Uverejňovať poviedky v lifestylovom potešení nielen pre pánov je celkom príjemný nápad, rovnako, ako urobiť z poviedok zbierku. Lenže človek práve k takýmto zbierkam pristupuje s dávkou nedôvery. Tú by mali rozptýliť autori a ich texty a naoko sa to darí: veď predsa Balla, Ankou, Bilý, Hanniker. Lenže...
Klišé a gýč
Formálna úroveň jednotlivých textov závisí viac či menej od ich autorov - kým Balla jednoducho písať vie, o všetkých autoroch sa to s takou istotou povedať nedá. Čo však väčšinu textov spája, je, okrem miernou posadnutosťou lekárskym prostredím, najmä nuda.
Prípadne klišé až textový gýč, detinské mentorovanie a instantné postrehy na úrovni inteligentnejšieho stredoškoláka.
Ballova Žena z Nitry je pritom skôr literárnou hrou než zábavným čítaním, Bilého text je naopak ľahkým oddychom na spôsob Lukianenka. Graterovej Výnimočný je tuctová lifestylová poviedočka akoby vystrihnutá z Evy, Emmy či Dorky, o Grexovi škoda reči. Hannikerov text na hrane satiry a karikatúry však má atmosféru a patrí k tým lepším. Pri troch Kollárových poviedkach však premýšľate, ktorá je horšia - všetky tri spája neuveriteľnosť a lacné mudrovanie.
Sviežim textom Morská víla v rámci žánrových hraníc prispela Soňa Koželová, jej druhý text je však len naťahovaním nápadu bez pointy. Šebanová poskladala dva chaotické a naivné texty, Štepitov svet je dokonca zážitok, ktorý sa na úrovni printom publikovaných poviedok až tak často nevidí.
„Išli sa zmyšiť, trojuholník lona, pergamen mesiaca“. Pritom jeho Rošambó je skôr štylistickým cvičením ako čítavým textom. A Zaťovičov Jeden deň v živote Vanessy vyznieva akoby sa päťdesiatnik pokúšal napísať „fresh“ text o vysokoškolákoch.
To lepšie
Keby zbierka neobsahovala texty Trauta a Trentona, asi by bolo namieste premýšľať, v akom štádiu je slovenská pôvodná tvorba, keď zostavovatelia zbierky museli siahnuť po takýchto textoch.
Karel Traut však príde s banálnym, no o to vypointovanejším nápadom a obe poviedky Lionela Trentona sú aspoň literárnou fantastikou – jedna skôr horor, druhá sci-fi, ktorá už zo žánrového princípu potrebuje nejaký nápad.
Pri väčšine poviedok si však, bohužiaľ, po prečítaní poviete: „no a?“ Nie sú ani bohvieako napínavé, nemajú ani zaujímavý príbeh, tobôž nápad, a akoby jestvovali len preto, že byť musia a ktosi za ne zaplatil honorár. Škoda premárnenej šance.
Ale zvoľnili sme, zastavili sa a čítali. No - nevychutnávali.
Poviedky akoby jestvovali len preto, že byť musia a ktosi za ne zaplatil honorár. Škoda premárnenej šance.
Recenzia
Poviedky z Playboya.
Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, Bratislava 2008.
