vo kyvadlo) či Dana Browna a s ním milióny čitateľov Da Vinciho kódu. Templári fascinovali aj dvoch slovenských historikov Miloša Jesenského a Pavla Matulu natoľko, že sa rozhodli vydať sa po ich stopách.

Pátranie po templároch na Slovensku nie je také jednoduché. Kým v okolitých krajinách je ich výskyt potvrdený, u nás chýba dokument, ktorý by ich pôsobenie na našom území dokazoval. Romantické predstavy a hľadanie v archívoch napokon „vyhnali“ do terénneho prieskumu Miloša Jesenského a Pavla Matulu, ktorí svoje zistenia zhromaždili v knihe Po stopách templárov na Slovensku.

„Skôr ako o dôkazoch by sme mali presnejšie hovoriť o indíciách, a tie sme nazbierali v množstve, ktoré nás oprávňuje obhajovať názor, že na Slovensku boli prítomní,“ hovorí Miloš Jesenský, ktorý sám seba označuje za záhadológa a na konte má niekoľko publikácií o záhadách okolo nás. „Templári sa vyskytujú aj v ľudových povestiach ako ,červení mnísi‘, pričom prostých ľudí svojou záhadnosťou dosť často strašili,“ dodáva Pavol Matula.

Pramene

„Nemohli sme ignorovať ani staršie generácie dejepiscov od 18. do polovice 20. storočia presvedčených o tom, že templári na našom území naozaj pôsobili,“ hovorí Miloš Jesenský. „Tí však vychádzali predovšetkým z monumentálneho diela Damiána Fuxhoffera o kláštoroch Uhorského kráľovstva vydaného v Ostrihome v roku 1803.“ Práve táto kniha bola dôležitým zlomom a inšpiráciou na ďalšiu prácu. „Keď sa na polici knižnice Východoslovenského múzea, kde som pred desiatimi rokmi pôsobil, pred mojimi očami zrazu objavil jeden z mohutných zväzkov Monasteriologie, napriek náročnosti latinského textu som neskrýval svoje nadšenie.

Keď sa ohliadam do minulosti, itinerár našej dobrodružnej cesty za templármi sa začal práve tam, nad krehkými stránkami starej knihy, ktorej fotokópia nám robila sprievodcu po všetkých miestach, ktoré sme navštívili – či už to bol Kostol svätého Martina v Martinčeku, hrady ako Blatnica, Slovenská Ľupča či Oravský hrad, aj keď na nás asi najviac zapôsobila atmosféra kútskeho Kostola Všechsvätých pri Ludrovej, čo je zážitok, na ktorý sa len tak ľahko nedá zabudnúť.“

Lokality

Práve Ludrová, dedinka nachádzajúca sa neďaleko Ružomberka, presnejšie jej časť nazývaná Kúty a ľudovo nazývaná „na púšti“, je pre stopárov templárov dôležitým miestom. Práve tu by mal byť pochovaný Johannes Gottfried von Herberstein, majster templárov, ktorý pri svojej návšteve v Uhorsku v roku 1230 náhle skonal za záhadných okolností v templárskom kláštore na vrchu Mních.

Jeho telesné pozostatky by sa mali nachádzať aj s veľkým pokladom niekde pred alebo pod oltárom Kostola Všechsvätých v Ludrovej, čo mal dosvedčovať jeho náhrobný kameň s celkom zodratými písmenami. „Na naše sklamanie podlahu tvorila dlažba, nepochybne pochádzajúca z novodobých čias. Nezachoval sa teda ani náhrobný kameň pred oltárom, ktorý mal označovať miesto posledného odpočinku templárskeho majstra.“

„Najviac informácií a povestí o výskyte templárov na Slovensku je na strednom Slovensku v okolí Ružomberka,“ hovorí Pavol Matula. Okrem Ludrovej ide ešte o lokalitu Martinček, hrad Likava, chodili sme na blatnické zrúcaniny, do Sklených Teplíc, Slovenskej Ľupče. Na západnom Slovensku sú zaujímavé zrúcaniny piešťanského kláštora.

Bankári

Templári neboli len bojovníci. Na-priek tomu, že nemohli vlastniť žiaden majetok, boli vlastne prvými bankármi v stredoveku, aj šľachtici im zverovali svoje majetky. „Bola to bezpečná inštitúcia,“ hovorí Pavol Matula. Vďaka ozbrojeným zložkám boli schopní zabezpečiť, že sa peniaze dostali tam, kam sa mali. Panovníci a kniežatá nemali takú pevnú a spoľahlivú sieť. Práve budovanie tejto pevnej siete po celej Európe a hrady na strategických miestach by potvrdzovali hypotézu o výskyte rytierov na Slovensku. „Ďalšou indíciou sú zmienky o rybníkoch a budovanie rybníkov a vodných nádrží, čo bolo pre templárov tiež typické.“

Hovorí sa, že templári založili aj pivovar vo Vyhniach, ktorý momentálne vyrába pivo Steiger. Pivovar má templárskeho rytiera priamo v svojom znaku.

* * *

Knihou sa pátranie po templároch nekončí. „Na jednej z besied s poľskými čitateľmi ma prirovnali k slovenskému pánovi Tragáčikovi,“ hovorí Miloš Jesenský. „Je to obľúbená postava aj u nás populárnych mládežníckych románov Zbigniewa Nienackého a jeho nasledovníkov o neohrozenom historikovi neúnavne pátrajúcom po nerozlúštených hádankách minulosti. Beriem to ako kompliment a záväzok voči čitateľom.“

Stručné dejiny templárov

V roku 1118 sa francúzsky rytier Hugo de Payens obrátil na bratanca, kráľa Jeruzalemského kráľovstva Balduina II. so žiadosťou, aby mohol spolu s rytierom Gottfriedom z St. Omeru a ďalšími siedmimi rytiermi založiť rád, ktorý by ochraňoval pútnikov smerujúcich zo západu do Jeruzalema. Počas prvých deviatich rokov rád tvorilo deväť osôb.

V roku 1127 sa všetci zakladatelia rádu vracajú do Európy a začínajú o nich kolovať legendy, že našli bájnu Archu zmluvy, legendárny svätý grál, z ktorého pil Ježiš Kristus pri poslednej večeri. Členovia rádu museli, rovnako ako iní mnísi, zložiť sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a tiež prísne zachovávať rádové pravidlá.

V roku 1128 bol do Troyes zvolaný koncil, na ktorom boli schválené stanovy templárskeho rádu. Na čele rádu stál veľmajster rádu, prvým veľmajstrom sa stal Hugo de Payens. Symbolom templárov sa stali biely plášť s červeným krížom a pečať, na ktorej boli zobrazení dvaja rytieri na jednom koni, čo malo symbolizovať kresťanskú pomoc blížnemu a chudobu. Tento ich symbol sa však neskôr stal dôvodom ich obviňovania z homosexuality.

Rád postupne bohatol, aj vďaka nariadeniu pápeža, podľa ktorého si mohli ponechať celú vojenskú korisť. Začali budovať sídla aj mimo Svätej zeme, ich noví členovia sa už nemuseli zúčastňovať na križiackych výpravách. Templári sa stali prvými bankármi v Európe, pútnikovi vystavili potvrdenie o prevzatí peňazí a ten si ich mohol vybrať v pobočke templárov vo Svätej zemi (sú považovaní za vynálezcov šeku). V ich parížskom centre - Templi, bolo aj sídlo francúzskej kráľovskej pokladnice.

V roku 1260 mal rád 20-tisíc členov a vlastnil 9-tisíc usadlostí. Rád bol rozdelený na provincie, v Európe ich bolo dvanásť a v Palestíne tri.

V roku 1291 premiestnili svoje sídlo na ostrov Cyprus, ktorý im vtedy celý patril, a odtiaľ prešli do Francúzska.

Ohromné bohatstvo rádu začalo lákať francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, ktorý mal finančné problémy a prinútil pápeža Bonifáca VIII., aby rád rozpustil. Ten to však odmietol, nápomocný sa mu preto stal jeho nástupca Klement V. Filip IV. dal zhromaždiť materiály, ktoré by mohli rád skompromitovať. Obžaloval ich, že namiesto Krista uctievajú boha Bahometa.

V noci z 12. na 13. októbra 1307 (povera o piatku trinásteho vznikla pre tento deň) boli všetci templárski rytieri vo Francúzsku zatknutí a ich majetok skonfiškovaný. Mnoho z nich bolo obvinených z kacírstva a upálených.

V októbri roku 1311 sa zišiel koncil vo Viedni, na ktorom tristo biskupov odmietlo odsúdenie a zrušenie rádu. Keď sa na mieste objavil kráľ Filip IV. s oddielom ozbrojencov a dal najavo, čo očakáva od koncilu, biskupi sa podriadili návrhu Klementa V.

Dňa 22. marca 1312 bol rád oficiálne zrušený. Cirkevný súd s predstaviteľmi rádu sa uskutočnil v marci 1314 pred chrámom Notre-Dame, kde boli verejne odsúdení a 18. marca 1314 aj upálení.

Podľa legendy veľmajster Jacques de Molay tesne pred svojou smrťou preklial francúzskeho kráľa, ministra i pápeža a všetkých povolal, aby sa do roka zodpovedali zo svojich činov pred Božím súdom. Všetci traja prekliati zomreli ešte v ten istý rok.

Od rozbitia rádu kolujú legendy o ich poklade, ktorý vraj videli ľudia v predvečer útoku na rád odvážať na povozoch z Templu, o flotile osemnásť lodí v La Rochelle, ktorá zmizla bez stopy, a mnoho iných.podľa sk.wikipedia.org