viezol do bezpečia 669 detí, medzi nimi aj desiatku slovenského pôvodu, považuje len za jednu epizódu svojho života. Sir NICOLAS WINTON, prezývaný britský Oscar Schindler, sa včera rozprával s denníkom SME a Českou televíziou.

Prečo ste celé roky svoje činy skrývali? Svet sa o nich dozvedel až vďaka vašej žene, ktorá v roku 1988 robila poriadok na povale a našla staré dokumenty.

„Po prvé - nebola to dôležitá časť môjho života. Išlo o epizódu, činnosť, ktorú som robil po večeroch a popri tom som stále pracoval. Po druhé, keď ste ženatý, nemôžete sa zrazu otočiť k svojej žene a povedať - mimochodom zabudol som ti povedať, pred dvadsiatimi rokmi som urobil toto a toto. Dôležitou súčasťou môjho života sa táto vec stala až neskôr.“

V roku 1938 ste sa chystali na vianočnú dovolenku do Švajčiarska, keď vám zavolal priateľ a povedal, čo sa v Československu deje. Čo vás donútilo zmeniť plány?

„Mal som dobré kontakty na britskú sociálnu demokraciu a všetci ľavicoví politici nesúhlasili s tým, čo robil Neville Chamberlain (vtedajší britský premiér – pozn. redakcie). Môj priateľ mal kontakty s organizáciou, ktorá sa starala o starších ľudí z Československa ohrozených Hitlerom. Nešlo iba o Židov, ale aj spisovateľov a komunistov. Zavolal ma, tak som sa šiel pozrieť do Prahy, ako to vyzerá. A videl som ľudí, ktorí utekali pred nacizmom.“

Ako ste už v tomto období odhadli, že je Hitler nebezpečný, rozpúta vojnu a Židia skončia v koncentračných táboroch? Väčšina Európy si myslela, že ak Nemecku ustúpi, k ničomu nedôjde.

„Toto je chyba, ktorá sa často opakuje. Väčšina ľudí a politikov na kontinente i v Británii vedeli, čo sa v Nemecku deje. Nebolo to tajomstvo. Samozrejme, koncentračné tábory prišli neskôr, ale to, že lekári, Židia, hudobníci prišli o prácu, to sa vedelo. Ako môže niekto tvrdiť, že nevedel, čo sa deje? Mnohí verili Hitlerovi tak ako Chamberlain. Ja som mu neveril.“

Aby ste československé deti dostali do bezpečného Anglicka, museli ste falzifikovať dokumenty. Ako ste to robili?

„To je trochu zveličené. Ak sme chceli dostať dieťa z Československa, potrebovali sme dokumenty pre anglické ministerstvo vnútra. Ak sme ich mali, dostali povolenie na pobyt.

Niekedy bol tento proces veľmi pomalý, tak sme im v Prahe vytlačili falošné dokumenty. V čase, keď dorazili do Británie, však už mali pravé. Ak sme niekomu prešli cez rozum, tak to boli Nemci. A to ma teší.“

Kde ste nabrali guráž? Nebáli ste sa o život?

„Keď nie ste v nebezpečenstve, nepotrebujete guráž. V tom čase ešte nedochádzalo k násiliu. Nemcom sa, samozrejme, nepáčilo, čo robím, ale môj život nebol ohrozený.“

Posledný transport už Prahu nestihol opustiť, pretože Hitler napadol Poľsko a hranice zostali zatvorené.

„Bolo to veľmi smutné, obrovské sklamanie. Myslím, že väčšina z týchto 250 detí zomrela v koncentračných táboroch. Zachránilo sa len pár.“

Mnohé židovské deti nevychovávali v Anglicku v ich viere. Tamojšie organizácie vás za to kritizovali? Čo ste im povedali?

„Čo som im odpovedal? Bolo to také vulgárne, že vám to radšej nepoviem.“

Mnoho amerických detí sa po zhliadnutí Mináčovho dokumentuo vás rozhodlo organizovať dobročinnú činnosť. Dokonca sa začalo hovoriť o Wintonovom víruse. Čo vy na to?

„Ak sa ľudia snažia viesť lepší život, robí ma to šťastným. Nanešťastie mnoho ľudí tak nerobí, a preto je na svete taký neporiadok.

Čo ma tiež veľmi teší, je fakt, že väčšina detí, ktoré som priviedol do Anglicka, sa angažuje v charite. Majú pocit, že spoločnosti niečo dlhujú.“

Dnes sa v Bratislave stretnete s kráľovnou Alžbetou II. O čom s ňou bude hovoriť?

„Neviem, či bude mať čas na rozhovor. Môžem jej povedať, že som poznal jej matku, keď som odchádzal do Francúzska v roku 1939 s Červeným krížom. Stretnúť sa s kráľovnou je vzrušujúce bez ohľadu na to, či je to v Bratislave, alebo inde. Ona robí dobre svoju prácu a myslím, že je dobré mať niekoho nad politikmi. Je milá, má zásady a ľudia vedia, ako sa pri nej správať. Keby takéto zásady mali aj pri politikoch, bol by pokoj na svete.“

V Devíne, kde kedysi stála železná opona, dnes odhalia za vašej prítomnosti pamätník. Organizuje sa vlak, ktorý má z pražského Wilsonovho nádražia smerovať do londýnskej Liverpool station a pripomenúť vaše činy. Ako vnímate toto neustále oceňovanie vášho hrdinstva?

„Myslím, že sa ľudia príliš koncentrujú na minulosť. Nikto sa z nej nikdy nepoučil. Jeden známy nemecký filozof povedal, že jediná vec, ktorú sme sa naučili z histórie, je to, že sme sa nenaučili nič. Mali by sme sa koncentrovať na súčasnosť a budúcnosť.“

V máji oslávite sto rokov. Nie je pre vás únavné cestovať a čeliť záujmu verejnosti a médií?

„Pre mňa nie je viac unavujúce sedieť v lietadle ako doma na gauči pri televízore. Často si však hovorím, do kelu však sa to stalo už pred 70 rokmi. Nie som niekto neobyčajný, ako sa ma snažia vykresliť. Som úplne obyčajný. Väčšina vecí bola náhoda. Je však vždy dobré vidieť, že vaše úsilie malo zmysel. Mohlo to dopadnúť aj úplne inak.“

Viete niečo o pomeroch na Slovensku? Krajine sa celkom darí, prekonala komunizmus, vstúpila do Európskej únie a NATO a žije v demokracii.

„Priznám sa, že veľmi nerozumiem, čo sa vo svete momentálne deje. Na jednej strane máme Európsku úniu, ktorá spája veľké štáty. Na druhej strane, tie malé sa delia a stávajú sa ešte menšími. Neviem, možno to funguje. Dúfam, že Slovensko je teraz spokojnejšie ako samostatný štát. Ťažko sa mi hovorí o Európe, pretože jej nerozumiem. Mám pochybnosti, či tomu vôbec niekto rozumie.“

Ako vyzerá váš bežný deň doma v Anglicku?

„Stále mám vlastnú charitatívnu činnosť a často sedím pred televízorom. Rád pozerám futbal, ale je mi jedno, kto vyhrá.“

Wintona predstavia študenti

Britskú kráľovnú, Wintonove deti a veteránov spojí projekt britských a slovenských stredoškolákov.

Žiaci troch slovenských a dvoch britských škôl budú mať pri príležitosti návštevy britskej kráľovnej Alžbety II. jedinečnú príležitosť stretnúť sa s hrdinami svojho historického projektu, na ktorom pracujú už šiesty týždeň. V hoteli Hradná brána v Devíne vyspovedajú sira Wintona a „jeho deti“, ktoré zachránil, keď ich pred vojnou priviezol do Británie, ako aj slovenských veteránov, ktorí bojovali po boku spojencov.

Rozhovory s nimi, videá, zostrihy, texty a ďalšie zaujímavé materiály zverejnia na webovej stránke, ktorej vybudovanie je cieľom spolupráce študentov Gymnázia J. Papánka, Gymnázia C.S. Lewisa, International British School a z britských Fleet­wood Sports College a Brierton Community School. Včera sira Wintona študenti privítali na Slovensku (na snímke R. N. Jonesa)

„Webovú stránku by mohli používať aj ostatné školy pri výučbe histórie druhej svetovej vojny,“ hovorí koordinátor projektu 22 slovenských a britských študentov Richard Nerzic Jones. Historická časť vznikla ako súčasť projektu Sny a tímy Britskej rady, ktorý vytvára partnerstvá medzi školami v Británii a na Slovensku.

„Je to jedinečná príležitosť stretnúť kráľovnú a rozprávať sa s ľuďmi, ako sú sir Winton a vojnoví veteráni. Zrejme sa s nikým z nich už nestretnem,“ hovorí Lucia z bratislavského Gymnázia J. Papánka. Projekt je pre ňu zároveň tréningom a prípravou na štúdium medzinárodných vzťahov.

Naši študenti sa so šiestimi britskými kamarátmi stretli prvýkrát tento týždeň, doteraz komunikovali len cez internetové diskusné fórum. „Slovenskí žiaci sú všetci bilingválni. Je tu teda veľká pravdepodobnosť, že webovú stránku, ktorá je v angličtine, preložíme čoskoro do slovenčiny, aby ju mohli využívať aj študenti, ktorí po anglicky nehovoria,“ dodáva koordinátor Jones.

(mk)