Pred tridsiatimi rokmi vznikol jeden z najpôsobivejších amerických filmov o traume z vojny vo Vietname.
V roku 1979 vypukol počas medzinárodného filmového festivalu v (západnom, samozrejme) Berlíne škandál. Sovietska delegácia vyjadrila svoje pobúrenie nad filmom, ktorý - podľa jej jednomyseľného názoru - hrubo urážal hrdinský vietnamský ľud, a opustila festival. Delegácie Kuby, NDR, BĽR, PĽR a ČSSR sa ako verní „súritníci" Sovietskeho zväzu tiež slobodne a jednomyseľne rozhodli opustiť západný Berlín a ani nepočkať, kým im vyprší devízový prísľub. Delegácie takto protestovali proti uvedeniu amerického filmu Lovec jeleňov (The Deer Hunter), pretože podľa nich porušil štatút festivalu, ktorého cieľom bolo „zlepšenie vzájomného porozumenia medzi národmi sveta". Zo solidarity s komunistickými delegátmi podali demisiu dokonca aj dvaja členovia poroty - západní ľavicoví intelektuáli, ktorí k Sovietskemu zväzu a celému socialistickému táboru mali vždy blízko - teda pokiaľ mohli zároveň žiť na Západe a využívať technické a sociálne vymoženosti kapitalizmu, ktorý tak nenávideli.
Medzitým čas potiahol za motúzik splachovača a po ZSSR, ČSSR, BĽR, MĽR, PĽR a bohvie ešte akých -ĽR tu neostal ani smrad. Lovec jeleňov získal v čase svojho uvedenia päť Oscarov vrátane ocenení v kategórii Najlepší film a Najlepší režisér. Dnes sa naň pozeráme ako na súčasť zlatého fondu svetovej kinematografie, ktorý niekoľkokrát vyšiel na DVD vrátane verzie obsahujúcej české titulky i dabing. Je až neuveriteľné, že od jeho nakrútenia uplynulo už tridsať rokov.
Čo tak rozdráždilo komunistov?
Je to vojnový film? Nie je to vojnový film? V desaťročí, o ktorom píšeme, vzniklo v USA niekoľko hraných filmov, ktorých tvorcovia sa zaoberali vojnou vo Vietname a z nej vyplývajúcou traumou. Za všetky spomeňme Teraz Apokalypsa! (Apocalypse Now!, 1979) Francisa Coppolu, Čatu (Platoon, 1986) Olivera Stona, Full Metal Jacket (nepreložiteľný názov špeciálneho streliva do armádnej pušky M-16, u nás nezmyselne prekladaný ako Vesta plná olova alebo Olovená vesta, čo je, samozrejme, hlúposť) Stanleyho Kubricka z roku 1987, Obete vojny (Casualities Of War, 1989) Briana DiPalmu či Hamburger Hill (1987) Johna Irvina. Všetky sa odohrávali na vietnamskom bojisku, prinajmenšom ich najdôležitejšie scény tam boli lokalizované. Naproti tomu, vojnové scény v Lovcovi jeleňov sú aj napriek všetkej svojej emocionálnej pôsobivosti veľmi krátke v pomere k celkovej stopáži filmu. To scény z rusínsko-americkej svadby alebo poľovačky na jeleňa v pennsylvánskych horách sú možno dlhšie a rovnako významné. Kto očakáva od Lovca jeleňov veľkovýpravné scény bojových akcií, detonácie a mŕtvoly lietajúce vzduchom, bude sklamaný. Lovec jeleňov nie je film o vojne. Neponúka také výpravné obrazy ničenia a zabíjania ako Coppolov epos, ani nesprostredkúva bezprostredný zážitok z boja proti zákernému vietcongu v takých realistických farbách ako ďalší Oscarmi ovenčený film Olivera Stona. V Lovcovi jeleňov nechávajú tvorcovia prejsť celé peklo vojny cez zbedačenú psychiku hlavných hrdinov, ktorí vo Vietname stratia schopnosť zaradiť sa do normálneho života. Je to film o jednom veľkom priateľstve a o jeho postupnom zvetrávaní.
Začiatok
Dej filmu sa začína na jeseň 1968 v západnej Pennsylvánii, kde žije početná rusínska komunita. Jej príslušníci zväčša pracujú v miestnej zlievarni. Traja nerozluční priatelia od detstva Michael Vronsky (Robert De Niro), Steven Pushkov (John Savage) a Nick Chevotarevich (Christopher Walken) sa pripravujú na dva dôležité životné míľniky: Stevenovu svadbu a spoločný odchod na vojnu do Vietnamu, kam sa dobrovoľne prihlásili. Posledné dni v civile trávia v spoločnosti svojich kolegov a kamarátov Stanleyho (John Cazale vo svojej poslednej úlohe), Johna (George Dzundza) a Axela (Chuck Aspegren).
Svadba Stevena s jeho tehotnou priateľkou sa koná v miestnom gréckokatolíckom kostole a pozvaná je celá rusínska komunita vrátane Lindy (Meryl Streepová), Nickovej priateľky, do ktorej je tajne zaľúbený aj Michael. Linda má otca alkoholika a násilníka, ktorý ju mláti. Preto sa vždy lepšie cítila v obytnom prívese, o ktorý sa delia obaja priatelia a kolegovia, a tak ich požiada, či by tam mohla bývať, kým budú vo Vietname.
Sobáš prebehne s celou úchvatnou pompou typickou pre gréckokatolícku cirkev. Na svadobnej hostine sa všetci opijú, tancujú, spievajú, Nick požiada Lindu o ruku (odpoveď je kladná) a nadránom dôjde aj na typické opilecké výstupy - všetci naháňajú Michaela, ktorý sa nahý a opitý rozbehol dolu ulicou.
Takmer rovno zo svadby odchádza partia kamarátov (samozrejme, bez mladoženáča Stevena) na poslednú poľovačku do hôr. Po návrate večer skončia v miestnej krčme, kde pijú pivo, počúvajú hudbu, hrajú snooker a všetci si uvedomujú, že zajtra už nič nebude ako predtým.
Vietnam
Ostrým prestrihom sa dostávame na vietnamské bojisko, do horiacej dediny. Michael (ktorý sa medzitým stal štábnym seržantom u zelených baretov) leží zranený v tráve a preberie sa z bezvedomia práve včas, aby zbadal severovietnamského vojaka, ako hádže ručný granát do krytu plného civilistov. Michael ho zlikviduje pomocou plameňometu, ktorý sa povaľuje obďaleč. Nízko prelietajúce vrtuľníky vysadia jednotku amerických vojakov. Keď prídu bližšie, Michael v dvoch z nich spozná Nicka a Stevena. Spolu sa postavia presile komunistických vojakov, ktorá práve začína útočiť.
Ďalší ostrý prestrih. Naši traja hlavní hrdinovia sa spolu s ďalšími zajatcami nachádzajú v bambusovej klietke ponorenej do rieky. Nudiaci sa Severovietnamci ich nútia hrať proti sebe ruskú ruletu na život a na smrť. Mimochodom, asi toto je sekvencia, ktorá na Berlinale do krvi urazila hrdinský vietnamský ľud zastúpený bratskými delegáciami socialistického tábora. Keď prídu na rad Michael s Nickom, podarí sa im využiť moment prekvapenia, zneškodniť svojich väzniteľov a utiecť. Michael je presvedčený, že Steven prišiel o zdravý rozum a chce ho ponechať svojmu osudu, no Nick s tým nesúhlasí, a tak ho berú so sebou.
Priatelia nasadnú na kmeň vyvráteného stromu a nechajú sa unášať rozvodnenou riekou. Zachráni ich americký vrtuľník a vytiahne z vody, lenže zoslabnutý Steven sa nedokáže udržať a padá do vody. Mike zoskakuje za ním, aby na brehu rieky zistil, že Steven má otvorené zlomeniny oboch nôh. Nesie ho niekoľko kilometrov na chrbte k vlastným líniám a tam ho odovzdáva zdravotníkom.
Trauma
Nick sa medzitým ocitne v nemocnici v Saigone, psychicky na dne, netušiac nič o osude svojich priateľov. V noci sa túla po vykričanej štvrti. Objaví brloh, kde sa hrá o peniaze ruská ruleta. Chce odísť, no na ulici stretne Francúza v luxusnom športovom aute, ktorý ho ponúkne šampanským a pozve ho, aby s ním šiel dnu a zúčastnil sa na hre.
Píše sa rok 1975. Michael sa vracia domov, no je zhnusený veľkolepým privítaním, ktoré mu vystrojili rodáci. Je nešťastný, pretože netuší, čo sa stalo s Nickom a Stevenom. Predpokladá, že sú obaja mŕtvi. Preto keď vidí uvítací transparent roztiahnutý nad ulicou na jeho počesť, naschvál požiada taxikára, aby nezastavoval a šiel ďalej. Neskôr večer telefonuje Linde z motela, kde sa ubytoval. Na druhý deň zájde do potravín, kde pracuje Linda, a stretne sa s kamarátmi. Všetci obdivujú jeho vyznamenania na rovnošate a považujú ho za hrdinu. Dokonca si zájde s priateľmi na poľovačku, no keď sa mu dostane pred mušku krásny jeleň, nedokáže ho zastreliť a vypáli bokom. Lezie mu na nervy Stanley, ktorý stále manipuluje so svojím koltom, takže mu dá príručku: zbraň mu zoberie, vyprázdni bubienok, pričom ponechá jeden náboj a niekoľkokrát mu naprázdno stlačí kohútik do tváre. Skrátka, zážitky z Vietnamu zanechali na jeho psychike neklamné stopy.
Čoskoro Michael zistí, že Steven vojnu prežil a nachádza sa v neďalekej nemocnici pre vojnových veteránov. Prišiel o obe nohy a je ochrnutý na polovicu tela, no nechce sa vrátiť domov k žene. Pri dojímavom stretnutí s Michaelom spomenie, že ktosi zo Saigonu mu anonymne posiela veľké sumy peňazí. Michael pochopí, že to môže byť iba Nick. Zatúži po tom, aby všetko bolo také ako kedysi. Aj napriek Stevenovej počiatočnej nechuti ho odvedie domov a potom sa rozhodne vrátiť do Saigonu, aby priviedol domov aj Nicka
Pokus o návrat
S (nie veľmi dobrovoľnou) pomocou toho istého Francúza, ktorý pred rokmi zviedol Nicka na hazard, nájde klub, kde sa hrá o peniaze ruská ruleta, a zistí, že jeho priateľovi z detstva žičí z pekla šťastie, pretože ešte stále žije. Michael ho osloví, lenže Nick pôsobí ako s vymazanou pamäťou. V jeho pohyboch je čosi z bezmyšlienkovitosti naprogramovaného robota. Michael mu chytí ruky a vidí jazvičky po vpichoch na oboch predlaktiach. Michael staví veľa peňazí na to, aby mohol sám hrať ruskú ruletu proti nemu. Chvíľu, keď obaja sedia oproti sebe za stolom, Michael využije na to, aby sa Nickovi pripomenul a presvedčil ho k návratu domov do Pennsylvánie. Napokon, keď mu hovorí o spoločných poľovačkách, zazdá sa, že Nick si na všetko pospomínal. Usmeje sa, zdvihne revolver a prestrelí si lebku.
Na Nickovom pohrebe v rodnom mestečku sa zídu všetci niekdajší priatelia. Po pohrebe sedia okolo stola a mlčia. Napokon začnú spievať „Boh ochraňuj Ameriku" a zdvihnú čaše na Nickovu pamiatku.
Prípravy a nakrúcanie filmu
Film Lovec jeleňov vychádza z niekoľkých inšpiračných zdrojov. Jedným z nich je Remarquov román Traja kamaráti, ktorý je skvelým podobenstvom o tom, aký devastačný účinok má vojna na priateľstvá a vzťahy. Ďalším zdrojom inšpirácie bol nerealizovaný filmový námet Louisa Garfinkla a Quinna K. Redekera Muž, ktorý prišiel hrať (The Man Who Came To Play). Jeho dej nemá s vojnou vo Vietname nič spoločné, zaoberá sa skupinou mužov, ktorí prídu do Las Vegas, aby tu v tajnej herni hrali ruskú ruletu. Producent Barry Spikings, ktorý kúpil práva na tento námet, posunul text režisérovi Michaelovi Ciminovi, ktorý vložil celý motív ruskej rulety do scenára filmu o troch priateľoch, ktorí odchádzajú do vojny, na ktorom práve pracoval so scenáristom Dericom Washburnom. Hoci Garfinkle s Redekerom nemajú nič spoločné s písaním a nakrúcaním Lovca jeleňov, v titulkoch hotového filmu sú uvedení ako spoluautori námetu. To poukazuje na dôležitosť, ktorú mal ich motív pre celé vyznenie a úspech filmu. Všetci štyria (Cimino, Washburn, Garfinkle a Redeker) sú uvedení aj v nominácii na Oscara v kategórii Najlepší pôvodný scenár.
Nakrúcanie sa začalo 20. júna 1977. Režisér Michael Cimino trval na tom, že všetky interiéry aj exteriéry musia byť autentické, žiadne ateliérové dekorácie, a tak jeho spolupracovníci precestovali na obhliadkach 160 000 kilometrov lietadlom, autobusom a autom, aby našli vhodné lokality.
Herci
Robert De Niro sa pripravoval na svoju úlohu s poctivosťou, ktorá sa preňho neskôr stala charakteristickou. Zoznámil sa s autentickými robotníkmi, chodil s nimi na pivo, navštevoval ich u nich doma, dal sa nazývať „Bob". Trvalo to niekoľko mesiacov pred samotným nakrúcaním a - paradoxne - nikto ho za celý ten čas nespoznal. Dokonca sa chcel na istý čas aj zamestnať v zlievárni, ale v tom mu produkcia filmu zabránila.
Postava Stanleyho bola poslednou úlohou Johna Cazala, ktorý trpel záverečným štádiom rakoviny kostí. O jeho ťažkom ochorení vedela na pľaci len herečka Meryl Streepová, ktorá bola v tom čase jeho životnou partnerkou, a režisér Michael Cimino. Herec bol v tom čase už veľmi slabý, takže jeho scény sa nakrúcali ako prvé. Keď sa pravdu o jeho smrteľnej chorobe dozvedeli predstavitelia štúdia, chceli Cazala vymeniť a nahradiť iným predstaviteľom. Keď sa to dozvedela Streepová, pohrozila, že v takom prípade odíde z filmu aj ona. To producentov zastavilo. John Cazale zomrel niekoľko dní po skončení nakrúcania.
Michael Cimino sa usiloval, aby scény filmu pôsobili čo najautentickejšie. Používal na to zaujímavé finty. Napríklad v scéne, kde opitý otec udrie svoju dcéru Lindu (Meryl Streepová), požiadal jeho predstaviteľa, aby neudrel svoju filmovú dcéru „len akože", ale aby jej naozaj jednu vypálil. Výsledkom bolo, že Streepovej takmer dala stena druhú. To isté žiadal od predstaviteľov vietnamských väzniteľov, ktorí neustále zasypávali zajatého Michaela a Nicka, hrajúcich ruskú ruletu, zauchami. Išlo o naozaj nefalšované zauchá, čo pekne vidieť na miestnom sčervenaní pokožky líc zúčastnených. Aj vďaka tomu bola zlosť Roberta De Nira a Christophera Walkena na mučiteľov nefalšovaná.
K autenticite prispel De Niro ešte tým, že pred scénou, keď na poľovačke mieri na Stanleyho jeho revolverom, požiadal rekvizitára, aby vložil do bubienka jeden náboj. Ustráchaná reakcia Johna Cazala hľadiaceho z bezprostrednej blízkosti do hlavne, bola z veľkej časti autentická.
Aby dosiahol charakteristický vychudnutý až priesvitný vzhľad Nicka ako profesionálneho hráča ruskej rulety, Christopher Walken nejedol počas nakrúcania nič okrem ryže a banánov. A ako získal svoj neprítomný pohľad psychicky chorého narkomana? „Stačilo mi spomenúť si, ako ma raz rodičia poslali na celé leto do detského tábora," prezradil v jednom z neskorších rozhovorov slávny herec.
Mimochodom, konečný rozpočet filmu sa vyšplhal na 15 miliónov dolárov.
Úspech Lovca jeleňov
Hneď po uvedení do kín zožal Lovec jeleňov okamžitý úspech, ale zároveň vyvolal aj kontroverzie. Najmä ľavičiarom sa nepáčilo, že vo filme sú predstavitelia severovietnamského ľudu, hrdinsky bojujúci za socializmus aj pre nevinných Juhovietnamcov, vyobrazení ako bezcitné sadistické beštie. Bez ohľadu na to Lovec jeleňov získal v roku 1978 päť Oscarov, a to v kategóriách Najlepší film, Najlepší režisér (Michael Cimino), Najlepší herec vo vedľajšej úlohe (Christopher Walken), Najlepší strih a Najlepší zvuk. Ďalšie nominácie neboli premenené: Najlepší herec v hlavnej úlohe (Robert De Niro), Najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe (Meryl Streepová), Najlepšia kamera (Vilmos Zsigmond) a Najlepší pôvodný scenár (Michael Cimino, Deric Washburn, Louis Garfinkle a Quinn Redeker).
V roku 1996 sa stal film Lovec jeleňov súčasťou zbierky Kongresovej knižnice a Filmového registra USA ako „kultúrne, historicky a esteticky významný". V zozname sto najväčších amerických filmov podľa Amerického filmového inštitútu figuruje na 53. mieste.
Zaujímavú zmienku o Lovcovi jeleňov má vo svojom knižne vydanom denníku Andy Warhol. V novembri 1978 bol známy maliar na tomto filme v kine a po návrate si poznamenal, že z dejiska filmu, mestečka Clairton v Pennsylvánii, pochádza väčšina jeho rusínskych bratancov a sesterníc, a že nerozumie, prečo sa tvorcovia filmu usilovali dať scénam z gréckokatolíckeho sobáša „poľsko-ruský šmrnc", keď v skutočnosti ide o komunitu Rusínov pôvodom z Československa. Warholovi sa nepáčilo, že aj keď všetky hlavné postavy filmu podľa neho majú - vzhľadom na miesto bydliska - československé a rusínske korene (podobne ako samotný Warhol a jeho rodina), vo filme to nebolo nijako ukázané.
Po Lovcovi jeleňov
Účinkovanie vo filme Lovec jeleňov znamenalo významný míľnik v kariére Roberta De Nira, Christophera Walkena i Meryl Streepovej. Prakticky cez noc sa stali superhviezdami a ich popularita je dodnes enormná.
Christopher Walken nikdy predtým nezarobil viac ako 11 000 dolárov ročne. Honorár dohodnutý za Lovca jeleňov bol pôvodne 17 000, no keďže filmovanie sa natiahlo, zvýšila mu ho produkcia na 25 000 dolárov. Po získaní Oscara sa definitívne presunul do najvyššej honorárovej kategórie. Podľa svedectva jeho manželky, keď sa vrátil z pódia so soškou v ruke, ukázal jej ju a povedal: „Toto je náš nový dom."
Režisér Michael Cimino sa stal novým zázračným dieťaťom amerického filmu. Štúdio United Artists mu umožnilo vybrať si nový filmový projekt podľa vlastného uváženia a prisľúbilo mu na to prakticky neobmedzený rozpočet. Keď s astronomickým rozpočtom 40 miliónov dolárov dokončil svoju päťhodinovú filmovú epopeju Nebeská brána (Heaven's Gate, 1980) (napokon ju musel na žiadosť štúdia zostrihať na tri hodiny), ktorá sa stala umeleckým aj kasovým neúspechom, išlo o najväčší prepadák v dejinách kinematografie, ktorý v konečnom dôsledku viedol k predaju štúdia United Artists spoločnosti MGM a k jeho zániku ako samostatného produkčného subjektu. Ciminova sľubná kariéra sa tým prakticky skončila. Päť rokov si nezarežíroval a hoci neskôr sa vrátil na režisérsku stoličku (nakrútil filmy ako Rok draka, Sicílčan alebo Hodiny zúfalstva), už nikdy sa mu nepodarilo presadiť žiadny svoj vlastný autorský projekt.
V roku 1996 poskytol rozhovor magazínu People a na otázku, ako Nebeská brána ovplyvnila jeho život, odpovedal: „Bola to naozaj veľká trauma. Odvtedy som už nikdy nedostal možnosť nakrútiť film, ktorý by som chcel. Vlastne som sa len usiloval urobiť to najlepšie z toho, čo som mal k dispozícii."
Pozoruhodné je, že film Lovec jeleňov sa nestal kultovým len pre milovníkov kinematografie. Vyvolal vlnu záujmu o ruskú ruletu, čo viedlo k niekoľkým úmrtiam zastrelením. K dnešnému dňu v USA registrujú 29 obetí inšpirovaných scénami v Lovcovi jeleňov.
O čom je Lovec jeleňov naozaj?
Lovec jeleňov je, aj nie je vojnový film. Je to predovšetkým film o veľkom priateľstve a o jeho zániku. O tom, ako hrdinovia žili „predtým": rodina, práca, zábava, krčma, spoločné poľovačky, kamarátska súdržnosť, tradície, zvyky, ideály a túžby, radosť zo vzájomnej spoločnosti. O tom, ako sa toto všetko otriaslo pod náporom vojnových hrôz. O tom, ako každý, kto prežil to peklo, sa ocitol v žalári bolesti, samoty a izolácie. Je to film o tom, ako traumatický zážitok, ktorý je nevysloviteľný a neopísateľný, vytvára neviditeľnú hrádzu medzi kedysi takými blízkymi dušami. A postava Michaela je vlastne symbolom márneho úsilia dať tri doudierané a boľavé duše opäť dokopy a tým ich zachrániť. Práve toto beznádejné Michaelovo úsilie robí z Lovca jeleňov neobyčajne silný, neskutočne dojímavý a vskutku nezabudnuteľný film.
Autor: Peter Pišťanek
