občas tu bývalo politicky pritesno, pálili sa tu vatry zvrchovanosti, posielali sa Slovensku a svetu vianočné posolstvá, mala tu stáť Európska dedina či Park Slovákov. Dnes dojíma priestor svojou osamelosťou, keďže v jeho blízkosti sa nachádza iba kláštor kapucínov. Situácia je rovnaká ako pred storočiami, keď kostol obkolesovala iba fara, kostnica, cintorín či dom hrobára. Dom na samote nazývali príznačne Einsiedler - samotár. Starosta Kremnických Baní Konrád Schwarz hovorí, že väčšina veľkých projektov narazila na nedostatok peňazí. „Aj dnes príde niekto s veľkolepým nápadom vo chvíľach, keď sa tu koná nejaká veľká akcia. O pár dní sa na to zabudne a aj preto už nemáme v dedine veľké oči. Chceme mať tento priestor upravený a pekný, ale výrazné investície si z nášho rozpočtu nemôžeme dovoliť.

Keď prišiel pred časom do kláštora kapucínov pôsobiť brat Michal Hirko, smutné osudy obyvateľov Hauerlandu sa ho tak dotkli, že sa pustil do nakrútenia dokumentu. Vznikla autentická filmová freska o neľahkých osudoch rozdelených rodín, národnostnom útlaku, ale aj vnútornej sile, ktorá dávala ľuďom nádej prežiť ťažké roky. „Výhodou bolo, že ma farníci nebrali ako filmára, ale niekoho, koho poznajú a dôverujú mu. Aj preto boli ich výpovede spontánne a otvorené," povedal nám Michal Hirko. Dokument zachytáva mrazivé výpovede napríklad o tom, ako krátko po vojne nemohli obyvatelia nemeckej národnosti nakupovať v obchodoch v ranných hodinách. Ak však prišli neskôr, pulty obchodov zívali prázdnotou. Aj preto im mnohí Slováci chodili nakupovať tajne.

Poklady na každom kroku

Kdekoľvek sa v Hauerlande pohnete, dýchne na vás kus histórie. Predseda Karpatskonemeckého spolku Ján Pöss dodáva, že k pokladom patria aj osobnosti, ktoré vyšli z radov karpatských Nemcov. On sám za jednu z najvýraznejších považuje popredného sochára Jozefa Damka, rodáka z Nitrianskeho Pravna - Solky. Uznávaný výtvarník z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia je aj autorom náhrobku pápeža Silvestra II. Reliéfy náhrobku zobrazujú poklonu kráľov Uhorska Panne Márii a pápeža, ktorý preberá od uhorských kráľov korunu. Náhrobok sa nachádza v San Giovanni in Laterano v Ríme.

Zabudnutá Hadviga

Mnohé obce Hauerlandu mali po vojne pohnutý osud. Najtvrdšiu ranu dostala Hadviga neďaleko obce Brieštie, ktorá dnes už neexistuje. Ostal po nej iba kostolík s cintorínom, zvonica a pár zachovaných domov. Nám sa nedávno našťastie podarilo stretnúť s jej posledným obyvateľom Gustávom Lienerom. „Na tom schode zvykol ráno stáť učiteľ, keď nás vítal pred školou," ukázal na hŕbu skália a rozpadnuté múry. Iba ťažko si vieme predstaviť, že to bola kedysi úhľadná budova, do ktorej smeroval každé ráno s tabuľkou a grífľom. On však vidí predstavu detstva presne takú, ako mu utkvela v pamäti. Neomylne vie, v ktorej záhrade mali zlého psa a pred ktorým domom rástol aký strom. Dnes je Hadviga skôr rajom chalupárov, ktorým sa podarilo zachrániť aspoň niekoľko starých domov. Kostolík v závere doliny dali opraviť rodáci z Nemecka, aby sa mali počas svojich zriedkavých návštev kde stretať. Väčšinu roka však býva prázdny. Kedysi tu mali aj akýsi múr návratov, kde si ľudia písali odkazy. Nápisy na stene však nepôsobili veľmi esteticky a tak ich pri oprave kostola radšej zatreli. Na začiatku dvadsiateho storočia mala Hadviga takmer štyristo obyvateľov. Tí, čo neodišli do Nemecka, ležia na cintoríne neďaleko kostola. Ich nádeje sa skončili podobne, ako osud Hadvigy. S jednoduchým krížom na hrobe a nápisom - Hier ruhet in Gott.

Najznámejšie obce a mestá Hauerlandu

Kremnica (Kremnitz), Handlová (Krickerhau), Nitrianske Pravno (Deutsch Proben), Turček (Turz), Kunešov (Kuneschhau), Kremnické Bane (Johannesberg), Tužina (Schmiedshau), Sklené (Glaserhau), Krahule (Blaufuss), Vyšehradné (Beneschhau), Kopernica (Deutsch Litta), Janova Lehota (Drexlerhau), Horná Štubňa (Oberstuben), Kľačno (Gaidel)

Obce na Slovensku s najvyšším podielom nemeckého obyvateľstva

Krahule (Blaufuss) 24,3 percenta

Kunešov (Kuneschhau) 18,4 percenta

Brieštie (Bries) 14,7 percenta

Medzev (Untemetzenseifen) 13,5 percenta

Turček (Turz) 12,9 percenta

Vyšný Medzev (Obermetzenseifen) 12,6 percenta

Chmeľnica (Hopgarten) 11,7 percenta

Kremnické Bane (Johannesberg) 10,4 percenta

Čo si nedať ujsť pri návšteve regiónu

16. augusta 2008 - Hauerlandfest - zvyky a tradície regiónu Hauerland - vystúpi pätnásť folklórnych a speváckych skupín (Kremnické Bane - Kostol sv. Jána a amfiteáter)

- Domy stretávania karpatských Nemcov v Handlovej a Nitrianskom Pravne s expozíciami venovanými histórii karpatských Nemcov a Hauerlandu (súčasť Múzea kultúry karpatských Nemcov)

- Historické jadro Kremnice

- Geografický stred Európy v Kremnických Baniach

- Zaniknutá obec Hadviga

- Kalvárie v Tužine a Solke

- Kostoly v obciach Hauerlandu, ktoré opravili zo zbierok rodákov v Nemecku

- Zachovaná drevená architektúra v Kremnických Baniach a Krahuliach