elos je preto námet, ktorý by sa pokojne dal označiť za pokračovanie niektorého zo starších motívov.
Oživenie ženského torza by rovnako mohlo byť moderným prerozprávaním antického mýtu o Pygmaliónovi. Bájny grécky ostrov Delos je miestom vzniku mnohých spodobení antických bohov. Poznaním modernej doby však je, že človek tvorí sám seba, preto Havrillov Delos predstavuje dievča, ktoré modeluje sochu a zároveň sa na ňu veľmi podobá.
Čoho sa dotýkajú Havrillove introvertné sci-fi obrazy? Hľadajú dokonalejšieho človeka – kyborga, či z nich prehovára bytosť medzi mimozemšťanom a anjelom? Iný uhol pohľadu ponúka úvaha nad vzťahom sochára a modelu. Vznik sochy ako spredmetnenie predstavy do hmoty je čímsi vskutku mýtickým. Tesať sochy z mramoru je sen každého sochára, mnohí by svedčili, že ide o rozkoš tela i duše. Pre Havrillu je socha naopak veľmi variabilná, veľkosťou, materiálmi aj konštrukciou. Zúročil lekciu moderného sochárstva od Brancusiho po Moora a veľkým sochám vdýchol život v proporciách všedného života.
V počítačovej grafike sa tento námet preklápa do iného problému – 3D modelovania. Delos predstavuje výjav z posvätnej siene pripomínajúcej scénu z antickej veštiarne. Akoby išlo o víziu umenia po konci dejín – voľne v nej plávajú franforce historických štýlov od antiky po modernu. Jediné, čo zostáva nemenné, je túžba po čistote a absolútnej kráse.
Autor: Daniel Grúň Autor je historik umenia
