Nemožno v ňom podčiarkovať žiadne slová a vety, ktoré sú silnejšie ako iné. Štatistika použitých slov, spojení a myšlienok by bola zbytočná. A predsa – hádam v celom texte nie je slovo keby. Nebolo keby – no každý rok bol v kalendári prvý september, od roku 1938 až do roku 1968. To sú horizonty Rankovovho historického románu.

Román o láske?

Životné púte troch kamarátov Petra, Honzu a Gabriela a ich spolužiačky Márie začína opisovať na levickom kúpalisku v roku 1938, to mali trinásť: „... na kúpalisku boli takmer všetci. Dospelí, mládež aj starci, Levičania aj ľudia z okolia, Maďari, Slováci, Česi, Židia, Cigáni, rodina Nemca Barthela aj Bulhara Rankova. Boli tu demokrati, liberáli, konzervatívci, monarchisti, socialisti, nacionalisti, komunisti aj fašisti. Len anarchista bol v Španielsku.“

Rôzne mená, pôvod, presvedčenie, rôzne mestá a krajiny, politické okolnosti, príležitosti a možnosti. A v srdciach chlapcov krásna Mária. Traja kamaráti a žieňa, v romantizujúcej túžbe chlapcov vo večných návratoch a naplnenia ideálov jej krásy. Román o láske?

Prvý september nebol víťazstvom pre žiadneho z nich – vymysleli si preteky v plávaní, kto z nich bude víťazom na ceste dvorenia Márii – no nikdy sa nezavŕšili. Hneď v prvom Gabrielovi voda zaliala pľúca, dotkol sa smrti. A potom... koľkokrát ešte visel krehký život na vlásku priateľstva a pomoci blízkeho.

Životy na vlásku vojen, revolúcií a kontrarevolúcií, životy priateľov i neznámych na oboch stranách frontov. Životy rodičov, ktorí zahynuli pri bombardovaní či v koncentrákoch. Životy tých, ktorí dali život trom kamarátom, no jeden z nich sa už nikdy nemohol spýtať, ako sa im žilo, keď mali toľko, čo on.

Nemožno žiť na druhýkrát

Ako sa im žilo? Ako sa žilo? V kalendáriách histórie na to niet miesta. A azda ani nie svedectva. Svedomia. Pamäti prežívania. Nevyslovených otázok, na ktoré už nemá kto odpovedať.

Rankov to napísal. Rankov, ročník 1964, ktorý nezažil vojnu, no jeho rodičia áno. Hovorí o tom, čo jeho generácia nezažila a prežité jeho rodičmi cítia ako bytostné puto, avšak nenahmatateľné. Napísal to v Epizódach s každoročným vročením – tak stroho nadpisuje kapitoly knihy.

Presný miestopis, mená a akcie strán, vlád, všetko reálne. No sám autor namiesto motta predosiela: „Všetky postavy románu sú vymyslené. Najskôr žili v časoch a na miestach, ktoré sú v románe opísané, potom si ich autor vymyslel. Všetko je vymyslené. Nikdy nič nebolo, nikdy nikto nežil. Ani prvého septembra nikdy nebolo.“

Skutočná je láska, azda aj tá, či predovšetkým tá nenaplnená. Láska je život. Aj tá nenaplnená, aj ten nenaplnený. Skutočný je život v neskutočne prepletených či zvrátených súkolesiach. Stroj času nemožno zvrátiť, nemožno žiť na druhýkrát.

Tak, ako nie je možné stretnúť svojich predkov v rovnakom veku individuálneho života – viete si predstaviť, že by ste sa dnes stretli v jednej hodine so svojou mamou, svojím otcom, ich rodičmi aj ich starými rodičmi v meste L. či B., či v jednom bode na polceste medzi nimi – a všetci by boli súčasne v presnej polceste vlastného života?

Výzva je obrovská

Súkolesia časov nemajú spoločný stret. Ako sa obzrieť späť a vidieť tento stret? Aspoň jednotlivé zúbky koliesok času vykreslil Rankov a zapadajú do seba ako súkolesie, ktoré veľmi túži uvidieť rovesník autora – a neskromne sa domnieva, že aj ostatní z ich generácie.

Čítanie je akt individuálny, no čitateľ nie je v očakávaní sám. Prvý, kto chcel nájsť obraz túžby, vidieť späť, je autor. Prvý – teda víťaz?

Apropo, víťaz... Trebárs plaveckých pretekov troch kamarátov, kto z nich si vyslúži ako prvý odvahu dvoriť krásnej Márii. Nerozhodlo sa na prvýkrát, výzva pretekať sa ozývala vždy 1. septembra.

Výzva je obrovská - aj na prečítanie knihy. Tej, ktorá sa končí otvorenými osudmi jej hrdinov 1. septembra 1968. Mimochodom, autor v poslednom riadku knihy odkázal: Bratislava 1. septembra 2007 – 1. septembra 2008. Uveriteľný čas na napísanie ságy rokov 1938 – 1968, akiste veľmi sústredený. Uveriteľný a silný román. Veľký.

Recenzia

Pavol Rankov: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy).

Kalligram 2008.

Autor: Ľubica Suballyová (Autorka je publicistka)