MAGDA VÁŠÁRYOVÁ hovorí o politike s väčším zápalom ako o svojej výnimočnej hereckej kariére. Na oslavy svojej šesťdesiatky tento týždeň veľa času nemala. Aj rozhovor sme robili v parlamente po skončení výboru. Vzápätí utekala nahrávať mená tých, ktorí boli odvlečení do nemeckých táborov smrti. Nahrávka bude podfarbením programu, ktorý sa uskutoční na Hlavnom námestí v Bratislave 11. septembra. Namiesto bilancovania predložila plány úhľadne podelené na krátkodobé, strednodobé i dlhodobé.
Svoje narodeniny oslavujete takmer paralelne s výročím augustovej okupácie. Čo ste robili v auguste 1968?
Nakrúcala som strednú z poviedok filmu Zbehovia a pútnici. Boli sme s Jurajom Kukurom a režisérom Jurajom Jakubiskom tri dni zavretí v jednom hoteli v Piešťanoch.
Vnímali ste v tom čase aj študentské nepokoje v západnej Európe?
Ja som bola v roku 1968 v Paríži na jazykovom kurze. Videla som všetky tie ich heslá, zdalo sa mi, že sú to protesty rozmaznaných, naivných chlapčekov. Hoci som mala len dvadsať rokov, pre mňa bol projekt socializmu s ľudskou tvárou slepou uličkou.
Ako ste prežívali vpád spojeneckých vojsk?
Patrím do generácie, čo mala pocit dvadsiatich rokov strateného života. V roku 1968 sme už boli pripravení vyletieť do sveta. Pre film Vtáčkovia, siroty a blázni ma potom na čas vyhodili aj z univerzity. Obrancovia komunistického režimu mi často vyčítajú, že som v tom režime aj tak urobila kariéru. Ale ja si kladiem otázku, akú kariéru by som bola urobila za iných podmienok? Koľko mohol Juraj Jakubisko či Dušan Hanák nakrútiť dobrých filmov, keby mohli slobodnejšie robiť? Ak vidím niekde svoju úlohu, tak aj v borení týchto primitívnych téz, že za socializmu bola lepšia podpora kultúry.
K nejakému gejzíru talentovaných diel však po nežnej revolúcii tiež nedošlo.
Myslím, že prežívame kultúrny boom, ale pomalé zmeny v rezorte kultúry mu zrejme nesvedčia. Napríklad svoje kľúčové postavenie stratili dramaturgovia. Sú neviditeľní, ale kľúčoví, kde vzniká niečo nové. Sú kritickými mozgami umenia. Uvedomte si, že Divadlo na Korze založili vlastne dramaturgovia: Milan Lasica, Július Satinský, Vladimír Strnisko, Maroš Porubjak...
Richard Rybníček prepustil takmer všetkých dramaturgov z STV.
Predpokladal, že STV bude programy objednávať. Tie povestné pondelky, tiež jeden z mýtov! Dnes vidíme len tie z nich, ktoré sú výnimočné. Väčšina bola však priemerná a podpriemerná. No podarilo sa, napríklad, dotiahnuť z Prahy zakázaného režiséra Ewalda Schorma, s ktorým som urobila Úklady a lásku.
Vaším hereckým partnerom bol - a nielen v tomto prípade - Milan Kňažko. Nenaučilo vás predsa divadlo niečo, čo sa vám obom potom zišlo v politike?
Otec Milana Kňažka v päťdesiatych rokoch "sedel". My dvaja sme spolu vždy politizovali, aj preto sa mi zdalo logické, že sme sa obaja aj angažovali.
Nebáli ste sa, že stratíte časť svojej popularity, ak vstúpite do politiky?
Žeby popularita mala byť tou hodnotou, na ktorej staviam? Je príjemné byť populárnou v politike, ale to je len predpoklad, nie cieľ. Ak v rebríčku popularity boduje pán Slota, tak si kladiem otázku, čo popularita znamená.
Ani v divadle nie je vždy popularita "spravodlivá".
Ale v dobrom divadle nemôže ktokoľvek hrať hlavnú rolu.
Nechýba vám väčšie využívanie intuitívnej časti vašej osobnosti?
Čím som staršia, tým viac ju vnímam. Jej sily sa niekedy zľaknem. Ľudská civilizácia vraj zrýchlila svoj vývoj, keď začali prežívať staré mamy, ktoré odovzdávali svojim vnúčatám informácie a kultúrne kódy. V stredoveku slúžili ako lekári i psychológovia. Už teraz sa na to pripravujem.
Nepotrebovala by aj politika viac intuície, nie je aj ona trochu divadlom?
Veľmi by som sa proti tomu ohradila. Divadlo sa zaoberá tvorivými konštrukciami, politika správou vecí verejných. Divadlo môže byť zrkadlo života, ale nie život sám. Herci posúvajú emócie cez rampy scény, politici sú zároveň v hľadisku.
Na veľkých politických mítingoch v Amerike takéto emócie vidím.
To ma práve desí. Musíme začať debatu o úlohe médií ako multiplikátora emócií.
Meryl Streepová, vaša konkuretka z kastingu na film Sofiina voľba, stále dostáva vynikajúce postavy zrelých žien. Ani trochu jej nezávidíte?
Trochu som jej závidela v roku 1981, že tú rolu dostala. Vtedy som začala aj seriózne uvažovať, kedy z herectva odídem.
Neľutujete, že nie ste aspoň nejakou vedmou v Jakubiskovom filme Bathory?
On pre mňa ešte v šesťdesiatom ôsmom začal písať scenár. Volal sa Ach, Magda, Magda, ale už sme to nikdy nenakrútili. Práca s ním nebola jednoduchá. Je režisérom - manipulátorom.
Niekedy sa zdá, akoby ste trochu podceňovali svoju hereckú éru. Je tak?
Nepodceňujem, aj keď ma vtedy tak nevynášali do hereckých nebies. V Česku áno, ale na Slovensku nie. Pre mňa z toho vyplynulo len jedno: ak ste presvedčený, že robíte dobre, neriaďte sa negatívnymi nenastavenými kritikami, to sa môže veľmi rýchlo zmeniť. Pokiaľ pracujete sústredene a zodpovedne, v nejakom tom nekrológu sa to objaví.
Nemusíte predsa hľadať o sebe nejaké zažltnuté vety v novinách, vaše filmy predsa zostali.
Keď som nastupovala do Slovenského národného divadla v roku 1983, významný činiteľ mi povedal, že by som sa mala konečne naučiť hrať. Skutočne sa však nesťažujem. Prežila som nádherné roky s veľkými osobnosťami českej a slovenskej kultúry. Bolo to krásne obdobie. Ukončila som ho, keď som vedela, že už nebude pokračovať.
Zo subjektívnych či z objektívnych dôvodov?
Aj zo subjektívnych. Zrejme musíte mať veľmi silnú detskú túžbu po takomto veľmi rizikovom, psychicky náročnom až sebaobetavom povolaní, aby ste ho zniesli. A ja som ju nemala.
Politika sa vám zdá byť menej psychicky náročná?
Určite. Som slobodnejší človek. Za všetky svoje rozhodnutia si nesiem svoju zodpovednosť. Nemôžem sa skryť za autora hry, režiséra alebo partnerov, sama rozhoduje o témach. V divadle sa musíte viac podriadiť. Čakať, čo vám kto ponúkne.
Mohli ste byť režisérkou.
Na réžiu som nikdy nemala talent ani ambíciu.
Hovoríte o slobode napriek straníckym líniám, ktoré musí člen strany predsa len rešpektovať?
Ako politička mám za sebou svojich voličov. Opretá o nich môžem vždy povedať medzi kolegami, aká je moja predstava a pokúsiť sa ich presvedčiť.
Niektorí si to vo vašej strane povedali a už v nej nie sú.
Ja som nepočula, že by boli vyšli s nejakou predstavou.
Ako sa vaša sestra Emília díva na politickú angažovanosť?
Nebavíme sa o politike, nikdy sme sa nerozprávali ani o herectve.
Ale idete sa pozrieť aspoň na jej premiéry?
Samozrejme, ale nie vždy.
Aký máte pocit z novej budovy SND?
Napriek úsiliu tam sále cítim tie sedemdesiate roky minulého storočia. Mala to byť predsa multifunkčná stavba, kde by mohli byť aj slávne zjazdy. Ani dodatočné zmeny z nej neurobili budovu, na ktorú by sme mali byť hrdí, medzi architektonickými skvostmi sa uvádzať nebude. Inou vecou je celková koncepcia spojenia činohry, opery a baletu. Prevzali sme český model, ktorý je v rámci Európy výnimočný.
Čo by ste viac podporili, ak by ste mohli rozhodovať o štátnej kultúrnej politike?
Veľa vecí, napríklad operu. Poliaci napríklad nás Slovákov brali už v minulom storočí ako speváčikov. Spievame skutočne viac ako všetci okolo nás, my len tak chrlíme spevácke talenty.
Ako ste vnímali smerovanie SND, keď ho viedol váš bývalý manžel Dušan Jamrich?
Ja som mu už len dávala výpoveď do rúk.
Aký to bol pocit?
My sme už boli vtedy rozvedení trinásť či pätnásť rokov. Len sa ma spýtal, či som si to dobre rozmyslela.
Nezablahoželal vám tento týždeň k narodeninám?
Nie, osobne sa nestýkame, nemali sme spolu deti. Kontakty som udržiavala už len s jeho matkou, bola ma pozrieť aj vo Varšave. Jeden z jeho synovcov je mojím krstným synom, cez neho viem, čo sa v tejto slávnej rodine deje. Ale keď sa s Dušanom vidíme, normálne sa, samozrejme, rozprávame.
Ako je to so vzťahom k umeniu u vašich dcér?
Hana sa teraz vrátila z Paríža, začala písať už svoju druhú knihu, ale vôbec neviem akú. Žofka končí ekonomickú univerzitu vo Viedni. Má už firmu, po skončení školy sa jej bude venovať naplno. Raz dostala ponuku na rolu vo filme, ale rozhodne povedala, že hercov je v rodine dosť.
Myslíte si, že si vaše dcéry vážia vašu umeleckú a politickú kariéru?
My doma nesedíme pred televízorom, lebo mamička je na obrazovke. Ani môj muž nevyžaduje, aby sme sa naňho pravidelne pozerali. Nemyslím si, že by moje deti videli všetky moje filmy. Veď ani sama som ich všetky nevidela.
O politike sa s pánom Lasicom nehádate?
Ak si v niečom veľmi rozumieme, tak v politických názoroch.
Neprekáža mu, že ste sa stali političkou?
Nepýtala som sa ho. Sme dvojkariérové manželstvo, máme každý svoju slobodu. Ak by som zostala v mimovládnom sektore, bola by som aj pre vás prijateľnejšia? Práca v tomto sektore je zaujímavá a prospešná, ale ak chcete presadiť väčšie veci, musíte vstúpiť do politiky. Škoda, že aj nové generácie ako papagáje opakujú frázu z 19. storočia, že politika je panské huncútstvo.
Každý deň máme v novinách novú kauzu na prvej strane.
Lebo politici rozhodujú o verejných veciach. Ale zle a škodlivo rozhodujúci ľudia sú aj inde. Len nemajú tú zodpovednosť. Musíme si uvedomiť, že politikmi boli aj Hurban, Štefánik či Štúr. Politici predsa posúvajú túto krajinu ďalej. Nedá sa povedať, že by v politike bola výnimočná koncentrácia neschopných ľudí.
Narážate na knihu pána Banáša? Čo hovoríte na jeho vyjadrenia o vás?
Ak si myslí, že sa jeho knihy nebudú predávať bez môjho mena, znamená to, že tomu svojmu až tak nedôveruje. Ja som práve vydala knihu Polnočný sused, on svoju Zónu nadšenia. Môžeme sa staviť, ktorú z tých kníh vyselektuje čas tak za dvadsať rokov.
Čítali ste jeho knihy?
Priznám sa, že nie. Spolupracoval so mnou spolu s Pavlom Hamžíkom a Jánom Kubišom na veľvyslanectve vo Viedni. Všetci traja boli dobre pripravení, mali dobré jazykové schopnosti. Hoci sa traduje, že v diplomacii nezáleží na charaktere, aj tam však platí, že ak ho nemáte, nesmiete sa tlačiť do popredia. Jozef Banáš na to doplatil.
Do roka chcete vydať ďalšiu knihu. Aké sú vaše ďalšie plány?
V strednodobom výhľade je určite rozvoj neziskovej organizácie Via Cultura ktorú som založila. Chcela by som pomôcť modernej slovenskej kultúre. Nemám nič proti folklóru, len by som ho chcela očistiť od rôznych komunisticko-ľudáckych nánosov a ísť až k jeho koreňom. Máme veľké bohatstvo, no nemáme napríklad ani slovník nárečí. Potrebujeme vytiahnuť zo zabudnutia aj osobnosti, akými boli Ján Lajčiak či Ján Kalinčiak, ktorý sa postavil aj proti panslavizmu. Chcela by som, aby pre kultúru znamenala niečo podobné, ako SFPA pre zahraničnú politiku.
A čo dlhodobé plány?
Tie sa týkajú aj mňa osobne, môjho zdravia, jeho "udržateľnosti".
Nemali by ste chuť ešte raz kandidovať na prezidentku?
Už nikdy nebudem kandidovať, keď nebudem mať podporu silnej strany. Tým končím, to je moja podmienka.
Myslíte si, že Iveta Radičová môže byť úspešnejšia, ako sa to podarilo vám?
Rozhodne má na to osobnostné predpoklady, je to človek európskeho formátu, má veľmi dobrú angličtinu, takže nie je hluchonemá, ako mnohí naši politici v zahraničí. Je to žena intelektuálne na výške, slušný človek. Okrem toho pomerne dosť populárny.
Držali ste palce Hillary Clintonovej, ale v amerických voľbách by ste podporili republikánov. Sú republikánske názory na spoločnosť, rodinu či náboženstvo vaším svetom?
Pri voľbách si nehľadáte človeka na celý život, ale politika na najbližšie štyri roky. Prezidenta si predsa neberiete do postele ani do kuchyne na rozhovory. My však stále chceme voliť niekoho, koho budeme mať radi. Na vysokých miestach predsa musí byť človek, ktorý aj niečo vyrieši.
Vy ste si vybrali dobrého človeka na rozhovory? Zabaví vás manžel občas doma?
A dostáva za to honorár? (smiech)
Na výstave Františka Vláčila, v ktorého filme Markéta Lazarová hrala hlavnú úlohu.
Manžel Milan Lasica a dcéra Hana.
