ta nevidia v preplnených uliciach, nákupných centrách, uponáhľanom svete. Zvíťazil pokoj Zaježovej, ktorú väčšina z nich dôverne nazýva Zaježkou. Pozývame vás medzi ľudí, ktorí uprostred hektického 21. storočia dokážu žiť v súlade s prírodou.
Domáci im zvyknú hovoriť novousadlíci, alebo stromáci. To podľa organizácie Strom života, hoci tá na lazoch v Zaježovej už roky nepôsobí. Pomenovanie však ostalo, lebo zvyk je zvyk.Na lazoch zvlášť. Život na odľahlých usadlostiach si novousadlíci zvolili z rôznych dôvodov. Mohlo to byť rozčarovanie z hektického mestského života, snaha o hľadanie vlastnej vnútornej rovnováhy, ale aj rovnováhy v prírode. Nakoniec, jedno od druhého mnohí považujú za neoddeliteľné.
Nie náhodou je ich leitmotívom výrok mysliteľa a mystika Eckharta Tolleho: „Keď ľudia vyčistia svoj vnútorný priestor, prestanú znečisťovať Zem." Snažia sa myslieť a žiť ekologicky, nadviazať na tradície predkov a vychovávajú k tomu aj svoje deti. Časť ľudí ich preto obdivuje, iní považujú za čudákov. Ale tí, ktorí sa tu usadili natrvalo, už vedia, že pokoj a bytostné spojenie s prírodou im stoja za akúkoľvek námahu. Hoci každý z nich sa rozhodol pre život v Zaježovej z odlišných pohnútok, majú jasno v tom, čo ich spája. Sen o peknom živote na peknom mieste.
Zaježová a Zaježka
Dedinka Zaježová nestihla napísať dlhú históriu. Maličké lazy v pohorí Javorie neďaleko Zvolena sa spojili do samostatnej obce až v roku 1958. Zaježovú tvorilo 173 lazníckych usadlostí s viac ako tisíckou hektárov pôdy. V tom čase mala obec 660 obyvateľov, no tento počet začal rýchlo klesať. Ľudia utekali za lepšou vidinou do miest, lazy pustli. Pred necelými dvadsiatimi rokmi pričlenili Zaježovú k Pliešovciam a bolo po krátkej samostatnosti. Nebyť toho, že tunajšie lazy objavili po roku 1989 vyznávači tradícií, možno by pár desiatok starousadlíkov dopĺňali iba chalupári.
Škola ľudovej kultúry, ktorá tu krátko po nežnej revolúcii vznikla, začala stavať Zaježovú opäť na nohy. Hoci po čase zanikla, jej aktivity prevzali ďalšie združenia. Dnes sú laznícke usadlosti symbolom komunitného života ľudí, ktorí berú prírodu a ľudové tradície ako prirodzenú súčasť svojej existencie. V súčasnosti tu pôsobia dve občianske združenia - Pospolitosť pre harmonický život a Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica. Spolu spravujú gazdovstvo na laze Sekier a Polomy, kde sa pustili do rekonštrukcie starej gazdovskej usadlosti na účely vzdelávacieho centra.
Ak sa stretnete s pojmami Zaježová aj Zaježka, nech vás to nepomýli. Kým Zaježová označuje názov pôvodnej dediny, Zaježkou sa nazýva skôr skupina spolupracujúcich novousadlíkov, ktorá presahuje hranice katastra Zaježovej. Nie je to však striktné pravidlo, a tak dnes u mnohých ľudí zvonka tieto dva názvy významovo splývajú.
Stromár Miro
Miroslav Kašiak je novousadlík, hoci v Zaježovej žije už dvanásť rokov. Odskúšal si jednoduchý život v komunite na odľahlom laze Sekier a rozhodol sa zostať. Určitý čas býval s rodinou v staršom dome na neďalekom laze Častobrezie, no teraz na usadlosti Podsekier dokončuje nový dom. Nízkoenergetický, s prírodnými materiálmi a šetrný k okoliu. Ako inak. Keby si dal na dom plastové okná a okolie vydláždil zámkovou dlažbou, išiel by nielen proti vlastnému presvedčeniu, ale zároveň by riskoval, že jeho priatelia si budú klopať po čele. Rodina sa však rozrástla, k manželke a dvom deťom pribudli dvojičky, takže do zimy by chcel mať všetkých pod jednou strechou.
Pochádza z Prievidze, študoval v Bratislave, mestský život teda pozná dôverne. „Keď sa spätne pozriem dozadu, už ani neviem, ako prišiel prvotný impulz odísť na lazy. Možno, že uponáhľaný mestský život mi ponúkal primálo a hľadal som v živote iný rozmer," dodáva. Myšlienka na opätovný návrat do mesta mu síce niekedy napadne, aj keď dodáva, že veľmi zriedka. Zatiaľ však nedokázala zvíťaziť nad pokojom Zaježovej. Deti sú tu šťastné, žijú zdravo a plnohodnotne. Aj keď je to často vykúpené rodičovskou drinou.
Keď sa zvrtne reč na fámy, že Zaježová je plná ľudí, ktorí odmietajú výdobytky civilizácie, jedia drevenými lyžicami a nepoznajú mobily, iba sa usmeje: „Sú to nezmysly. Ja sám takmer denne pracujem s notebookom, lebo mám živnosť a veľkú časť práce dokážem urobiť aj z domu. Pre vzdialenosti by bolo zložité chodiť za prácou denne, ale takto to celkom dobre stíham," hovorí. Rozhodnutie, do akej miery vpustiť do svojho života modernú techniku, je na každom obyvateľovi Zaježovej. Ak niekto mobil používať nechce, nepoužíva ho. Nik sa však nepozastavuje nad tým, keď sa niekto iný bez neho ťažko zaobíde. O tom, že život v Zaježovej nie je návratom o sto rokov späť, hovorí aj kvalitná webová stránka so všetkými podrobnosťami o živote v Zaježovej, ktorú Miro spravuje.
Experimenty exkrementy
V Mirovej novostavbe cítiť zvláštny zápach. To staviteľ pridal do hliny a piesku kravské lajno, ktoré má vynikajúce stavebné vlastnosti . V hlinenej omietke pôsobí ako prirodzené lepidlo, takže celá hmota lepšie drží pokope. Práca s ňou je však menej príjemná, preto ju používa iba pri oblúkoch okolo stien. Nakoniec, žiadna novinka. Napríklad v rázovitej dedinke Hrušov sa táto hmota bežne používala pri udupaných podlahách v domoch. Z tých sa potom menej prášilo, čo odbremeňovalo gazdinky pri domácich prácach. „Zápach cítiť 
iba chvíľu a po čase sa už nijako neprejaví," hovorí Miro.
Väčšinu prác by zvládol sám, ale keďže má so stavbou naponáhlo, chodia k nemu brigádovať priatelia z miestnej komunity, ale aj záujemcovia o prírodné staviteľstvo. Miro má odskúšanú aj ekologickú metódu, ktorou sa vyznačuje pár stavieb v Zaježovej - zatepľovanie slamenými balíkmi. Tepelná izolácia 50 centimetrov hrubého slameného balíka je podľa neho podobná, ako keď sa použije polystyrén. Klásť na seba slamený balík za balíkom vyzerá hračka, no on má iný názor.
„Skúste navláčiť 1200 dvadsaťkilogramových balíkov do domu a dostať ich aj na povalu. Ruky budete mať po zem. Sám si zostrojil aj kachľovo-murovanú pec, akú poznáme skôr zo skanzenov a starších domov. Musel na nej poriadne zapracovať, aby dokázala nielen efektívne vyhriať dve podlažia, ale dalo sa na nej aj variť, piecť a navyše aby ohrievala úžitkovú vodu.
Školička
Ako zaježovská komunita narastala, začala chýbať škola. Tá kedysi v Zaježovej pôsobila, ale pred tridsiatimi rokmi ju zatvorili. Nebolo už koho učiť. Dnes sú obyvatelia Zaježovej, ktorí mali o zriadenie školy záujem, spokojní. Nielenže sa v starej budove školy opäť začalo učiť, ale učí sa podľa ich predstáv.
Päť žiakov, plus učiteľka. To je celá škola, ktorá je možno svojou veľkosťou slovenskou raritou. Škola fungovala už v minulom školskom roku, ale iba ako vysunutá trieda základnej školy v Banskej Bystrici. Od septembra sa osamostatnila, jej zriaďovateľom je Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica.
Riaditeľ centra Juraj Hipš hovorí, že pri výchove detí chcú napĺňať myšlienku environmentálnej komunitnej školy. Zrátať deti v škole nie je zložité. Sárka, Paľko, Mikuláško, Amálka, Samko, pani učiteľka Erika. Jednotriedka má nesporne svoje výhody, učiteľka má dostatok priestoru na všetky deti.
Keď má Ahmed hlad
Zariadenie triedy dokonale vystihuje blízky vzťah obyvateľov k prírode. Dominujú drevené materiály, na okne visí kytička, uvitá z liečivých rastlín. Nechýba však ani počítač či televízor. Príjemné a zdravé teplo sála piecka s nezvyčajným nápisom Ahmed má hlad. Nakŕmiť ho však môže iba pani učiteľka a súčasne riaditeľka školy Erika Murínová. Ráno prichádza v predstihu, aby deti prišli do príjemného teplého prostredia. S prípravou palivového dreva, ako aj s mnohými ďalšími záležitosťami okolo chodu školy však pomáhajú rodičia. Úzky vzťah medzi učiteľkou, žiakmi a rodičmi je tu úplnou samozrejmosťou. Erika Murínová si pochvaľuje predovšetkým individuálny prístup k deťom, čo považuje vzhľadom na malý počet žiakov za najväčšiu výhodu.
Ani fakt, že triedu tvoria prváci až štvrtáci nevidí, učiteľka ako problém. Naopak. Vekovo zmiešaný kolektív podporuje sociálne schopnosti detí. Starší vedia pomôcť mladším, tí zas majú rešpekt k skúsenejším. „Často sa mi stáva, že menšie deti sa mi hlásia na štvrtácke učivo. V porovnaní s bežnou výučbou sa nám rýchlejšie striedajú činnosti, takže učivo stíhame bez problémov," dodáva.
Takmer rodinný charakter školy dokazujú deti prakticky pri každej činnosti. Nie je medzi nimi nezdravá rivalita, ale dokážu jeden druhého navzájom podržať. Keď si prvák Mikuláško nedokáže poradiť s prečítaním zadanej hádanky, hneď je tu pomoc ostatných. Tí pomôžu s textom, no hádanku už musí rozlúštiť on sám. Paľko, ktorý je po prekonanej mozgovej obrne zdravotne postihnutý, napreduje tiež veľmi rýchlo. Vďačí za to nielen škole, ale aj rodičom, ktorí sa mu intenzívne venujú. Množstvo času venuje knihám a pozorovaniu prírody, takže znalosťami na tému mimikry zaskočí aj dospelých.
Deti zo zaježovskej školy vyrastajú v lone prírody, takže prvouku neraz absolvujú priamo v teréne. Vyučovanie sa neriadi zvončekom, ale ich potrebami a zvládnutým učivom. „Veľa činností robíme spolu, no dôraz sa kladie aj na individuálnu prácu. Hlavne pri hodnotení sa zameriavam na konkrétne dieťa, aby som vedela, ako napreduje," dodáva učiteľka.
Polomy opravujú za behu
Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica je nielen zriaďovateľom zaježovskej školy, ale v spolupráci s miestnym občianskym združením spravuje aj usadlosť Polomy. Tak sa zároveň volá starý gazdovský dom, ktorý postupne prerábajú a kde sídli vzdelávacie centrum. Podobne ako v škole, aj tu dominuje holistická - teda celostná koncepcia environmentálnej výchovy. „Jej súčasťou je hľadanie vnútornej harmónie, spoluzodpovednosti za stav prírody, či snaha o nekonzumný životný štýl," hovorí Juraj Hipš.
Podobne ako v dome Mira Kašiaka aj na Polomoch dominuje prírodné staviteľstvo. Omieta sa hlinou, ktorá sa vtiera do podkladu rukami a pripravuje podobne, ako kedysi kapusta. Stačí sa vyzuť a rovnomernými pohybmi nôh zmes piesku, ílu a slamy spracovať. Tento kondičný tréning vraj stojí za to. Domáci vedia, ako stavať hlinené priečky, zatepľovať slamenými balíkmi, či ručne kresať trámy. Za jedného za najväčších odborníkov sa v tomto smere považuje Tomáš Bužek, ktorý vedie aj praktické víkendovky. Hneď nás vyvádza z omylu, že by išlo o typickú slovenskú tradíciu. „Naša ľudová architektúra je síce známa slamenými strechami, ale zatepľovanie slamou k nám prišlo z americkej Nebrasky," dodáva.
Tento spôsob má veľa výhod. Slama bez problémov nahradí polystyrén a je dostupná prakticky všade. „Je to zdravý odpad z poľa a pritom má vynikajúce tepelné a izolačné vlastnosti. Okrem toho človek zvládne túto technológiu aj sám a nemusí používať pri zatepľovaní firmy," pochvaľuje si Tomáš. Hoci časť miestností ponechali v pôvodnom stave, niektoré museli prispôsobiť potrebám vzdelávania pre väčšie skupiny. Ak v starej miestnosti narazíte na automatickú práčku, nemalo by to byť prekvapenie. Môžete si však byť istí, že do nej dávajú výhradne ekologický prací prach.
Spoločná pokladnička
Na Polomoch narazíte aj na malý obchodík, kde členovia komunity ponúkajú rôzne prírodné produkty. Obchodík - to je v skutočnosti jedna drevená polica, pri ktorej nenájdete žiadneho predavača. Je totiž ukážkou absolútnej dôvery medzi výrobcom a kupujúcim. Každý z predávajúcich má svoj vyhradený priestor s menom a výrobkami a k dispozícii je iba jedna spoločná pokladnička. Ak si vyberiete olej z repíka lekárskeho, zmes sušených byliniek, alebo tašku z ekologických materiálov, stačí vhodiť požadovanú sumu do pokladničky a zapísať, od koho a za koľko ste nakúpili tovar. Peniažky sa už spravodlivo rozdelia. „Funguje to bez väčších problémov, podobne ako spoločný nákup trvanlivých potravín, ktorý nazývame potravinová banka," hovorí Juraj Hipš.
Kým časť komunity pracuje vonku, v kuchyni už rozvoniava polievka a deti zisťujú, kedy bude navarené. „Varíme podľa toho, komu čo chutí. Nie sú tu výhradne vegetariáni," hovorí príjemná mladá žena. Hoci na mnohých ľudí pôsobia obyvatelia Zaježovej ako uzavretá komunita, nie je to tak. Organizujú množstvo stretnutí, na ktorých sa chcú so záujemcami podeliť o svoje znalosti a skúsenosti. Život na lazoch si môže ktokoľvek vyskúšať na laze Sekier, ktorý je k tomu určený. Dvere Zaježky sú otvoreného pre každého, kto si dokáže vážiť prírodu a človeka v nej. Obľúbený sa stal predovšetkým Festival na lúkach, rôzne vzdelávacie a praktické semináre, zamerané na prírodné staviteľstvo či tradičné remeslá.
Najbližšia akcia na Zaježovej: 25. októbra - tvorba permakultúrnej komunitnej záhrady (pri budove bývalého MNV). Môžete sa zoznámiť s pojmom permakultúrnej komunitnej záhrady a jej realizácie. Akcia s názvom Ovocný les vás zoznámi so sadením ovocných a ozdobných krov. Permakultúra šetrí prírodu, buduje zdroje pre budúcnosť a obnovuje pôvodnú biologickú rôznorodosť. Jej zakladateľom je austrálsky lesný odborník Bill Mollison, ktorý dokázal s pomocou tejto metódy zmeniť aj niektoré vyprahnuté oblasti na zelené oázy.
Oprava obľúbených omylov o Zaježke:
1. Jednoduchosť verzus rôznorodosť
Najviac skreslení vzniká nepochopením rôznorodosti medzi nami, novousadlíkmi. Každý je iný a sme takí slobodní, že naše názory sa nedajú stlačiť do jednej škatuľky. Spája nás miesto kde žijeme a snaha prežiť tu plnohodnotný život.
2. Sekier nie je Zaježka
Väčšina ľudí si vytvára obraz Zaježky na základe návštevy Sekiera. To je skresľujúce, lebo ľudia žijúci na Sekieri sú tam dočasne a v skromných podmienkach. To preto, aby mali miesto, kde si môžu takýto život vyskúšať.
3. Zaježka nie je Zaježová
Zaježkou sa nazýva skupina spolupracujúcich (dočasných aj trvalých) obyvateľov zaježovských a okolitých lazov (je nás približne 75 vrátane 25 detí). Zaježová je bývalá laznícka obec, ktorá je teraz súčasťou Pliešoviec. Zaježová má spolu približne 200 obyvateľov. So starousadlíkmi a aj so zastupiteľstvom obce Pliešovce máme spoločný záujem o rozvoj regiónu a snažíme sa o dobré vzájomné vzťahy.
4. Žiadna ideológia, žiaden guru
Máme veľa spoločných názorov, ale žiadne spoločné dogmy. Existujú určité zásady a pravidlá, ale iba vtedy, ak niečo robíme spolu. Sú tu silné osobnosti, ale žiaden guru, ktorý by viedol ostatných. Ak by sa o to niekto snažil, nenájde tu miesto. Väčšinu z nás sem priviedla túžba po slobode a nezávislosti. Náboženstvo a vierovyznanie ja každého osobnou vecou.
5. Dobrovoľná skromnosť
Je relatívna. Sú tu ľudia, ktorí žijú bez elektriny , ale aj takí, čo majú auto, pračku, počítač.
6. Nič tu nie je dokonalé
Život väčšina z nás je experimentom. Vykĺzli sme zo zabehaných koľají a musíme riešiť základné existenčné otázky. Život na Zaježke nie je iba romantická prechádzka prírodou, hoci aj tá k životu patrí. Väčšina z nás tu žije roky, iba pár novousadlíkov odišlo. Asi nám to tu stojí za to.
