Rok 1968 je výnimočný v dejinách celého 20. storočia. Československá kapitola je v kontexte kultúrnych a civilizačných erupcií tohto roka, ktoré menili svet, len poznámka pod čiarou. Už aj preto, lebo na rozdiel od západných spoločností, v ktorých šesťdesiaty ôsmy uvoľnil nevídané energie, čo zanechali hlboké pečate i v tvári dneška, bývalá ČSSR upadla po 21. auguste pred štyridsiatimi rokmi do nehybnosti. Na dve desaťročia sa stala vládnucim pocitom márnosť a stranou KSČ.
To vôbec najcennejšie, čo rozdrvila „internacionálna pomoc“, bola odľahčená, veselšia atmosféra v spoločnosti. Tú môžu „Pražskej jari“ po 40 rokoch závidieť i oba nástupnícke štáty. Od januára, keď pádom Novotného a „zvolením“ Dubčeka za prvého tajomníka naštartoval tzv. obrodný proces, ľudia akoby inhalovali novú vieru v politiku i budúcnosť. Slogan „socializmus s ľudskou tvárou“ nemal síce žiaden obsah, ale prelial sa do široko zdieľanej nádeje a akoby úsmevného charakteru doby. S týmto kolektívnym prebudením 21. august radikálne a bezo zvyšku zúčtoval. Prežitok okupácie a poníženia okamžite zmenil životné pocity. Z výšav kdesi až do predpeklia zúfalstva a zmaru.
Áno, predaugustové nadšenie a zvlášť masové zjednotenie za líniou Dubčekovho vedenia bolo z dnešnej perspektívy smiešne. Ale spomienka je to pekná. Ostatné asociácie viažuce sa na 21. august sú iba mrazivé: Nevinné obete ruských okupantov; obuškový zákon k prvému výročiu, aby polícia a vojsko (už nie ruské, ale naše) mohli beztrestne mlátiť ľudí, ktorí vyšli do ulíc podporiť tých politikov, čo zákon podpísali. A nástup Husáka a normalizácie s lámaním charakterov, celonárodnou pretvárkou a všemocnou politickou políciou. Začala sa noc, ktorá ozaj nebola krátka (Kryl).
Vedenie štátu sa aj po návrate z Moskvy, kde podpísalo kapitulačné protokoly, snažilo tváriť, že jar pokračuje. To však už málokto bral vážne. Internacionálnu pomoc predsa Brežnev neposkytol preto, aby sa nič nezmenilo... Otázka, že ako by sa ďalej veci vyvíjali, keby ázijská despocia nezakročila, je výsostne akademická. Avšak, aj keby Rusi a ich vazali neurobili rozprávke koniec, ani tak by ČSSR rakúsku životnú úroveň, ako sa poniektorí domnievajú, nenaháňala. Vodcovia „pražského jara“ zostali, napriek reformným zámerom, stále predstaviteľmi moci, ktorá sa nezriekala socializmu ako takého. Dubček, ktorý sa k socializmu prihlásil ešte i po Novembri 89, i ďalší v jeho okolí si budúcnosť predstavovali ako pokračovanie režimu, len akosi demokratickejšími metódami. Nad tým, že ako je „osvietená“ vláda jednej strany zlučiteľná napr. so zrušenou cenzúrou, sa nezamýšľali. V stati Eros a civilizácia skrížil filozof Marcusse, jeden z ideových vodcov roka 1968, Marxa s Freudom. Ota Šik, otec československej reformy, krížil centrálne plánovanie s vlastníctvom podnikov v rukách „kolektívov pracujúcich“ (a pod.) Náčrty opatrných reforiem nepočítali so slobodným trhom, a mimo zrušenia cenzúry (trvalo tri mesiace) ani s ozaj hlbokými politickými zmenami, napr. zrušením vedúcej úlohy KSČ. Teórie, že tzv. reformným komunistom by sa vývoj vymkol z rúk a smeroval by k skutočnej demokracii, predbieha dobu presne o 20 rokov.
Aj keď český a slovenský premiér si dnes okupáciu pripomenú spoločne, vnímanie výročia je v oboch štátoch rozdielne. Cez osobnosť Alexandra Dubčeka, ktorá sa dá označiť prinajlepšom za kontraverznú, sa 21. august na Slovensku mýtizuje. Rodí sa legenda, že tak ako všeobecne ľudia, aj komunisti sa delia na dobrých a zlých, čo je falšovanie histórie, pretože KSČ bola zločinecká organizácia od začiatku do konca. Alexander Dubček by svoju spoluvinu nezmyl, ani keby v rámci experimentu (ktorý ani nebol jeho) doviedol Slovensko do NATO. Čo, samozrejme, mu nikdy ani nenapadlo. August 1968 má pre súčasnosť tri odkazy: Komunizmus je nereformovateľný, impériu, ktoré začal budovať Peter Veľký, sa nedá veriť, a preto, po tretie, malá krajina v strede Európy sa neobíde bez bezpečnostných záruk demokratických mocností. V roku 1968 byť nemohli, v roku 2008 ich treba posilňovať. Preto Česko podpísalo americký radar a Poľsko rakety.
August 1968 má pre súčasnosť tri odkazy: Komunizmus je nereformovateľný, impériu, ktoré začal budovať Peter Veľký, sa nedá veriť, a malá krajina sa neobíde bez bezpečnostných záruk.
