Ešte krátko pred sedemdesiatkou sa pokojne vyzliekol donaha - v muzikáli Donaha! Ako bývalý aktívny športovec sa ani dnes nemusí za svoju postavu hanbiť. Seniorský vek však prijíma pokojne, dokonca s chuťou moderuje televíznu reláciu Elixír určenú pre seniorov. Zažil slávu aj hluché obdobia. Dnes si vychutnáva pokoj na vidieku vo Vysokej pri Morave. Kedysi vymenil dráhu chemického inžiniera za kariéru speváka a nesťažuje sa. Čerstvý sedemdesiatnik IVO HELLER.

Skončili ste chemickú fakultu. Zaujímala vás chémia?

Áno. Ani mi nenapadlo študovať humánne vedy. Pretože neviem rysovať, stavarina a strojarina tiež neprichádzali do úvahy. Mal som skrátka vzťah k chémii.

Pracovali ste v bratislavskom pivovare Stein, kde ste robili vedúceho technickej kontroly. Čo táto práca obnášala?

Pivovar je producent piva a jeho kvalita sa musí sledovať. Išlo o to, či kvalita zodpovedá norme, či je tam predpísané množstvo alkoholu a sušiny, a to sa kontrolovalo. Volali sme to „výstav piva". Každý deň sme odobrali vzorky, urobili chemickú kontrolu a potom sa ešte denná produkcia degustovala. Posudzovala sa penivosť, farba, či má pivo chuťový „říz" - neviem, ako sa to povie po slovensky - skrátka, aby tam bol kysličník uhličitý v dostatočnom množstve, aby vás to škriabalo v krku.

Napriek tomu, že ste celkom vážne začali kariéru chemického inžiniera, chodili ste súkromne na hodiny spevu. Mali ste nenaplnenú ambíciu stať sa spevákom?

Ešte ako žiak základnej školy som spieval v detských zboroch, spieval som sólička. Bol som druhý soprán, lebo detské hlasy sú soprán a alt. Prvý soprán boli dievčatá a my, chlapci s vyššie posadeným hlasom, sme spievali druhý soprán. Potom boli alty, prvý a druhý. Ja som mal vždy vyššie posadený hlas, ale v puberte som cítil, že mi odchádza. Ako som mutoval, rozsah sa zmenšoval. Počas stredoškolských čias som amatérsky hrával aj divadlo, bolo to bratislavské Divadlo za rampami, nachádzalo sa na Bazovej ulici, blízko kaviarne Zora. Skúšal tam režisér Vajdička, mal tam súbor Jožo Bednárik a my sme mali súbor Divadlo Amfor, akože malé javiskové formy. No a tam som zistil svoje hlasové problémy. Keďže som sa kamarátil so študentmi Labudom a Dančiakom, oni mi poradili, aby som navštívil ich hlasového pedagóga. Bola to pani Zita Hudcová-Frešová, bývalá špičková sólistka opery SND. Bola už na dôchodku a robila hlasovú prípravu s činohercami. Nuž a s pani profesorkou som sa dopracoval k takým výsledkom, že som svoj hlasový rozsah rozvinul na dve oktávy. Neskôr mi robil hlasového pedagóga Franto Tugendlieb.

Podľa vás je dôležité mať dobrého hlasového pedagóga? Talent nestačí?

Niečo vo vás musí byť, musíte mať pre tieto veci zmysel. Ale ja som sa po mutácii dostal na úroveň nespeváka a až s pomocou hlasových pedagógov som sa dopracoval k relatívne solídnym danostiam. Spievanie je istý druh športového výkonu. Ani atlét bez tréningu nedosiahne nič.

Ako teda pokračovala vaša spevácka kariéra?

Mal som asi 26 rokov, keď som sa zúčastnil na speváckej súťaži, ktorú usporiadal Slovenský rozhlas. Mal som priateľa, ktorý veľmi dobre džezovo hral na klavíri, s ním som naskúšal pesničky a postúpil som až do záverečného kola. Všetci finalisti potom vystúpili na finálovom večere v PKO, sprevádzal nás TOČR (Tanečný orchester československého rozhlasu - pozn. red.), ktorý dirigovali Vieroslav Matušík a Miroslav Brož. A pretože nemali elektronický organ, pozvali Braňa Hronca, on mal svoj hammond.

S čím ste tam vystúpili?

Dali mi noty a mal som si vybrať, tak som si vybral blues od Dusíka, volalo sa Samota. Pôvodne ho naspievala pani Gabriela Hermélyová. Mne sa to šialene páčilo, lebo to bola taká vec do džezu. Upravili to pre mňa, museli urobiť inú tóninu, dať to trošku vyššie. A Braňo Hronec sa ma vtedy opýtal: „Počúvajte, a vy ste odkiaľ?" Hovorím: „Ja som z Bratislavy." A on že: „Ako to, že vás nepoznám?" Hovorím mu: „Viete, ja si len tak doma spievam s magnetofónom. Sinatru alebo Sammy Davisa juniora." „No, viete čo?" vraví Hronec, „my hráme v Horskom parku, príďte si s nami zaspievať." Nebol problém zaspievať si s nimi, pretože v repertoári mali aj evergreeny, ktoré som poznal. A objavila sa ešte ďalšia okolnosť. Jaroslav Schejbal, vtedy povestný bratislavský kapelník, mal tiež v úmysle zostaviť si malú kapelu a ísť hrať von podľa vzoru Velčovského, Hronca či Gustáva Offermanna. Schejbal si vtedy kúpil fantastický magneťák, myslím že to bol Uher, s ním prišiel do Horského parku, nahral si moje vystúpenie a napokon ma prijal do kapely.

V zahraničí ste však spievali s orchestrom Vlada Hronca.

Dve či tri sezóny som spieval u Schejbala, bol to sextet, hrávali sme v Horskom parku, vo V-Klube, na Mladej garde. Boli sme dosť vychytení, šliapalo to celkom slušne. A potom som odišiel do zahraničia, s Vladom Hroncom, ktorý je bratom Braňa Hronca. Spievala s nami aj Eva Máziková, mala vtedy sedemnásť rokov a museli sme to kamuflovať, náš agent jej pridával v zmluvách rok. Treba však povedať, že sme nehrali koncerty, ale po baroch a v reštauráciách do tanca.

V zahraničí ste vlastne prišli k menu, pod ktorým vás všetci poznáme. Inak sa voláte Ivan Grajciar.

Áno, inžinier Ivan Grajciar. Keď používam Grajciar, tak som inžinier, ale Ivo Heller je spevák, ten nie je inžinier.

S takýmto pekným slovenským menom by ste sa v šoubiznise v zahraničí ťažšie presadili?

Impulz pochádzal od nášho agenta pána Reigerta. Ani kapela sa nevolala „Vlado Hronec", ale Roy Ronnez. Ja som bol Ivo Heller a Eva bola Ewa, s dvojitým „w". Inak by bola „Efa". Čiže, „Roy Ronnez sextet und es singt Ewa und Iwo Heller". Grajciar je staré platidlo, aj halier, čiže po nemecky „heller". Takto to vzniklo. Potom som si už nechal meno Ivo Heller.

Nechceli ste zostať v zahraničí?

Nikdy ma to nelákalo. Chcel som sa presadiť na domácej scéne. A mali sme syna, ktorý začal chodiť do prvej triedy, boli by s tým problémy.

Čo ste robili po návrate?

Vrátili sme sa v roku 1969, vedel som, že k chémii sa už nevrátim, a nastúpil som do bývalej Tatra revue, ktorú premenovali na Revue Bratislava. Bola tam fantastická atmosféra, bol to vlastne politický kabaret. Pán Rell tam bol riaditeľom, on to viedol tým smerom. Ešte tam bol pán Hanusek, pán Belák, otec Jany a Ľuba Belákovcov, pán Černík, Magda Paveleková, terajšia rozhlasová režisérka Ria Páldyová tam bola tiež ako herečka, pani Znaková, tá je v divadle v Košiciach. Fičalo to až do marca 1970. Mali sme asi týždeň pred premiérou - taká skladačka z pesničiek a hovoreného slova, revuálna záležitosť. A vtedy to zavreli.

V roku 1972 ste vyhrali bronzovú Bratislavskú lýru. S akou pesničkou?

Bola to pesnička veľmi komplikovaná, mala tri témy. Skomponoval ju pán Bohumil Trnečka, na text básnika Jána Turana. Volalo sa to V mene človeka. Text by sa dal zaradiť medzi takzvané angažované, zaoberal sa vojnou vo Vietname. Pre mňa to však bolo zaujímavé hlavne muzikantsky. Trnečka sa dal inšpirovať skladbou, ktorú som spieval. Mal som vtedy obľúbeného speváka, volal sa Lou Rawls. Mal pieseň Old Man River, bola to známa pesnička o Mississippi, predtým ju spieval Paul Robeson, ale Lou Rawls z nej spravil takú „soul suit", sólovú suitu. Špecialitou boli monológy, ktoré obsahovala. Rawls si ich rozdelil, dokonca ešte aj rytmicky, jeden spieval pomaly, ďalší so sólovou rytmikou už rýchlejšie. No a ja som si na to dal spraviť slovenský text. Kto mi ho vlastne robil? Aha, Jano Štrasser! Urobil z toho príbeh a vystupoval som s tým v Revue Bratislava. Žiaľ, nenahralo sa to. A Trnečka sa pri mojej lýrovke inšpiroval práve takouto melodickou, rytmickou rozvrstvenosťou. Pesnička mala asi tri alebo štyri kvázi vety, trvala takmer päť minút. No a to bol ten bronz.

Istý čas ste boli aj obľúbeným interpretom popových hitov. Dodnes je známa napríklad Mátoha parohatá.

Áno, mal som celkom slušné skóre, hoci som nikdy nebol hitmejker. Mal som štyri hity, každý rok jeden hit, pánboh zaplať. Všetko to boli zahraničné skladby so slovenským textom. Mátoha parohatá bola prvá, text napísali Miloš Lánik a Slavo Marušiak.

Ako bol ten text?

Či stojí čas, či beží, či prší dážď, či sneží, čakávam stále na tom nábreží. Nech bije polnoc veží, na ničom nezáleží... A teraz taký bonmot: A moja kráska ktovie, kde beží. To bol oficiálny text. Ale Lasica z toho spravil: „A moja kráska, ktovie s kým leží?" Lasica a Satinský mali televíznu reláciu Zverokruh Lasicu a Satinského, kde robili paródie známych textov, ešte pred normalizáciou, kým im to nezrušili. Mne sa tá ich verzia páčila, tak som to už potom stále takto spieval na koncertoch. Druhá hitovka bola Tatiana, tú mi vybral trubkár zo Zemanovej kapely Pišta Mozola. Potom Inzerát, to mi vybral Peteraj. Vraví mi: „Pán Heller, mám pre vás fantastický hit." Potom ostravský textár Vladimír Čort napísal pekný text k pesničke od juhoslovanského speváka Kováča, bol to šialene populárny juhoslovanský spevák farby hlasu Toma Jonesa a mal hit Lola. Zoro Laurinc Čortov text prebásnil do slovenčiny. To bol môj štvrtý hit. Robil som aj muzikantsky ťažšie veci, no tie sa nestali hitmi. Ale boli známe, napríklad Ukradnutý vánok.

Ako ste vnímali sedemdesiate roky a obdobie normalizácie?

To bolo šialene zlé. Strašné obmedzenia. Začalo sa to zovňajškom. Kto mal dlhé vlasy, musel si ich pred vystúpením zopnúť dozadu sponkami. Potom sa začali starať do obliekania, proste žiadne výstredné záležitosti. Ja som preto aj skončil. Zasahovali aj do pesničiek, do textov. Koľkokrát sa stalo, že zavolali z rozhlasu: „Počúvaj, bola schvaľovačka, nepozdáva sa im tam jeden verš. Štrasser to už opravil, príď, dáme ti termín, musíš to prespievať." To bola hrôza! A potom prišla tá šialenosť a zvrátenosť, takzvaná angažovaná tvorba. Ja som skončil tak, že chceli so mnou nakrútiť tri pesničky pre televíziu. Jedna z nich sa volala Soul Serenade, bola to taká soulovka swingového typu. Otextoval ju Jano Štrasser, ten mi vtedy robil väčšinu textov, a nazval to Pól severný. Souloví speváci spievajú také, na jednom alebo dvoch akordoch rozšírené konce - do fadeoutu to ide. Niekedy to býva kratšie, niekedy dlhšie. Keď sa do toho človek vložil, to bolo šialené. A bolo to veľmi kritizované, nepáčilo sa im keď bolo niečo soulové a odviazané. Ale hlavne som si vybral na tie časy príliš agresívny kostým.

Skončili ste pre kostým?

Áno. Od Karola Duchoňa, ktorý začal priberať, som získal pletený komplet, vtedy sa nosili zvonovky, na bokoch vypasované. Bola to krásna, pružná látka, veľký vzor na béžovom podklade. Duchoň si to priniesol zo zahraničia. Program sme nakrúcali v Rusovciach, v prenosovom voze sme mali pustené playbacky, režisér bol ďaleko, dorozumievali sme sa len cez komando. Keď som sa v tom kostýme zjavil a začal spievať, režisér programu Strelka začal kričať: „Stop! Heller nech sa ide okamžite prezliecť, toto nemôže byť na obrazovke!" On ma nemohol počuť, ale ja som jednoducho povedal štábu: „Pozrite sa, ja som už dosť starý somár, mňa tu nikto nebude naháňať pre nohavice. Neprezlečiem sa, a keď sa vám to nepáči, odchádzam." Odišiel som preč. Boli strašní lajdáci, dávali podpisovať zmluvy až po skončení. Dobehol teda produkčný, nech ešte podpíšem zmluvu. Vravím: „Nie, priateľu. Tam je totiž klauzula, že interpret sa musí podrobiť požiadavkám režiséra, čo sa týka zovňajšku. Ja vám nič nepodpíšem." Zbalil som sa, odišiel som, a všetko sa skončilo. Už som sa nesnažil. Potom som sa venoval už len v divadlu. O kariéru popového speváka som sa už ani nepokúšal, bolo to zabité.

Mali ste aj pesničku Bradlá s Janou Kociánovou, pri ktorej ste spolu vystupovali na bradlách. Mala táto pesnička niečo spoločné s vašou športovou kariérou z mladosti?

S Janou Kociánovou sme spievali viacero pesničiek, napríklad lýrový duet Labutie jazero. Jano Štrasser nám otextoval nejaké pesničky. Raz mi vravel: „Preboha, zas ti mám písať text? Ja už neviem o čom. Však počkaj, ty si robil gymnastiku." Tak sa dal inšpirovať mojou gymnastickou minulosťou.

Na akej úrovni ste robili gymnastiku?
Bol som seniorský majster Slovenska. Mal som okolo dvadsať, bol som vysokoškolák. Predtým som bol druhý v juniorskej kategórii. Môj najväčší konkurent, ktorý ma porážal, volal sa tuším Laco Tóth, šiel študovať do Brna, takže keď som sa stal prvý rok seniorom a nebol tu Tóth, stal som sa majstrom Slovenska ja.

Svojho času ste boli známy aj tým, že ste možno ako jediný na Slovensku chovali krokodíly.

Vždy ma zaujímali vodné živočíchy a obojživelníky. Možno preto, že rád plávam. Dnes dostanete malé krokodíly bežne aj u nás, ale predtým to nebolo. V Nemecku bola sieť supermarketov Karlstadt a tam mali „Zooabteilung". Ja všade chodím do akvaristických obchodov, išiel som teda aj tam. Dívam sa - a mali tam krokodíly. Nie veľké, ale vyzerajú ako normálne krokodíly. Povedal som si, že keď sa budeme vracať z angažmán, toto musím mať. Svoju pani som oblbol, prehovoril som ju a dovolila mi to. Nakúpil som si tam literatúru, naštudoval som si o nich niečo, lebo človek sa stáva za tie zvieratká zodpovedný. Jeden mal 18 a druhý 20 centimetrov.

Dali sa preniesť cez hranice?

To sú živočíchy, ktoré nepodliehajú karanténe, môžete si priniesť plazy, akváriové rybky, pretože ich chováte len doma. A v roku 1969 boli aj colníci benevolentnejší. Pýtali sa nás: „Čo prevážate?" Vravím: „Viete, máme tu také veci, žili sme tam dlho, toto je vlastne celá naša domácnosť, ale máme tu aj dva krokodíly." A oni: „Čo? Nafukovacích?" Vravím: „Ale nie, živých." Prevážal som ich v lepenkovej škatuli, vystlanej igelitom. Musel som ich občas navlhčiť vlažnou vodou, pretože by zahynuli. Nepijú vodu, prijímajú ju celým telom. Colníci len pozerali a pustili nás bez problémov. Ani sa nepozreli na to ostatné.

Ste ambiciózny?

Ja neviem. Robím veci poriadne, tak, ako sa má.

Nekomplikuje vám váš perfekcionizmus život? Lebo keď ste skúšali muzikál Adam Šangala v Nitre, zlyhali vám hlasivky a niesli ste to tak ťažko, že ste vyhľadali pomoc psychoterapeuta.

Tam sa odrazil môj vysoký vek, ktorý sa v mojom prípade prejavil opotrebovanosťou hlasiviek. Odchádzali mi hlasivky. Doslova. Nariadili mi hlasový pokoj.. Naplno som skúšal Šangalu s Bednárikom, lebo s ním sa inak ako naplno skúšať nedá. Béďo nič neuznáva. Hovorím: „Béďo, dnes nejako nie som vo forme." „To ma nezaujíma! Ideš!" Prišiel som zo skúšky v Nitre a hral som na Novej scéne ťažké predstavenia. Muselo to rupnúť. No a keď je to váš chlieb a nariadia vám trojtýždňový hlasový pokoj, je to hrozný pocit bezmocnosti. Nemôžete sa premôcť, proste to nejde, nespieva to, zúži sa rozsah. Ste zachrípnutý. A to vás zoberie, pretože také niečo ste kedysi nepoznali. Kedysi som vystupoval ako sólista s kapelou Miloša Oberuča, boli sme vychytená plesová kapela. Po ťažkom plesovom spievaní som bez problémov v sobotou dopoludnia prišiel do divadla na generálku a večer som zas hral na Novej scéne. Aj preto som teraz odmietol v Producentoch alternovať postavu bývalého esesáka, ktorý tam vrieska.

Na Novej scéne už nehráte?

Nie. V Nitre dohrávam Adama Šangalu. V STV ešte moderujem reláciu Elixír. To ma baví, lebo je to naša seniorská tematika. A mladí divadelní nadšenci z Arteatra, ktorí robia divadlo v bývalom Čiernom havranovi, ma oslovili, aby som si v Bukovčanovej hre Kým kohút nezaspieva zahral menšiu postavu. To som prijal.

Ako sa ako bývalý aktívny športovec udržiavate v kondícii?

Snažím sa trošku posilňovať, bicyklovať. Na stacionári. Vo Vysokej pri Morave, kde bývam, sú však aj krásne cyklistické terény.

Keď bilancujete, ste spokojný so svojou kariérou, so svojím životom?

Ľudia sa pochvalne vyjadrujú o tom, čo som robil na javisku, takže mám pocit, že to nebolo zbytočné, že to k niečomu viedlo. Ja som si túto kariéru vybral dobrovoľne namiesto kariéry chemika.

Takže ste spokojný?

Myslím, že áno.