lovka odmenu 500 korún. Dodnes sa z neho vyrobilo 40 miliónov kusov. Vtedy mu riaditeľ povedal, že väčší honorár mu dať nemôže a poslal ho za odmenu do Viedne. Príbor známy pod názvom Brusel alebo ako „päťdesiatosmička“, vznikol v roku svetovej výstavy Expo. Polstoročiu jeho existencie je venovaná výstava mladých dizajnérov v bratislavskej galérii Satelit.
Čo ste navrhovali pred príborom Brusel, pred slávnou päťdesiatosmičkou?
„Ako pätnásťročný som nastúpil do fabriky Sandrik za učňa. Keďže som aj kreslil, všimli si ma. Išiel som na umeleckú priemyselnú školu do Bratislavy, ale s tým, že sa vrátim. V mnohých fabrikách u nás vtedy výtvarníka nepovažovali za súčasť výrobného procesu, no v Sandriku to čakali. V tom čase prišlo politické oteplenie, stretli sa aj Chruščov s Kennedym. Dovtedy sa vyrábal prevažne armádny artikel, aj Sandrik robil delostrelecké granáty. Ale zrazu sa dopyt po výzbroji skončil a bolo treba rozvíjať to, na čo bol Sandrik založený. Pripravovala sa svetová výstava v Bruseli Expo '58 a aj Československo sa na nej chcelo prezentovať.“
S čím?
„Mnohé výrobky tam boli kamuflážou. Existovali len ako prototypy, nešlo o sériovú výrobu, hoci sa to tak tvárilo. Pavilón však dostal zlatú medailu. Ja som robil len úpravu niektorých vecí Sandriku, ktoré boli na výstave v Bruseli. Ale príbor ,58’ na nej nebol.“
Nebol? Veď názov dostal po tejto výstave.
„Nebol na nej, hoci si to mnohí myslia. Sandrik dával katalógové čísla výrobkov podľa roku vzniku a v roku konania výstavy Expo sa začal vyrábať môj príbor. Dostal teda názov ,58’. Môj návrh sa mnohým vo fabrike nepáčil, boli zvyknutí na klasické dekoratívne predmety.“
Ani vtedajší „sortimentári“ oň vraj veľmi nejavili záujem.
„Ale pražskí obchodníci si objednali pár kusov. Vtedy si ma riaditeľ zavolal a hovorí: Vieš čo, umelče, choď na medzinárodný veľtrh do Brna a uvidíš, čo na to povedia ľudia. Vtedy sa chodili exponáty obzerať tak, že ľudia stáli v rade. To bolo niečo úžasné, vidieť aj zahraničné výrobky. A ja som upozorňoval, že toto sú výrobky naše, náš nový príbor. Ľudia vraveli: To bude určite len do zahraničia, to nebude na náš trh.“
Čo ste im na to hovorili?
„Že je to bežne v predaji, len za tým treba ísť. Veľkoobchodu Brno poslal Sandrik sto či dvesto súprav nového príboru pre výstavu, ale celú zásielku vrátili. Odpísali, že nezodpovedá kvalite. Dôvod: neestetický tvar. V Brne za mnou zrazu prišiel riaditeľ veľkoobchodu a hovorí mi: Sandrikovec, neblbni, ty nám posielaš ľudí, ale my príbor nemáme. Ukázal som im teda ten list, súdruh Nemeček ho podpísal – to meno budem mať zafixované. Vraveli: ,Z toho si nedělej nic, to je takovej blbec.' Dohodli sme sa, že budem hovoriť, že príbory sú bežne na trhu. Urobili objednávky a na dobierku ich potom posielali do celej republiky. Dnes by sme povedali, že katalógové číslo ,58’ bol marketingový ťah. Pri príležitosti výstavy Expo sa vyrábali aj iné veci, manželke som kúpil ,bruselské’ lodičky na veľmi štíhlych opätkoch. Stáli veľmi veľa, 120 korún.“
Čím ste sa inšpirovali?
„Chcel som spraviť kontrast proti tomu, čo sa tu robilo. Vedel som, že nechcem špicatú lyžicu, spravil som okrúhlu. Chcel som, aby bol príbor odľahčený. To bola aj požiadavka čias, úspornosť materiálu aj prijateľná cena. Linka oblosti – to je moja filozofia, taký ľudský tvar. Príbor je predĺženou rukou človeka. Aj Dočolomanský spieval ,zbohom buď, lipová lyžka, žitia môjho verná družka'. Človek vždy s tou lyžicou chodil, lebo mäso sa dalo aj rukou zjesť, aj pohrýzť, ale polievka sa rukou vychlípať nedala. Tvar, ktorý som navrhol, príbor poľudštil. Navrhol som veľa príborov, ale boli už trošku poplatné móde – hranaté. Vyrábali sa päť rokov a dosť. Nebol dopyt. Ale tento príbor sa vyrába stále.“
Vy akým príborom doma jedávate?
„Máme doma päťdesiatosmičku, šesťdesiatsedmičku a kopu iných. Keď som spravil dva-tri prototypy, mal som ich doma a keď prišla návšteva, rozložil som ich a sledoval, po ktorom siahnu.“
Keď jete v reštaurácii, máte profesionálnu deformáciu a posudzujete príbor?
„Pravdaže. Keď dcéra oslavovala päťdesiatku, dostal som príbor nepodarene vyrobený, nôž sa ohýbal. Všetci sa smiali, že to vybrali úmyselne pre mňa. A raz, ešte v starom Kryme, sedeli pri mne dve dámy. Ohovárali všetky možné kmotry a známych a už keď nemali čo ohovárať, jedna z nich pozrela na príbor a hovorí: To je taký blbý príbor, s tým sa nedá jesť. Bola to zhodou okolností moja ,58’. Mňa to tak nakúrilo, ale nepovedal som, kto som, čo som. Zaplatil som a pri odchode im vravím: Milé dámy, keď chcete kritizovať príbor, tak sa s ním naučte jesť. Rezeň sa nekrája päť centimetrov za vidličkou, to je volovina. Dovidenia. Pozerali sa na mňa, nevedeli, či som zošalel.“
Čo vravíte na návrhy mladých dizajnérov zo súťaže Pocta príboru?
„Páčia sa mi. Majú fantáziu. Ale keby mali prísne zadanie navrhnúť príbor pre sériovú výrobu, museli by sa popasovať aj s technológiou. Každý detail, aj hrúbka, ovplyvňuje cenu. Veľkoobchodná cena ,58’ nemala presiahnuť 8 korún za kus. Súprava stála asi 250 Kčs.“
Existujú všeobecne platné princípy dobrého dizajnu?
„Asi estetika, vyrobiteľnosť a predajnosť tvoria dobrý dizajn. Pri čomkoľvek. Robil som aj pre Komárno Lodenice, aj tvarové riešenie strojov, aj návrhy dámskych topánok pre Partizánske.“
To bolo predsa niečo úplne iné.
„Bolo. Hovorili mi – to je absurdné, aby niekto, kto robí výrobky z kovu, robil aj z kože. Ale výtvarník musí hlavne pochopiť materiál, vtedy sa môže spraviť aj príbor kožený a topánka plechová. Dnešní dizajnéri majú obrovské technické vymoženosti. Vizualizácia na počítači dobre vyzerá, ale treba si ohmatať materiál, skúšať to. Ja som topánku kreslil, ale mal som ju aj natiahnutú na kopyte. Manželka, hoci bola riaditeľka školy, bola prinútená šiť doma topánky.“
Na čo ste najviac pyšný?
„V roku 1958 som mal dva vynikajúce návrhy. Príbor ,58' a moju dcéru. Tá sa narodila v päťdesiatom ôsmom.“
Kto je Ján Čalovka
Narodil sa v roku 1936 v Drženiciach, v okrese Levice. Dnes žije v Pukanci.
Učňovské roky si odkrútil v továrni Sandrik Dolné Hámre v rokoch 1951 – 1952. V roku 1956 ukončil štúdium na SŠUP v Bratislave.
Do roku 1966 pracoval ako dizajnér v podniku Sandrik Dolné Hámre, neskôr v Inštitúte priemyselného designu v Bratislave.
