Po nežnej revolúcii sa literárne odmlčal na dlhých trinásť rokov. V útlom románe Teta Anula sa, ako sám vraví, síce nedokázal vyrovnať so spoločenskými zmenami, ale splatil ním prozaický dlh voči svojim rodákom. MILAN ZELINKA.
Boli ste mechanikom telefónných ústrední. Vravíte, že ste o písaní v mladosti nikdy neuvažovali. Aký bol váš vzťah k umeniu?
„Ja som akosi uveril, že mám talent na spev. V priebehu dvoch rokov štúdia spevu na bratislavskom konzervatóriu som však svoj barytón nedokázal dostať do rezonančných dutín. Odišiel som. Ale ja som bol už predtým zbalamutený ochotníckym divadlom.“
A k literatúre?
„Ako chlapec som rád čítal dobrodružné knihy. Potom, na východnom Slovensku, keď som mal potrebu literárne sa vyjadriť, som čítal Tolstého, Hemingwaya, Steinbecka, Updika, francúzskych symbolistov a mnoho iných. Kraj, do ktorého som prišiel, na mňa zapôsobil takým spôsobom, že som začal písať. Najprv krátke lyrické poviedky o prírode. Neskôr, v roku 1968, rozprávky pre dospelých.“
Váš debut Dych vznikol v roku 1972. Po ňom prišlo ešte desať ďalších kníh a potom nastalo ticho. Čo sa stalo?
„Po revolúcii som zostal zaskočený novou skutočnosťou. Neveril som, že sa môže niečo zmeniť. Stále som si myslel, že dubčekovský model socializmu je refomovateľný a životaschopný. Život, ktorý prišiel potom, bol naraz hektický. Nedokázal som sa tejto skutočnosti prozaicky zmocniť. Celých trinásť rokov som nenapísal ani riadok prózy.“
Naraz sa to však podarilo...
„Mal som napísané len krátke prózy. Som bežec na krátke trate a dlhé veci mi nesedia. Hovorím si: Z toho nemôže byť kniha. Potom mi hovorí Stanislav Rakús: Skombinuj tie kratulinké s tými dlhšími. Skúsil som a vyšlo to. V roku 2005 mi vyšla kniha Príbehy z Karpát.“
Dostali ste sa s ňou vtedy medzi finalistov súťaže Anasoft litera. Čo to pre vás znamenalo?
„Veľkú česť, zadosťučinenie a povzbudenie.“
Bol to nový impulz?
„Áno. Bol som už na dôchodku. Dovtedy som nikdy nepísal o západnom Slovensku. Moji rodáci mi už hovorili, že všetko píšem len o východniaroch.“
To bol dôvod, prečo ste napísali Tetu Anulu?
„Ako malý som sa nikdy nezaujímal o konkrétnych ľudí v Igrame. Boli súčasťou môjho života. Po Príbehoch z Karpát mi však zomrela matka. Mal som obrovské zdravotné problémy a pre bolesti som nemohol cestovať na pohreb. Potom mi to rodina vyčítala. Ja ako hudobník to veľmi cítim. Tie pauzy... Vtedy som otvoril jednu knihu od Ladislava Ťažkého. Hneď v prvej kapitole stálo: Neúčasť na matkinom pohrebe sa nedá ničím ospravedlniť. A ja som začal mať obrovský pocit viny. Chcel som ju odčiniť. Tak Teta Anula je možno aj o tom.“
Knihu ste zasadili do rodného Igramu. Aký bol prozaický návrat po toľkých rokoch odlúčenia?
„Iste, fyzický kontakt som stratil, no v duchu to vo mne driemalo. Aby som sa nejakým spôsobom priblížil k rodnému kraju, počúval som piesne Mikuláša Schneidra Trnavského. To, ako zhudobnil básne Kraska, Vajanského, Podjavorinskej... Keby som bol básnikom a niekto by takto zhudobnil moje básne, poklonil by som sa mu po zem. Tak som pochopil génia loci toho kraja. No nemal som odvahu tvorivo sa konfrontovať s prózami Vincenta Šikulu a Ivana Habaja. Hovoril som si: Čo ešte ja môžem povedať o západnom Slovensku? No potom som si povedal, že ak sa svojou knihou dokázal konfrontovať so svojím strýkom Bystrík Šikula, mohol by som to predsa len skúsiť.“
Ako vám išlo písanie?
„Bolo to pre mňa zakliate. Nemal som spôsob, akým by som všetko čo najplnohodnotnejšie a najpravdivejšie vyjadril. Poradil mi až východniar, profesor Jozef Hvišč. Z Príbehov z Karpát sa mu páčila poviedka Taľafatkár, ktorá je zo západného Slovenska. Povedal, že toto je produktívny spôsob písania. Bol to pre mňa záchytný bod. Teta Anula je vlastne memoárový román. Ale bolo to všetko nesmierne zložité.“
Príbeh hlavnej hrdinky, ktorej predlohoubola sestra vašej mamy, akosi vybočuje z vašich doterajších kníh. Boli humornejšie. Zachytili ste skutočný príbeh?
„Áno. No v niektorých kapitolách som ho dotvoril, v druhých zmenil a v iných som si úplne vymýšľal. Teta Anula nie je literatúra faktu ani beletrizovaná autobiografia. Je to príbeh mojej tety. Ženy so zjatreným svedomím. Ako jediná z Igramu sa pri odsune Židov verejne zastala svojej kamarátky, talentovanej tanečnice Editky Kublovej. Nedokázala však zabrániť tomu, že ju odviezli do koncentráku. Nikdy v živote si to ako kresťanka neodpustila a do smrti tým trpela.“
Kritici vám v Príbehoch z Karpát vyčítali, že ste nepoužívali nárečie, ale ste z neho vytvárali akési novotvary. V Tete Anule ho používate v plnej miere.
„Nárečia som sa bál. Na východ som sa len prisťahoval. Spoznal som ho, rozumel mu. Ale písať v nárečí som sa neodvážil. Keď som začal písať Tetu Anulu, po troch kapitolách som zistil, že píšem v našom nárečí. Ľudia sa mi v ňom totiž po celý čas prihovárali. Naraz som sa zľakol. Veľa nechýbalo, aby som sa vzdal.“
Je tento román vaším prozaickým vrcholom?
„Myslím, že nie. Potom som napísal ďalší. Pomenoval som ho Volanie osudu. Znova som sa v ňom vrátil na východ. Chcel som sa vyrovnať sám so sebou. Urobiť ním také zúčtovanie. To, že som si Tetou Anulou akosi odčinil synovskú vinu, mi však úplne stačí k môjmu osobnému šťastiu.“
Čo je cena Anasoft litera
Dnes končíme predstavovanie finalistov tretieho ročníka ceny Anasoft litera, ktorá sa udeľuje za slovenskú pôvodnú prózu vydanú v uplynulom roku.
Cena prebieha v dvoch kolách, v prvom porota vyberá finalistov, v druhom kole spomedzi nich vyberie víťaza, ktorý získa finančnú prémiu 200 000 Sk.
Medzi finalistov vybrala porota tieto tituly (bez udania poradia):
Zuzana Cigánová: Šampanské, káva, pivo (VSSS),
Vladimír Havrilla: Filmové poviedky (Petrus),
Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok (Aspekt),
Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov (KK Bagala),
Ján Litvák: Bratislavské upanišády (F.R.&G.),
Viťo Staviarsky: Kivader (VISTA),
Milan Zelinka: Teta Anula (Slovenský spisovateľ).
Porota ceny Anasoft litera sa každoročne mení, tohtoročná v zložení Kornel Földvári, Michal Habaj, Martin Porubjak, Zora Prušková a Marta Součková vyberala finalistov spomedzi osemdesiatdva automaticky nominovaných kníh.
Cenu udeľuje generálny partner spoločnosť Anasoft APR, hlavným partnerom je Bratislavská papierenská spoločnosť, ktorá odmení vydavateľstvo víťaznej knihy papierom v hodnote 25 000 korún.
Víťaza vyhlásia vo štvrtok 2. októbra v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave.
Týmto dňom sa začína aj literárny festival Anasoft litera fest, ktorý bude trvať do 5. októbra.
Laureát Ceny čitateľov denníka SME vzíde z hlasovania na www.knihy.sme.sk/anasoftlitera, uzávierka ankety je 1. októbra.
Cenu Anasoft litera doteraz získali Marek Vadas za knihu Liečiteľ a Pavel Vilikovský za knihu Čarovný papagáj a iné gýče.
Fórum kritikov
Návrat do vzdialeného času má u Zelinku často príchuť nostalgie, ale bez zvádzajúcej sentimentality alebo pokušenia dramatizovať niektoré príhody. Siaha radšej po zhumornení či satirizovaní takých scénok, akou je povedzme stará otcova nákladná tatrovka, z ktorej sústavne odpadáva predné koleso, alebo sklon celej rodiny dusiť sa pri jedení. No sú tu aj momenty vážne až smutné (deportácia Židov), kde sa Zelinkova teta ukáže ako spontánna hrdinka.
Zelinkova románová novela je nápadná svojou antiliterárnosťou. Aspoň nikde necítiť, že zo svojich zážitkov chcel urobiť slovesné umenie. Jeho postavy sú len obyčajní ľudia, nevynikajú ničím, iba ak tým, že sú to ľudia so všetkými svojimi slabosťami, ale živí, skutoční, literárne neklonovaní.
Jozef Bžoch
Teta Anula akoby chcela dopovedať všetky tie zámlky, nedopovedanosti a hlavne uletenosti, ktorých v Zelinkovej próze bolo vždy neúrekom, a spravodlivo porátať všetko, čo sa porátať dá, ak by z tých precitlivených literárnych absurditiek nebodaj bol dakomu odskočil do oka íverček alebo sa bola zadrela do palca triesočka. Lebo literárna postava tety Anuly akoby bola stvorená kvôli zmierovaniu, súladu a odpúšťaniu: aj všetko okolo nej je také – mäkké, tvarovateľné, nejednoznačné, zjednocujúce a rozhrešujúce.
Má nepochybne reálny pravzor (ako napokon všetky Zelinkove prózy), ale práve tento duchovný rozmer zrejme najlepšie vystihuje momentálny status quo spisovateľa, ktorý sa vždy chvel a nemenej prel o životnú pravdu.
Alexander Halvoník
Milan Zelinka: Teta Anula
Úryvok
V druhej triede základnej školy ma pochytila filatelistická vášeň.
Neviem presne, kedy to prišlo, pamätám sa iba, že som celé hodiny prestál pred výkladom papiernictva na druhej strane ulice a ako začarovaný som hľadel na stránky s čírymi hawidkami – boli pod nimi uložené známky rôznej veľkosti a farieb zo všetkých krajín sveta.
Za známky by som bol dal aj život. Ukladal som si ich do zásobníkov, maznal som sa s nimi, hrúžil som sa do ich obrazu ako do studne, z ktorej sa možno napiť.
Neopúšťal som ich ani na minútu. Žil som v ustavičnom strachu, že starší brat mi vezme z kredenca všetky moje zásobníky a skryje ich na také miesto, kde ich už nikdy nenájdem: potresce ma tak za to, že pre známky zanedbávam počty a on ma potom musí doučovať. Preto ráno, len čo som sa prebudil, vyskočil som z postele a s očami ešte zalepenými karpinami som bežal do kuchyne – skontrolovať svoje kráľovstvo.
O známky sa zaujímali aj moji bratia. Mali sme spoločný album strednej veľkosti s čírymi hawidkami naplnený asi do dvoch tretín známkami z prvej Československej republiky: Hradčanmi, Hospodárstvom a vedou, Holubicou, Sokolom v letku, Oslobodenou republikou, Legionárskymi, ale aj viacerými sériami z čias Slovenskej republiky.
V tom čase sme sa vozili do Igramu k babke Sidke a k tete Anule na starej nákladnej Tatre, malom aute zelenej farby: rodičia sedeli vpredu a my, traja bratia, sme sa krčili na korbe. Chodili sme tam cez Grob.
Raz, keď sme sa zastavili v Grobe pred obchodom so zmiešaným tovarom, zbadal som vo výklade celofánovú obálku so známkami mnohých štátov: uprostred trónilo vysoké krásne Kongo s fialovou obrubou a černochom lezúcim na kokosovú palmu – presne také, aké som len nedávno vymenil za dve pamätné Kanady a hneď som to oľutoval.
Dajako budze
Milan Zelinka o sebe hovorí, že v mladosti bral všetko „smrteľne vážne“. Zmyslu pre humor ho vraj naučili až východniari. Ich nadhľad, láskavý humor a rozvážnosť prijal za svoj osobný princíp. V ťažkých situáciách sa radí ich: „Neboj še, chlope. Dajako bulo, dajako budze.“ Aj keď ich spoznával ako človek, ktorý sa tam len prisťahoval, nesmierne obdivoval ich silu vyrovnať sa s neraz ťažkými osudmi s humorom. Tvrdí, že jeho pohľad na nich bol vždy iný ako pohľad iných spisovateľov, rodákov z toho kraja. Osvojil si však ich filozofiu, že bez humoru by sa to všetko nedalo zniesť. Po 39 rokoch, keď ako opravár telefónnych ústrední má v nohách celý kraj a súčasťou jeho života sú východniari, tvrdí: „ Neverím, že by som bol inde šťastnejší.“
Milan Zelinka o sebe hovorí, že v mladosti bral všetko „smrteľne vážne“. Zmyslu pre humor ho vraj naučili až východniari. Ich nadhľad, láskavý humor a rozvážnosť prijal za svoj osobný princíp. V ťažkých situáciách sa radí ich: „Neboj še, chlope. Dajako bulo, dajako budze.“ Aj keď ich spoznával ako človek, ktorý sa tam len prisťahoval, nesmierne obdivoval ich silu vyrovnať sa s neraz ťažkými osudmi s humorom. Tvrdí, že jeho pohľad na nich bol vždy iný ako pohľad iných spisovateľov, rodákov z toho kraja. Osvojil si však ich filozofiu, že bez humoru by sa to všetko nedalo zniesť. Po 39 rokoch, keď ako opravár telefónnych ústrední má v nohách celý kraj a súčasťou jeho života sú východniari, tvrdí: „ Neverím, že by som bol inde šťastnejší.“
Anna Kornajová
