Je prvým českým novinárom, ktorý prerazil aj v americkej CNN. Reportér Tomáš Etzler zažil vojnu v Iraku aj v Afganistane. Pred dvomi rokmi sa však vrátil tam, kde kedysi začínal. Do Českej televízie. Vojnové oblasti vymenil za život v neslobodnej krajine. V Číne pracuje ako stály spravodajca ČT. Tvrdí, že ho sledujú a odpočúvajú. Nechápe, ako môžu byť Číňania takí zaslepení. Olympiádu podľa neho komunisti zneužili. Na pražskej konferencii Fórum 2000 sme sa rozprávali aj o tom, prečo v Číne zrušili šou SuperStar.

Keď sa hovorí o komunizme v Číne, veľa ľudí, čo zažili režim v Československu, si predstavuje, že to tam vyzerá ako u nás pred revolúciou. Dá sa to porovnávať?

Čína vyzerá úplne inak, ako vyzeralo Československo, keď k nám niekto cestoval počas režimu. Sem keď ste prišli v roku 1980, tak ste našli prázdne obchody, špinavé a neupravené mestá. Čína je iná. Tam sú obchody natrieskané potravinami, je tam najnovší západný tovar, nie je problém zohnať si nový model Ferrari či oblečenie od Gucciho. Tie veľkomestá síce podľa mňa nemajú ducha, ale sú tam moderné stavby, architektonické zázraky. Z tohto hľadiska je to iné.

U nás cudzincov sledovali, fungovala ŠtB, turisti sa tu museli cítiť nepríjemne. Ako je to v Číne?

Pracujem tam ako novinár, a zahraniční novinári to majú obzvlášť ťažké. Mám overené, že mi odpočúvajú telefóny, v byte mám pravdepodobne ploštice. Niektorých mojich tlmočníkov si predvolala na výsluchy štátna polícia, a tie dievčatá sa vrátili veľmi vydesené z toho, čo všetko o nás vedia. Poznali detaily rozhovorov, ktoré sme viedli pri večeri. Niekto nás teda stále pozoruje.

Robili vám problémy pre vašu prácu?

Mňa osobne v Číne už deväťkrát zatkli. Niekoľkokrát som si musel najať čínskeho kameramana, aj toho zatkli. Vypočúvali ho a potom od neho chceli, aby podpísal, že nakrúcal protičínsku reportáž, čo bol úplný nezmysel. Našťastie, bol to odvážny človek a odmietol to podpísať. Žijeme pod neustálym tlakom a je to obťažujúce. Takto pracovať je veľmi vyčerpávajúce.

Uvedomujú si aj obyčajní radoví Číňania, že v ich krajine nie je všetko v poriadku?

Pre nich je to normálne. Oni nič iné nepoznajú. Žijú v policajnom štáte, vedia to a berú to ako isté status quo. Priznám sa, nerozumiem tomu. V Číne môžete napríklad slobodne cestovať, študovať. Rozprával som sa raz s jednou mladou Číňankou, ktorá študuje v Spojených štátoch. Vravela mi, ako veľmi ju nahnevali demonštrácie proti olympijskej pochodni v San Franciscu. Na univerzite vešala protestné plagáty. Pýtal som sa jej, či si dokáže predstaviť, čo by sa jej stalo, keby vešala plagáty na univerzite v Číne. Odpovedala mi: Tam je to iné, takto nemôžeš uvažovať. Nerozumiem logike tohto zmýšľania. Im fakt, že žijú v úplne totalitnom režime, ktorý akýkoľvek disent alebo vybočenie z partajnej línie tvrdo trestá, asi neprekáža. Alebo sa tak aspoň tvária.

Určite však existujú aj ľudia, čo s režimom nesúhlasia a stavajú sa na odpor, nie?

Keď som prišiel do Číny a videl som ten rozmach, myslel som si, že obrovský ekonomický vzrast tam musel vytvoriť nejakú undergroundovú, prodemokratickú vrstvu spoločnosti. Tá tam však neexistuje. U nás pred revolúciou v roku 1989 existoval underground, boli tu uvedomelí spisovatelia, básnici či muzikanti. Vymieňali sa tu tajne knižky či nahrávky. V Číne to neexistuje.

O čínskom disente sa však často hovorí.

Disent tam existuje, ale je veľmi roztrieštený.

Čo to znamená?

Je tam viac samostatných disidentských skupín. Vedia o sebe navzájom, ale nespolupracujú. Komunikujú síce, ale nikto ich nepočúva.

Prečo?

Neviem si to celkom vysvetliť. Stretol som raz jednu mladú Číňanku, ktorá pracuje pre americkú spoločnosť, má svoj byt, svoje auto. Keď som sa jej pýtal, komu za to vďačí, povedala mi, že obetiam Maa Ce-tunga, Červenej armády a komunistickej strany. Tí ľudia sú úplne spracovaní, brainwashed, ako vravia Angličania. Pýtal som sa viackrát ľudí: Vás vôbec nezaujíma politika? Vy ste spokojní? Väčšinou argumentovali dvomi dôvodmi. My s tým po prvé nemôžeme nič urobiť, nemáme vôbec žiadnu politickú moc. Aj preto ignorujú zjazdy strany, vedia, že je to o nich bez nich. A druhý argument? Pozrite sa na ľudí, ktorí to chceli zmeniť, ako dopadli v roku 1989 na Námestí nebeského pokoja. Pre nich je sloboda to, že môžu zarábať peniaze.

Napriek tomu sme v Číne mohli vidieť prejavy občianskeho vzdoru. Po zemetrasení rodičia protestovali a chceli vedieť, prečo ako prvé padli práve budovy škôl, kde zomreli ich deti. Rovnako sa rodičia búrili po nedávnej nákaze mlieka. Vznikali združenia, postihnutí sa dožadovali svojich práv.

Niečo vám poviem. Človek, ktorý zastupoval tých ľudí a ktorý im radil, je zatknutý. Rodičia, ktorí protestovali, boli na výstrahu tiež zadržaní, neskôr ich prepustili. Vyhrážali sa im, že ak budú pokračovať v protestoch, nedostanú vôbec žiadne kompenzácie. Zakázali im tiež hovoriť s médiami.

Išlo predsa o veľmi citlivú záležitosť aj pre vládu, nie?

Bol som robiť reportáž v meste, kde bola škola jediná budova, ktorá padla. Rodičia pred ňou sedeli na protest a žiadali vysvetlenie. Na tom mieste som nakrúcal presne dve minúty a pätnásť sekúnd, keď prišla polícia a vyhodila nás. Chcel som si urobiť ešte niekoľko záberov na budovy v meste, keď sa zrazu na mňa rútil stroj. Takmer ma zabila motorka útvaru tajnej polície. Zastali a začali sa so mnou biť o kameru. A to som cudzinec. Predstavte si, ako asi potom konajú so svojimi ľuďmi.

Ako z tohto pohľadu hodnotíte fakt, že Čína dostala olympijské hry a že počas nich okrem médií nikto zásadne nepoukázal na stav ľudských práv v tejto krajine?

Myslím si, že dať olympiádu Číne, nebol zlý nápad. S tou olympiádou prišla pre Čínu zodpovednosť, ale aj obrovská šanca. Čína tú zodpovednosť nesplnila a šancu nevyužila. Čína dala množstvo sľubov, z ktorých takmer žiadny nedodržala. Porušila olympijskú chartu, a to na niekoľkých miestach. Píše sa v nej napríklad, že olympiáda by sa mala uskutočniť v krajine, ktorá vyznáva a podporuje ľudskú dôstojnosť. Pred olympiádou boli v Číne obrovské razie proti disidentom, farárom. Chcel som urobiť nejaký rozhovor s disidentmi, ale nijakého som nemohol zohnať. Všetci boli preč. Vyviezli ich za Peking. Nakoniec som sa dovolal jednej čínskej právničke, pýtam sa jej, či za ňou môžem zajtra prísť a ona mi naliehavo vraví: Príďte čím skôr, môžu ma zatknúť každú minútu. Toto nemá s dôstojným životom nič spoločné.

Prečo si Čína mohla dovoliť robiť tieto veci tak krátko pred začatím olympiády?

Kto má chrániť olympijskú chartu? Medzinárodný olympijský výbor. A ten nepovedal ani slovo. Olympijský výbor pre mňa týmto skončil, je to príšerná organizácia. Mali na Čínu tlačiť, mali s ňou spolupracovať, aby sa zlepšila. Čína mala obrovskú možnosť vyriešiť si niektoré problémy z minulosti, mohla využiť olympiádu na to, na čo ju využilo Tokio v roku 1964 a Soul v roku 1988. Nevyužila to.

Mnohí analytici sa po olympiáde zhodli na tom, že ak ju Čína na niečo využila, tak to bolo šírenie a upevnenie čínskeho nacionalizmu. Súhlasíte s tým?

Stopercentne. Olympiáda bola hlavne pre Číňanov. Koho vo svete zaujíma, že Čína vyhrala 51 zlatých medailí? Vás to zaujíma? Číňanov to zaujíma. Môžu si povedať: Pozrite sa, akí sme silní. Sme tá najsilnejšia krajina na svete. Zorganizovali sme najväčšie olympijské hry všetkých čias. Pekinská olympiáda bola populistickou olympiádou, cez ktorú si Komunistická strana Číny upevnila svoju pozíciu.

Prečo funguje nacionalizmus na Číňanov viac ako samotná komunistická ideológia?

Čína má byť po stáročiach, keď po nej šliapali Mongoli, Nemci či Briti, na čo pyšná. S jej ekonomikou treba rátať, dnes od nej závisí celý svet. Lieta do kozmu, má najväčší export, stámilióny ľudí sa zdvihli z chudoby. Vláda si to dobre uvedomuje. V marci boli nepokoje v Tibete a západný svet na ne pochopiteľne veľmi negatívne zareagoval. Tým, že tam nemali zahraniční novinári prístup, v západnej tlači, najmä nemeckej, sa urobilo obrovské množstvo chýb. A tým hrozne rozhorčili Čínu. Vravela, vy tomu nerozumiete, pozrite sa, aké hlúposti ste popísali. Toto stmelilo Čínu ešte viac proti Západu. Do toho prišlo zemetrasenie, na ktoré čínska vláda veľmi dobre zareagovala a nakoniec prišla zlatá koruna v podobe olympiády. Číňania boli hrdí. Má to však aj svoju druhú stránku.

Akú?

Ten nacionalizmus môže byť dvojsečná zbraň a čínska vláda si to začína pomaly uvedomovať. Snaží sa to trošku brzdiť, lebo sa to môže obrátiť akýmkoľvek smerom. Už pred olympiádou sa ozývali na internete hlasy, ktoré kritizovali vládu, že Čínu nechráni dostatočne. Pýtali sa, ako je možné, že také zradné stanice ako CNN či BBC, ktoré ich ohovárajú, nevyhodili už dávno z krajiny.

Jedna moja známa z Číny mi raz rozprávala, ako v Číne skúšali zabehnúť televíznu šou typu SuperStar, ale vláda sa bála toho, že diváci budú môcť voliť a rozhodnúť o tom, kto vyhrá. Počuli ste o tom?

Dokonca to aj pustili, bežalo to však len jeden rok, potom to zrušili. Mali strach, že si ľudia uvedomia, že o niečom môžu rozhodovať aj oni.

Myslíte si, že práve takéto momenty - prenikanie západného spôsobu zmýšľania a princípov, že každý má právo podieľať sa na rozhodovaní - raz môžu Čínu zmeniť?

Áno. Ja verím, že k tomu raz dôjde. Bude to však trvať desaťročia. Pozrite sa na to zemetrasenie. Keďže sa vláda chcela pred olympiádou ukázať v dobrom svetle, dala čínskym novinárom slobodný prístup do postihnutých oblastí. Dala im slobodu, ktorá bola v histórii Číny bezprecedentná. Mohli ísť úplne všade, kam chceli. A keď vám niekto dovolí pričuchnúť si raz k slobode, tak aj nabudúce po nej zatúžite. Čína sa určite vyvíja a posúva. Mám napríklad tlmočníčku, ktorú som si vybral. Pred piatimi rokmi by mi bola pridelená ministerstvom zahraničia. Tá spoločnosť sa mení, a najviac tomu pomáha internet.

Ako to vnímajú čínski novinári, ktorí pracujú pre štátne médiá? Uvedomujú si ten paradox?

Väčšina z nich si to uvedomuje. Musím povedať, že veľa čínskych novinárov obdivujem. Veľa škandálov, ako bola napríklad aféra s nakazeným mliekom alebo vlani kauza novodobých otrokov v tehelniach, vypátrali oni. Často sa im vyhrážali, aj stranícki činitelia, ktorí sa v tom viezli. Nájdu sa však medzi nimi aj zaslepenci, čo skutočne veria, že strana je jediný pravdivý zdroj informácií.

Veria stále aj mladí ľudia, že Mao bol naozaj hrdina?

Samozrejme, obdivujú ho. Mao je rockstar. Ono sa to začína niekde v školskom systéme.

Niečo ako u nás, keď sme museli povinne čítať príbehy o láskavom Leninovi?

Niečo také. Je to aj kultúrna záležitosť. Mladí ľudia sa v Číne nepýtajú starých. To platí už v rodinách. Deti sa nevypytujú rodičov. Tí ľudia, ktorí zažili kultúrnu revolúciu, sa za to strašne hanbia. Čomu naleteli, čoho sa stali obeťami. Nikdy však o tom nehovoria. V rodinách je to tabu. Tie obrovské zaujímavé svedectvá jedného dňa len tak zmiznú. Číňania neradi hovoria o zlých veciach. Vravia tomu strata tváre. V Číne sa na verejnosti neperie špinavá bielizeň. Ak je v rodine nejaký problém, tak v nej aj zostane. Ak ho máte vy osobne, necháte si ho pre seba, nehovoríte o ňom s nikým v rodine. Je to čínska mentalita, ktorá je tam silno zakorenená.