timista sa dnes premieta na Dvojke. Dušan Trančík ukázal, že Winterov príbeh je zároveň aj naším bolestivým a nekompromisným obrazom.
Keby Lajoš Winter nenapísal svoje Spomienky na Piešťany, aká pamäť by po ňom zostala?
„Zostali by liečebné budovy, chodníky, stromy. Ale určite by nezostala jeho osobná skúsenosť s totalitnými režimami, ktoré my bagatelizujeme a zametáme pod stôl. Veciam nedávame pravé meno. Nechceme vedieť, kto Wintera ožobráčil, kto ho vykázal z kúpeľov, kto ho poslal do Terezína.“
Winter bol vychovaný v maďarskom duchu. Ako sa k jeho príbehu postavili Maďari?
„Potreboval som maďarské archívy, zopár dobových záberov Budapešti z prelomu storočí. Dúfal som, že sa tam na túto tému chytia. Aj som zašiel do Film Únió, jej šéfka, pani Vezér, oslovila dve produkčné spoločnosti. Dostali preložený scenár, ale nereagovali. Vždy som mal dobré vzťahy s maďarskými hercami, nakrúcal som s nimi, ale tie časy sú asi preč!“
Po vzniku Československa chcel Winter odísť do Maďarska, ľudia ho však prehovárali. Vo filme vravíte, že ho to zaskočilo. Mal so zlými vzťahmi osobnú skúsenosť?
„Predstavme si, že sa mení doba, pracovné aj rodinné vzťahy. Prichádza repatriácia, niekto zostáva, iný odchádza. Končí sa jedna éra – a zopár Winterových zamestnancov si tiež balí kufre. Keď svoj odchod oznámil on sám, z davu sa ozvali hlasy, aby zostal. Obuvník Schulz, ktorý zvykol Wintera verejne kritizovať, zakričal: Vy musíte zostať, my vás tu potrebujeme! Zrejme to Wintera dojalo. Zaobstaral si maďarsko–slovenský slovník a začal sa učiť po slovensky.“
Majiteľ piešťanských kúpeľov Erdédy však namietal, že Winter iba občas niečo vykoktal po česky.
„Winterove spôsoby pripadali Erdédymu smiešne. Samozrejme, že okolo bolo počuť češtinu. Našich úradníkov sme nemali, vzdelanci sa začali iba formovať. Voľné miesta po Maďaroch zaujali Česi. A vznikla nová averzia.“
A vás to dodnes hnevá.
„Nikomu vzletné a krásne reči nevyčítam. Štúrovci vykonali pre blaho národa veľa, presadzovať naše záujmy v budapeštianskom parlamente, to chcelo odvahu a politický dôvtip. Ale mali by sme sa správať k dejinám úctivejšie, priznať si pravdu, pasivitu a zápecníctvo. Prečo odmietať 28. október ako štátny sviatok? Prečo zatĺkať historické fakty, prečo si neklásť jasné a konkrétne otázky na svoju minulosť? To, že sú dva historické pohľady na vojnový slovenský štát a jeho predstaviteľov, že červená totalita vzala mnohým ľudskú dôstojnosť, a napriek tomu v nej vidíme spravodlivejší sociálny systém, to rozdeľuje našu jednotu.“
Keď mal Winter s riadením kúpeľov problémy, o pomoc prosil Tisa. Čo si od toho sľuboval?
„Winter nebol literát, napriek tomu veľmi presne píše o svojom trpkom podnikateľskom osude. Keď prevádzkujete kaviareň alebo reštauráciu, nemôžete povedať: vy zostaňte vonku a vy smiete dnu! Jednoducho slúžite všetkým a musíte sa obracať, aby vám to šlo, aby ste mali obrat. Winter ho pri nástupe fašizmu strácal, úvery v bankách mu nová politická situácia nedovoľovala splácať. Čo iné mohol teda urobiť, ako ísť za hlavou štátu? Pripomeniem, že Tiso sa zvykol občas v Piešťanoch cestou do Bánoviec zastaviť. O čom sa teda zhovárame? O podnikaní v ťažkých časoch totality. Winter bol pragmatik, pre podnikanie konvertoval na katolícku vieru, ale ukázalo sa, že to nestačí. Chceli ho zlikvidovať, zostal pre nich Židom a chceli ho obrať až po spodné gate. Povedali koniec a poslali ho do lágra. To, že neskončil v Osvienčime, je len náhoda.“
Stretli ste niekoho, kto by Winterove spomienky doplnil?
„Stretol som pani Steinerovú, roky vlastnila antikvariát na Ventúrskej. S Winterom cestovala v dobytčáku do Terezína. Všetci sme kýbľovali, vraví. Vy neviete, čo je to kýbľovať? Aj Winter si musel vyniesť na stanici svoj vlastný trus! Tá poznámka ma zaujala a zamrzelo ma, že som mal už film hotový. Ale odkazov, ktoré vravia o ľudskom ponížení, je vo filme veľa a verím, že si ich mladí uvedomia.“
To by ešte predpokladalo, že si chcú taký príbeh pozrieť.
„Viem, mladých nemožno násilne presviedčať, nemožno im nič vnucovať. Toto čítaj, na toto sa sústreď... Musím dúfať, že si to nájdu sami. Vždy ma teší ich vzdelanie a nadhľad. Poznám niekoľko tých, čo majú morálne pevný názor na svet. Napríklad fotograf Andrej Bán. Je úžasné, čo fotí a o čom píše. V roku 1998 sme nakrútili spolu Tisove tiene a teraz plánujeme Hodinu dejepisu – film o tom, ako sa u nás a v Maďarsku vyučuje Trianon.“
Winter bol obeťou fašizmu i komunizmu. Ako sa však k nemu správali obyčajní ľudia na ulici?
„Totalita zahnala ľudí do rezistencie, ale aj do kolaborácie. Našli sa prisluhovači, staručkému Winterovi zakázali vstup do kúpeľov, ktoré vybudoval a postavil. Smel chodiť iba do polovice mosta. Kto vydal ten príkaz? Má cenu to vôbec zisťovať? Napokon odhalíte mladého, ambiciózneho, zbabelého a naničhodného človeka, ktorý si tým zákazom robil kariéru. Možno to ani nerobil z presvedčenia, ale len aby sa zapáčil vyššej moci.“
Aspoň sa mu ľudia prihovárali?
„A ako mu mohli pomôcť? Možno sa občas niekto pristavil, kúpil si od neho holiaci strojček alebo porcelánovú šálku za dvadsať korún... Potreboval pár korún na chleba! Malo nejaký zmysel, pýtať sa ho, ako sa má? Čo by asi odpovedal? Zle sa mám, nemám sa dobre? Všetko bolo jasné na oboch stranách. Človek, ktorý narábal s miliónmi, mal zrazu 250 korún penzie!“
Ako sa teda čítali jeho spomienky?
„Sú ľahučko napísané a jasne vysvetľujú okolnosti, čo sa vlastne stalo. Nie je to však čítanie iba o ňom, jeho osud je zároveň veľké, nekompromisné zrkadlo našej národnej existencie. Hovorí o tom, z čoho sme vzišli, a prečo to bolo také bolestivé. “
Mal deväťdesiatpäť rokov, keď sa vracal z návštevy syna v Amerike. Vraj vtedy nedočkavo vyskakoval z vlaku. Aká sila ho ešte hnala?
„Winter asi naivne veril alebo dúfal, že sa mu podarí umom, vynaliezavosťou, podnikavosťou či schopnosťou zveľadiť kapitál, preklenúť sa ponad totalitné režimy. Miloval Piešťany, zostal im verný po celý život. A tento film chce priniesť správu aj o tom, čo je napriek prekážkam schopný vykonať ľudský intelekt.“
