Popri existencii dvoch vydaní Mikulovho Slovníka slovenských spisovateľov (1999, 2005) by sa vydanie Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia, ktoré je dielom autorského kolektívu Augustína Maťovčíka, mohlo zdať ako prepych. Nie je to tak, lebo kým Mikulova príručka zachytáva výberovo celé dejiny našej literatúry, v Maťovčíkovom diele nachádzame výlučne storočie minulé a reedícia obsahuje aj stručný slovníček autorov, publikujúcich knižne po roku 2000.

Odborne fundovaný kolektív predstavuje vyše 1200 spisovateľov, ktorí reprezentujú to niekoľkorežimové, rozporné, často odsúdeniahodné storočie, keď vznikali hodnoty vedľa pahodnôt, dirigovaná tvorba vedľa spontánnej, dovoľované vedľa zakazovaného.

Musíme si uvedomiť, že úlohou autorov takéhoto slovníka je sumovať a zároveň prehodnocovať to, čo ostalo ako dedičstvo a výsledkom je potom nový pohľad, o ktorý sa usiluje i toto dielo. Pravdaže, vteľujú sa doňho aj výsledky parciálnych štúdií iných bádateľov, lebo na prehodnocovaní dlhého obdobia sa kontinuálne pracuje už od roku 1989.

Slovník je rozšírený o spisovateľov, ktorí sa z tých alebo oných príčin nedostali do prvého vydania – tak sa tu konečne objavilo aj meno filmového a divadelného kritika Jána Roznera (žil a zomrel v mníchovskej emigrácii), básnika Severína G. Zrubca alebo humoristu Karola Guliša, no literárne slovníky sústavne zabúdajú na niekdajšieho redaktora Roháča a satirika Víta Ileka či na Andreja Proka.

Ak sa už zostavovatelia slovníka správne rozhodli zaradiť sem „podľa rozsahu a významu diela“ aj spisovateľov pre deti a mládež, rozhodne tu nemal chýbať Viktor Kubal, a ak si vyberali spomedzi vedcov, vedľa Andreja Melicherčíka mohli pokojne zaradiť Ester Plickovú.

Je správne, že tento slovník „neúčtuje“ s autormi, ktorí sa nielenže stotožňovali s minulým režimom, ale boli aj jeho tvorcami, teda, že nepokračujú v praxi vyškrtávania nepohodlných hesiel zo slovníkov. No prejsť napríklad bez akejkoľvek kritickej poznámky Chňoupkove konkrétne „zásluhy“ na rozpútavaní normalizácie, je prinajmenšom urážkou jej obetí. Hoci úlohou slovníkov nie je hodnotiť, neznamená to vzdávať sa akéhokoľvek stanoviska. Týka sa to viacerých hesiel.

Mimoriadnu pochvalu si zostavovatelia zaslúžia za dodatkový slovník, ktorý obsahuje krátke bibliografické profily autorov, publikujúcich knižne najmä po roku 2000. Takáto základná informácia je prepotrebná, lebo niektorým vydavateľom sa už pomaly neuráči uvádzať ani meno prekladateľa knihy, nieto zopár riadkov o autorovi.

V zozname použitých slovníkov mi dosť chýba odkaz na knihu D. Perstickej a L. Přerostovej Dominik Tatarka a ti druzí, vydanú v Brne 1991.