Vodné športy sú pre Slovensko na olympiáde medailovou zárukou. Včera sme sa mohli tešiť z úspechu netradične v zápasení. Tretie miesto sa však Davidovi Musuľbesovi málilo. Chcel turnaj vyhrať.
Tridsaťšesťročný rodák z Vladikavkazu je pôvodom Oset. Zápasí od malička. V jeho domovine je zápasenie priam národný šport. „Je to ako s Brazíliou vo futbale. U nás niet rodiny, v ktorej by nezápasil otec, brat, alebo syn. Odjakživa to tak bolo aj bude,“ povedal ešte pred olympiádou.
Na pekinskom turnaji voľnoštýliarov v najťažšej kategórií do 120 kilogramov si veril. Patril medzi favoritov na víťazstvo. No v semifinále prehral s úradujúcim majstrom sveta a obhajcom z Atén Arturom Tajmazovovom. Kvality súpera športovo uznal.
„Artur bol lepší. V taktickom pláne som vyčkával na poslednú minútu, no podcenil som úvod. Mrzí ma to.“
Uzbeka Tajmazova zdolal pred ôsmimi rokmi ešte na Hrách v Sydney 2000. Tam vybojoval pre Rusko zlatú medailu.
Po Sydney z neho Rusi urobili reprezentačného trénera. Necítil sa ešte na to, po čase sa chcel vrátiť na žinenku. Doma mu bránili súťažiť.
„Vyberal som z viacerých krajín. Na Slovensko ma nahováral Rodion Kertanti. Poznáme sa minimálne dvadsať rokov. Vyšli sme od jedného trénera. Zamlada sme spoločne trénovali,“ povedal.
Chce byť inšpiráciou
V tvári sa vám zračí sklamanie pomiešané s únavou. Cítite sa tak?
„Sklamanie prevláda. Ospravedlňujem sa ľudom na Slovensku, že som pre nich nevybojoval zlato. Posledný rok som žil len preto, ale na druhej strane, sláva Bohu, že je aspoň bronz a žijeme.“
Nad ľavým okom máte dosť nepeknú krvnú podliatinu. Pamiatka na semifinále s neskorším víťazom Tajmazovom, alebo na Kubánca Rodrigueza?
„Naozaj neviem. Opuchliny nabehnú až postupne. V zápasení je to normálne.“
Víťazného Uzbeka Tajmazova, ste zdolali v drese Ruska na olmypiáde v Sydney 2000. Bol v Pekingu lepší? Z hľadiska to vyzeralo na remízu po vzájomnom vyčkávaní. Veľa akcií na žinenke diváci nevideli.
„Artur bol lepší, musím uznať. Najskôr fyzicky. V taktickom pláne som si zaumienil vyčkať na poslednú minútu, no podcenil som úvod, v ktorom získal potrebné body. Mrzí ma to.“
Poznáte sa z čias, keď ste trénovali v spoločnej telocvični v rodnom Vladikavkaze. Ste kamaráti?
„Iste. Veľmi si ho vážim ako človeka, čo si poctivo odvádza svoju robotu. Ale keď sa dostaneme na koberec, nepoznáme sa. Je statickejší typ zápasníka, škoda, že som to nevyužil včas.“
Kubánec Rodriguez na vás v boji o bronz vybehol nevídane aktívne. Nezľakli ste sa?
„Skôr potešil. Má menej skúseností, striehol som na chybu v jeho práci nôh. Ukázalo sa, že to nebol veľký problém.“
Komu venujete medailu?
„Slovensku a svojim trénerom, súčasnému Kazbekovi Dedegkajevovi a Savelijovi Bizorovovi. Svojej dcére, synovcom a neteriam. Aby som im ukázal príklad, že je lepšie robiť niečo naplno, ako ležať na diváne a čakať. Mládež potrebuje vzory. V Moskve, Osetsku i na Slovensku. Verím, že som pomohol prebudiť u mladých zápasníkov inšpiráciu.“
Telefonovali ste s dcérou alebo manželkou?
„Počas oficiálnej tlačovky som mobil deväťročnej Tamarky musel zrušiť. Veľmi prežíva každé moje preteky.“
Na Slovensku ste boli len párkrát. Ako ho vnímate?
„Som mu vdačný, že mi umožnilo získať občianstvo a dostať sa na olympiádu. Už na svojom prvom šampionáte v Bratislave v roku 1997 som postrehol, že v Bratislave vládne príjemná atmosféra. Ľudia sú tu otvorenejší ako vo Francúzsku, Nemecku či Grécku.“
Kam okrem vlastnej rodiny zamierite po návrate do Moskvy?
„Zase k vlastnej rodine. Budem sa ponáhľať za matkou, ktorá leží v nemocnici. V lete sa vrátila do rodného Vladikavkazu, no problémy so srdcom si vynútili jej hospitalizáciu.“
Diagnóza hypertenzia vyradila načas z aktívneho športu aj vás. Ako sa cítite?
„Tú diagnózu máme v rodine. Otec zomrel v roku 1991 po pätnásť rokov trvajúcich problémoch s hypertenziou. Vtedy ešte neboli medicínske prostriedky, čo by mu pomohli. Ja som musel vypnúť po nadmernej záťaži v reprezentácii bývalého Ruska. Pred Pekingom som sa dal do poriadku, bol som fyzicky dobre pripravený, ale Tajmazov bol v našom vzájomnom dueli lepší. Osud je osud.“
Vyštudovali ste dve vysoké školy,banské inžinerstvo a potom právo. Ako si predstavujete budúcnosť?
„Odborníkom v týchto sférach sa necítim byť. Najskôr ostanem pri zápasení, to robím naplno celý život. Ešte si trúfam nejaký rok potiahnuť aktívne, ale o olympiáde v Londýne by bolo odvážne hovoriť. “
Vojtech Jurkovič, Peking
