KUNOVÁ TEPLICA. Od štvrtkového poludnia do piatka rána zachraňovali rožňavskí hasiči, horská služba a speleopotápači dvoch českých potápačov, ktorí sa nevrátili z prieskumu jaskyne Hučiaca vyvieračka pri obci Kunová Teplica v okrese Rožňava. Nevedeli, či ich kolegovia žijú, tí napokon vyšli von živí a bez zranení.

Vchod do jaskyne má priemer menší než koleso osobného auta. Po troch metroch kolmého zostupu pokračuje v členitom teréne úzkou chodbou, ktorou sa jaskyniari väčšinou musia plaziť. Po 800 metroch sa začína kľukatý sifón, teda zaplavené chodby, rovnako úzke ako chodba od vchodu. Sifón je hlboký 10 a dlhý 80 metrov.

V utorok popoludní sa do sifónu obaja potápači ponorili, lebo ho chceli preskúmať. Keď sa vracali, Aleš Procháska omylom prerezal vodiace lano, po ktorom sa mal dostať von z vody. Cez mútnu vodu sa bez neho dostať nevedel, preto sa za ním vybral jeho kolega Jiří Maté. Nevyšiel však už ani on.

Akciu začali v stredu naobed

V stredu napoludnie na miesto dorazili hasiči, horská služba, jaskyniari aj jaskynní potápači - slovenská i česká špička. Česi stihli prísť za pár hodín z Prahy a Brna. Všetci verili, že potápači sú na suchu v dóme a nevedia sa dostať späť, aj keď nebolo jasné, prečo. Mohol im chýbať kyslík, mohli byť podchladení, ďalšia možnosť bola, že jeden z nich spanikáril.

Prvý sa do jaskyne potopil rimavskosobotský potápač. Cestu k strateným kolegom nenašiel, ale ani ďalšie skupiny, hoci si navzájom pomáhali. Po polnoci už mali telekomunikačné spojenie medzi vchodom do jaskyne a vchodom do sifónu, aby nemuseli chodiť s každou informáciou na povrch približne hodinu a pol a rovnaký čas späť.

„Jeden je nezvestný už pomaly 40 hodín, druhý asi 20. Ak by boli nezranení, bola by nielen teoretická, ale aj praktická šanca, aby sa dočkali pomoci,“ povedal pred druhou ráno minister vnútra Robert Kaliňák, ktorý na miesto prišiel o polnoci.

Dvanásťročná Matého dcéra Klárka ukázala silnú psychickú odolnosť a polhodinu Kaliňákovi vysvetľovala, v akej situácii jej otec s kolegom sú. „Čo majú oblečené, aké majú vrstvy oblečenia, prečo sú izolovaní, prečo majú šancu,“ nestačil sa diviť.

Zamotali sa do šnúr

Pred štvrtou nadránom na povrch dorazila správa, že potápači žijú. Z jaskyne vyšli po deviatej ráno. Procháska bol aj po vyše 40 hodinách v tme, tichu, pri takmer 100-percentnej relatívnej vlhkosti a teplote okolo 8 stupňov Celzia pokojný a prístupný každej otázke.

„Hlavný problém bol, že po normálnom prieskume dómu, po troch hodinách sme sa vracali a zamotali sme sa do šnúr. Ja som omylom prerezal inú šnúru, než som mal a stratil som orientáciu,“ povedal.

„Jirko vyplával von, ja som sa vrátil do dómu a čakal na záchranu. Asi po 18 hodinách sa po mňa vrátil Jirko a pretože mu vôbec nenapadlo, že by tá šnúra mohla byť prerezaná, vykĺzla mu z rúk ešte skôr, než stihol v nulovej viditeľnosti niečo urobiť, a ostal tam so mnou.“

Skúsili hľadať cestu aj bez šnúry. „Je tam miesta asi ako pod posteľou. Viditeľnosť je naozaj nulová, svietite si baterkou do očí a nevidíte.“

Cvičili, aby nemrzli

Do príchodu Matého Procháska vždy tri štvrte hodiny odpočíval alebo spal, a štvrť hodiny cvičil. Opakovali to tak aj spolu, až kým prišli záchrancovia.

„Neboli sme teda podchladení, vieme, čo v takej situácii robiť. Keď prišla záchrana, mal som obrovskú radosť,“ povedal Procháska. „Pre potápačov to bol úplne mimoriadny úkon. Potápali sa v zakalenej vode, kde boli prvýkrát, a zvládli to bravúrne,“ chválil záchranárov.

Cestu ku kolegom napokon našli Jan Sirotek z Brna a Michal Megela z Rimavskej Soboty. „To, že tí dvaja vyviazli v takej pohode, je dôkaz, že nie sú žiadne béčka. Tri roky budujú cestu za sifón, aby sa dostali do ďalších priestorov jaskyne,“ povedal rožňavský jaskyniar Jaroslav Stankovič, ktorý akciu riadil.