Adam Michnik, Václav Havel, Karel Schwarzenberg, Andrzej Wajda, Lajos Grendel, Jevgenij Jevtušenko, Dušan Hanák, Kornel Földvári - k zoznamu osobností, s ktorými robila TINA ČORNÁ svoje pamätné rozhovory, nepribudne istý čas nijaké nové meno. Jej rozhovory sa v septembri už do víkendového Fóra v SME nevrátia. S kolegyňou Tinou Čornou, trojnásobnou laureátkou Novinárskej ceny Nadácie otvorenej spoločnosti, som sa zhovárala nielen o jej odchode z denníka SME, pre ktorý urobila viac ako 350 rozhovorov.

Pocit vyhorenia je dnes takmer módnym pocitom. Cítiš niečo podobné?

Moja vyhorenosť je relatívna, stále v sebe cítim potenciál, ale zdá sa mi nefér spoliehať sa na to, že kvalitní žurnalisti budú svoju prácu robiť z bohémskych či romantických dôvodov. Keď je žurnalistická práca svedomitá, vyžaduje si celého človeka. A taký novinár nikdy nie je ohodnotený, ak je človek platený len za písmená. Samozrejme, že jeho oduševnenie môže vydržať veľmi dlho, najmä ak je začínajúcim novinárom. A ja som v podstate začínajúcim novinárom bola. Písať som začala až v roku 2001.

Máš pocit, že novinárska profesia nie je dostatočne ohodnotená, finančne ani spoločensky?

Slovenská žurnalistika leží na lopatkách. Novinári robia, čo môžu, moji kolegovia pracujú s plným nasadením, ale tvoriví ľudia celkovo nenachádzajú to médium, toho človeka s mocou, ktorý by im dal priestor, aký si klasický pojem žurnalistiky zasluhuje. Celé sa to znivelizovalo na pojmy médiá, mediálny, ale médium je predsa aj CD nosič.

Tvoje ambície boli stále v tejto oblasti? Ako si prežívala štúdium žurnalistiky za socializmu?

Vysokú školu som vôbec nebrala vážne. Dostala som sa ňu veľmi mladá, mala som len 16 rokov. Ale vôbec ma to nebavilo, vlastne som ju ani nevnímala, jeden ročník som si aj zopakovala. Končila som ako vydatá, 21-ročná mama ročnej dcérky.

Novinári robia často aj pomerne špinavú, investigatívnu robotu. Niekedy bývajú frustrovaní z toho, že ich reálny vplyv na spoločnosť je minimálny.

Ale niekto musí predsa do toho celého búšiť! Spoločnosti treba sústavne dohovárať, podobne ako malému decku, aby sa napríklad nešpáralo v nose. Skôr či neskôr tá informácia prejde. Odrazu príde ráno, keď tá ruka v nose už nie je. Ak to nebudú hovoriť novinári, kto to má robiť? Žeby blogeri a neziskovky? Mladým ľuďom, ktorým naozaj záleží na zmene pomerov, v skutočnosti neostáva nič iné, ako vstúpiť do politiky, lebo len tam sa tvoria a menia zákony. No ja sama by som tam nešla ani za svet.

Odborníci, ktorí vstúpili do politiky po nežnej revolúcii, z nej veľmi rýchlo poutekali.

Bez naivity by sa nedala robiť ani revolúcia.

Čo si ty robila v tom čase?

V septembri 1989 som nastúpila na internú ašpirantúru do Ústavu kultúry. Ale, popravde, venovala som sa predovšetkým dcére, nijako špeciálne som sa neangažovala. Stačilo, že sa za nás angažoval môj muž. Do novín som prvýkrát nastúpila po troch ďalších rokoch. Moja kamarátka Veronka Šikulová ma vtedy nahovorila na nový bratislavský večerník Meridian, ktorý založil Ján Budaj. Tento denník však vydržal len jeden školský rok. Keď skončil, dohodli sme sa s manželom, že zostanem doma.

Čo ťa nakoniec do novín predsa len zlákalo?

Rozvádzala som sa, musela som sa postaviť na vlastné nohy. Moja profesionálna práca sa teda začala nedobrovoľne, vedela som len, že do toho musím skočiť.

Začala si pracovať v prílohe SME TV oko.

Bola tam veľmi dobrá partia, chodili sme do spoločnosti, mali sme rozmarný pocit, že nás ľudia majú radi. Ako ktorí, však? Bolo to pekné obdobie, čo však súvisí aj s naším vtedajším vekom. Spočiatku sme spolu s Katou Račkovou nevedeli nájsť, akým spôsobom sa čitateľom prihovoriť. Keď sme však zistili, že na mňa ľudia dobre reagujú a že moje rozhovory začínajú byť čoraz náročnejšie, stavili sme práve na to. Vtedajší šéfredaktor Milan Šimečka so svojou zástupkyňou Zuzanou Račkovou prišli na to, že by to mohla byť profilová vec.

Rozhovory sú istým spôsobom čerešničkou na torte žurnalizmu.

To bolo jediné zneužitie mojej profesie z mojej strany. Mala som na výber a vybrala som si to krajšie. Nerozprávala som sa s vrahmi ani zlodejmi, ani len s politikmi, ak, tak bývalými, ako Ján Čarnogurský či Václav Havel. Rozhovory v TV oku neboli spravodajské.

Kedy si si uvedomila, že si dobrou poslucháčkou?

Odvahu urobiť samostatný rozhovor, o ktorý nikto nestál, som nabrala pri Jaroslavovi Rónovi. Vyrazila som za ním do Prahy urobiť rozhovor o pomníku Franza Kafku. Všetkým sa to síce zdalo zbytočné, ale privreli štyri oči a pustili ma.

Ako si sama vnímala svoju prácu?

Ako možnosť zvýznamniť ľudí, ktorí nie sú docenení, ktorých spôsob uvažovania si možno ich okolie ani nevšíma. Usilovala som sa o to, aby povedali, na čom im záleží a aby som o tom podala korektnú správu.

Veľmi sa vtedy diskutovalo, že podobne ladené rozhovory nepatria do ľahkého programového týždenníka, akým bolo TV oko.

Našou ambíciou bolo urobiť seriózny časopis, aký majú aj iné denníky vo svete. Ľudia z celého Slovenska na nás reagovali, bolo jasné, že potrebujú aj takéto čítanie, hoci ich možno štatisticky nebolo veľa. No vydavatelia podliehajú trhu. Ja však dôverujem v prirodzenú ľudskosť, médiá nevalcujú a nedemoralizujú celú spoločnosť.

Nebolo odvážne dávať na titulku aj starších ľudí?

Pre mňa sú títo starší ľudia autority, ktoré majú mať svoj hlas a nemajú ho. Neviem však, na koho sa to dá zvaliť. Nevidím toho človeka alebo organizáciu, čo by bolo treba odstrániť, aby tento náš talentovaný národ mohol konečne "vzlietnuť". Je to dlhodobá vec, dôsledok mečiarizmu, ale aj reforiem, ktoré rezignovali na osvietenstvo. Tieto duchovné veci si predchádzajúca vláda nevšímala, nemôže sa čudovať, že nebola opäť zvolená. Nič nie je pravdivejšie ako čestné správanie sa k osobnosti druhého človeka. Slovenskú dušu treba aj niečím napojiť.

Dokumenty o osobnostiach v rámci cyklov Radosť zo života, Gen či Eskalátor nemajú v STV priveľkú sledovanosť. Odvykli sme si vážiť si svoje osobnosti?

Túto otázka som kládla mnohým svojim respondentom, ale nikto nedokázal povedať, ako z toho von. Všetci používame len samé vágne pojmy, "oni", "my", "niekto", "trh". Ale podľa mňa sú zodpovední ľudia, ktorí majú moc a prostriedky. Nepoznám takých, ktorí by sa rozhodli byť na Slovensku osvietencami.

Čo by si považovala dnes za osvietenstvo?

Predovšetkým dať možnosť všestranne sa rozvíjať ľuďom, ktorí tu žijú. Každé jedno dieťa, každý mladý človek si zaslúži seriózne vzdelanie, bez ohľadu na to, aké má táto krajina ekonomické problémy.

Má to tvoja dcéra dnes ľahšie alebo ťažšie?

Veľmi by som dnešným dvadsiatnikom dopriala čas, aby sa mohli len tak romanticky potulovať po uliciach, bez toho, aby si museli privyrábať vo výčapoch.

Aj v zahraničí si mládež privyrába.

Áno, ale tam sú aj kvalitné školy.

Ako vníma dcéra tvoju prácu?

Moja dcéra, ako to už býva, nečíta moje rozhovory. Ale párkrát mi pomohla prepísať text.

Tvoj otec je Rusín z východného Slovenska, mama Ruska.

Rodičia sa spoznali na Moskovskej štátnej univerzite (MGU), obaja študovali ekonómiu. Bolo to jedno z prvých povolených manželstiev s cudzincom v Rusku. Môj brat sa ešte narodil v Moskve.

Stíhaš stále sledovať situáciu v Rusku?

Nie tak, ako by som si to priala, možno je to moja osobná rezignácia. To, akým spôsobom sa Rusko vyvíja, ma nenapĺňa optimizmom. Na jednej strane je situácia stabilizovaná, ale všetko je postavené na nafte, nie na bohatstve ľudí. Tí na periférii žijú ako pred sto rokmi.

Cítiš na sebe vplyv veľkej ruskej kultúry?

Cítim predovšetkým dvojkoľajnosť spojenia malého a veľkého národa. Mám veľkú úctu k slovenskej kultúre, ktorá sa napriek všetkému dokázala udržať. Ale veľmi ma štve istá neambicióznosť Slovákov, nechcem povedať, že zadubenosť, skôr ide o rezignáciu a apatiu. Ale my na ňu nemáme právo.

Noviny končia v optimálon prípade v separovanom odpade. Je kniha rozhovorov, ktorá ti vyšla, bojom proti zabudnutiu?

Na začiatku som to brala tak, že úplne postačí novým rozhovorom oslovovať každý nový týždeň. No odrazu viacerým čitateľom a aj ľuďom, s ktorými som robila rozhovor, začalo záležať na tom, aby vyšli aj knižne. Kniha neuškodí, môže sa stať korektnou reakciou na to, čím žijeme. V rokoch 2004 až 2006, ktoré kniha pokrýva, bolo dokumentov o názoroch nášho obdobia veľmi málo, televízia ležala na lopatkách.

Prečo je vo výbere len jediná žena? Robili sa inak rozhovory s mužmi ako so ženami?

Mrzí ma, že som nezaradila do výberu viac žien. Najväčšie výčitky mám pred sociologičkou Zuzanou Kusou. Jej odpovede boli skvelé a dokresľovali spomínaný stav vtedajšej spoločnosti... Keď som si uvedomila, že tam nie je, nebolo mi všetko jedno. Výber som zostavila vlastne podľa intenzity ohlasov čitateľov. A s mužmi sa mi robia rozhovory rovnako dobre ako so ženami. Skúška správnosti je však autorizácia, keď niektorí muži reagujú skoro "žensky".

Z TV oka sa tvoje rozhovory v roku 2007 presunuli do Fóra, zachytila si tam lepšiu cieľovú skupinu?

Mojim rozhovorom viac pristala farba a iné zalomenie, ale bola som rada, že je to aspoň tam. Hoci do súvislého textu na dve novinové strany sa pustili skutočne už len tí skalní.

Tkvie hodnota takýchto rozhovorov v zachytení pominuteľného momentu alebo niečoho nadčasového?

Myslím si, že osobnosti veľmi nemenia svoje postoje v čase, menia sa len okolnosti, na ktoré musia reagovať.

Čo tvorí náplň slova osobnosť?

Treba abstrahovať od vnucovaných kritérií marketingu, pozerať sa len na ľudské kvality, a to aj u celebrít. To, čo dnešný slovník označuje za celebritu, je umelý produkt trhu.

Odmietol ti niekto poskytnúť rozhovor?

Nie, ale svoju úlohu zohrávala aj sila média. Ak sa to aj stalo, zabudla som na to, ja vytesňujem nepríjemnosti.

Na internete si novinár o sebe často prečíta všeličo. Sleduješ tieto reakcie?

Na začiatku ma, samozrejme, mnohé nahnevalo. Ale ľudia, čo reagujú na internete, sú veľmi špecifickou sociologickou vzorkou. Internet zvádza k tomu, že si na ňom ľudia vybavujú svoje účty. Málokedy ma medzi reakciami nejaký názor zaujme, málokedy ich aj čítam.

Mala si pred niektorým respondentom neprofesionálnu bázeň?

Paradoxne, možno som mala menšiu trému pred známejšími osobnosťami, lebo som o nich viac vedela. Keď som však vypla diktafón, takmer nič som si z ich rozprávania nepamätala. Je to asi osud komunikátorov, poprieť sám seba a stať sa len nástrojom. Uspokojenie z rozhovoru si novinár neužije. Až potom, keď príde redakčná práca a všetko sa mu to pekne poskladá až po poslednú bodku.

S akou profesiou sa najlepšie robili rozhovory?

Výtvarníci sú veľmi zhovorčiví, temperamentní. Výtvarné umenie je totiž postavené na tom, že človek ide sám so svojím egom na trh. Uzavretejší sú skôr básnici a, samozrejme, vedci. Každý rozhovor s vedcom je kompromisom v mene čitateľa a zrozumiteľnosti.

Kde je hranica intimity rozhovoru?

Rozhovor je uzavretá skladba, dôležité je nezvoliť falošný tón, dodržať kontext a vkus. Potom respondenti povedia aj ostrejší názor či niečo zo súkromia. Dokumentárny film však podľa mňa znesie viac intimity.

Netúžiš teraz vymeniť postavenie poslucháča za niečo iné?

Nie, táto pozícia mi asi zostane navždy. Je veľmi dôležitá, ľudia potrebujú poslucháčov a ja nepotrebujem za každú cenu hovoriť svoje názory. Teraz sa zhovárame len preto, že by som sa rada rozlúčila so svojimi čitateľmi. Nateraz končím. Asi nie navždy, ale nejaký čas to potrvá. Uvidím, čo život prinesie.

Z počítača si si zbalila aj mnohé poznámky. Bude z nich raz román, hra či len fejtón?

Nič z toho. Nemám spisovateľské ambície. Spisovateľ v sebe cíti isté pnutie, niečo, čo ho samo dotlačí k tomu, aby veci kládol na papier. Ja ho nemám, tak sa do písania ani nepúšťam. Navyše, slovo literatúra si veľmi vážim. Mojou úlohou je však naučiť sa formulovať korektne svoj názor, či ho už niekde napíšem, alebo nie, bez toho sa nepohnem ďalej. Od tých všetkých ľudí, s ktorými som sa zhovárala, sa musím naučiť presne formulovať to, čo je dôležité.