aj teraz. Július Strnisko to už robiť nebude, hoci len nedávno oslávil päťdesiatku. Jedenz najlepších zápasníkov v histórii Slovenska náhle zomrel na infarkt.
„Ďuso bol predovšetkým dobrý kamarát pre veselé i vážne chvíle,“ spomína si na kamaráta v denníku Šport najlepší slovenský voľnoštýliar histórie Jozef Lohyňa, o päť rokov mladší Strniskov dlhoročný kolega na reprezentačných sústredeniach a cestách.
„Keď som prišiel do družstva ako mladík, vzal si ma pod svoje krídla. Na veľkých súťažiach sme spávali v jednej izbe. V tíme sme sa navzájom hecovali, ktorá izba bude na majstrovstvách sveta alebo Európy lepšia. Naša s Ďusom iné valcovala. Keď som sa dozvedel správu o Ďusovej smrti v nedeľu ráno, telefonoval som Jardovi Jiříkovi, nášmu bývalému doktorovi, s ktorým sme tvorili partiu, čo občas vyviedla aj nejaké čertoviny. Pospomínali sme a bolo nám smutno. Po skončení aktívnej činnosti som sa s Ďusom nevídal často. Naposledy sme sa stretli vari pred rokom.“
Vďačný bratov objekt
Július Strnisko bol najmladším zo šiestich synov elektrikára priamo z vŕšku nitrianskeho Zobora. Starší brat Peter už zápasil za AC Nitra. Čo sa naučil, zdokonaľoval doma. Vďačným „cvičným panákom“ na nové chmaty a hmaty bol mladší braček Ďuso.
„Bratské súboje nechýbali ani v našej rodine. Peťo ma zavolal na tréning, ale keďže som ešte ako 10-ročný nevedel správne padať, tak ma to bolelo. Potom som si dal prestávku, dvakrát som odmietol ponuku začať s tým znova. Definitívne ma na žinenku pritiahol tréner Jozef Svitač, bol to výborný pedagóg, tréner i človek,“ spomínal na svoje začiatky pre Nitrianske noviny Július Strnisko, keď pri príležitosti svojej päťdesiatky bilancoval.
Triumf v Moskve
Keď Ďuso podrástol, mohli si to s Petrom v činžiaku na nitrianskej Ulici Janka Kráľa rozdávať o titul majstra rodiny. Silnejším už bol mladší brat. Rástol i mohutnel. Vrchol dosiahol v zápasníckej voľnoštýliarskej kategórii do 100 kg.
Peter i Július sa dostali do užšieho výberu na olympiádu do Moskvy. Peter sa však zranil. Július mal iba dvadsaťdva, a kvalifikoval sa. Súťažil v elitnej pražskej Rudej hvězde. Narukoval do nej, keď mal devätnásť. V Beladiciach pri Nitre zmaturoval, aj sa vyučil za zvárača. Neskôr sa mu to zišlo.
Na olympiáde zdolal najprv Inda Singha, potom Saida zo Sýrie, chýrnych borcov Rumuna Puscasa a východného Nemca Bittnera.
Hlavne zápas s Rumunom patrí k najpamätnejším v jeho kariére. Päť sekúnd pred koncom ešte prehrával 4:5. „Tých deväť minút bolo nekonečne dlhých, obaja sme vypotili vedrá potu. V závere som musel zariskovať, povedal som si buď - alebo. V posledných sekundách sa mi ho podarilo prehodiť a vyhral som 6:5. Táto výhra mi zaručila medailové umiestnenie,“ spomínal Strnisko. Postúpil do finálovej trojice. Tam už nestačil na Bulhara Červenkova a Rusa Mateho, oboch zástupcov vtedy najchýrnejších zápasníckych škôl vo voľnom štýle.
Ďalšia olympiáda nebola
Neskôr skončilo chlapisko z Nitry s blonďavou šticou, s prezývkou Drobček, tretie aj na majstrovstvách Európy 1982 a 1983. Najlepšiu formu a ideálny vek mal v roku 1984. Možno bol aj adept na zlato. Ibaže komunistická vrchnosť československých športovcov na olympiádu do Los Angeles nepustila.
„Moja bronzová medaila z Moskvy, to bolo niečo také, ako keď staviteľ postaví pekný dom. Mal som za sebou hľadisko, pretože som sa pustil s veľkou vervou do boja so silnejšími súpermi. Zdolal som olympijského víťaza i aktuálneho majstra sveta. Na Bulharov a Rusov sme vtedy nemali. Ich podmienky s našimi boli neporovnateľné,“ spomína Július Strnisko v biografickej knihe Preslávili Slovensko.
Po skončení aktívnej kariéry v roku 1988 sa vrátil do Nitry. Najskôr sa s kamarátom živili ako zvárači na montážach po celej republike. Bol aj kru-piérom v kasíne. Naposledy vlastnil malú kaviarničku s herňou v centre Nitry.
Celý čas bol dobrovoľným trénerom. Najmenej tri dni v týždni strávil na žinenke, hoci tréning a ťažké súboje jeho zdravie poznačili. Kariéru ukončil pre chronické problémy s kolenami. Napriek tomu sa staral o pätnásť zápasníckych nádejí. Pôsobil už ako pán v ročkoch s bruškom.
Medzi športovcami sa hovorí, že mohutní chlapi - zápasníci, vzpierači, atletickí vrhači, sú dobráci. Strnisko k nim patril.
Zápasník zomrel nečakane, na infarkt. Bol to chlapík do partie. Rád o všeličom diskutoval, mal veľmi blízko k uštipačnému humoru. Hoci jeho kaviarnička bola aj malou herňou, išlo vždy o špás. Majiteľ sa o poriadok vedel postarať.
* 6. 8. 1958† 20. 9. 2008
1972 - stal sa majstrom Slovenska v žiackej kategórii
1977 - získal prvý titul majstra Československa, dokopy ich získal trinásť
1980 - získal bronz na olympiáde v Moskve
1982, 1983 - skončil tretí na majstrovstvách Európy
1988 - na olympijských hrách v Soule skončil s aktívnou činnosťou, trénoval mládež
