Jubileum Milana Rúfusa oslávia v Bratislave a Martine aj seminárom o jeho tvorbe, autor si prevezme medzinárodnú Cenu Crane Summit za poéziu 2008.

BRATISLAVA. Radi ho označujú za posledného garanta hodnôt, svedomie národa, básnika, ktorý je tou priehradou zastaveného času, čo sa pri vysokom prílive naplní, no nikdy nepretrhne.

Občas ľutujú tú nespravodlivosť, že dodnes nezískal Nobelovu cenu za literatúru. Veď ho predsa prekladajú aj za hranicami a z jeho nových kníh sa zakaždým predá toľko, akoby to ani nebola poézia.

Literárno-morálna autorita

Milan Rúfus je zvláštny slovenský fenomén, ktorý sa dnes dožíva osemdesiatky. Možno už toľko nenavštevuje spoločnosť a možno jeho knihy nevznikajú s takou ľahkosťou ako v minulosti, ba tie nové možno nedosahujú ani minulú úroveň, no ich autor je nepochybne žijúcou literárnou i morálnou autoritou.

„Jazyk je kompromis, pretože podstata je nevysloviteľná. Mlčanie prírody je oveľa hlbšie, než sú jej zvuky,“ povedal nám Rúfus v rozhovore pred viac ako rokom a naozaj, jeho knihy sú plné zámlk, nedopovedaného medzi riadkami, kde to, čo nepadlo, je často dôležitejšie ako to, čo bolo napísané a vyslovené. Pretože báseň je „reflektovaním hlbokosti bytia, hľadaním plnosti jeho zmyslu“.

Básničky o zime a dozrievaní

Rúfus, ktorý sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube na Liptove v rodine murára, vraj napísal svoju prvú básničku o zime ešte ako žiačik. Do „veľkej a vážnej“ literatúry vstúpil časopisecky a v roku 1956 debutoval zbierkou Až dozrieme, ktorá spolu s Válkovými Dotykmi znamenala prelom v slovenskej poézii.

Po rokoch tvorivého schematizmu – ku ktorému sa v istom zmysle napríklad Válek vrátil – poézii chýbala predstavivosť a voľnosť, ktorú stratila spolu so strateným nadrealizmom i katolíckou modernou.

Práve Milan Rúfus jej však spoluprinavrátil výsadné postavenie.

Záverom triptychu bude zbierka Ako stopy v snehu

Pre najširšiu verejnosť ostane predovšetkým autorom kresťanských básničiek pre deti ako Modlitbičky či Pamätníček. Tento rok mu vyšla kniha Anjeličku, môj strážničku a na budúci pripravuje „dospelú“Ako stopy v snehu, ktorou plánuje ukončiť triptych Báseň a čas – Vernosť – Ako stopy v snehu.

Dnes od 14.00 h sa začne v Univerzitnej knižnici medzinárodný seminár k Rúfusovmu dielu aj za účasti autora, kde predstavia aj preklady jeho diel vo viacerých jazykoch, napríklad v nemčine, španielčine, angličtine, češtine a čínštine a rovnako dnes a zajtra podvečer predstavia výber z jeho tvorby v Martine.

Zajtra večer mu odovzdajú medzinárodnú Cenu Crane Summit za poéziu 2008.

Povedali o Milanovi Rúfusovi

Ktorou jeho básňou ho pozdraviť? Prvé mi prichádzajú na um Verše. Je to Rúfusova raná a dnešnej čitateľskej obci už možno málo známa báseň, ale v polovici päťdesiatych rokov, keď vyšla, čitatelia zrazu uvideli jej autora v rovnakej situácii, do akej sa vtedy dostávala väčšina z nich, aj básnik v tej básni sedel zoči-voči svojmu preverovačovi či vyšetrovateľovi. Čítali a potom riekli: Smutné. Bolo to v čase, keď srdcia iných básnikov spievali a radovali sa dokonca aj z toho, že ich kolegovia sedia vo väzení. Ak sa Milan Rúfus rozhodol vtedy stať sa básnikom smútku, nebol to len nejaký privátny smútok, bol to smútok riskantný, provokujúci, smútok-politický postoj. Tá cudzia rana, čo horela z jeho úst, znamenala, že sa stotožnil s utrpením nevinných obetí diktatúry.

Ľubomír Feldek, spisovateľ

Z Rúfusových zbierok si najviac cením Zvony. V nej sa autorovi najviac podarilo zladiť svoj pátos s racionalitou výstavby básne, gesto moralizátora s pokorným prijatím ľudskej povahy. Je to vrchol Rúfusovej poetiky.

Daniel Hevier, spisovateľ

Čokoľvek o ňom človek povie, všetko bude málo, lebo jeho básnická výpoveď je taká prirodzená a pritom taká hlboká, že vždy hovorí o najpodstatnejších veciach života, ktoré si obyčajne ani neuvedomujeme, lebo s nimi či nimi bytostne sme. Rúfus je zázrak, hrdina prostého slova, v ktorom sa my, smrteľníci, zrkadlíme. Môj dlhoročný priateľ, už dávno si mi otvoril brány skutočného básnického umenia. Za nimi nie je nič umelé, vyšpekulované, len číra existencia, jej slasti, strasti, utrpenia, bolesti. Vďaka, že si sa aj v mojom mene tak presne a zároveň prísne povedal a pomenoval.

Jozef Bžoch, literárny kritik

Poézia Milana Rúfusa je pre mňa a možno aj pre človeka dnes čítajúceho poéziu a premýšľajúceho o poézii zárukou hodnôt, ktoré nezmenil ani čas a vlastne v kontexte prebiehajúcich civilizačných a kultúrnych zmien je určitou istotou, ku ktorej sa dá vracať a ktorá možno práve v tomto čase sa stáva aktuálnejšia. Predovšetkým ide možno o vzťah človeka, kultúry a o miesto človeka v kultúre a prírode všeobecne.

Michal Habaj, básnik a literárny vedec

Rúfus je naozaj slovenský národný bard. Ja nepochybujem o básnikovi, ale o tom národe. Byť tým bardom je ťažké, ale dúfam, že Rúfus to unesie. Trpí a spieva, a preto to unesie.

Ivan Štrpka, básnik

(ba)

Jazyk je kompromis, pretože podstata je nevysloviteľná.

Báseň je reflektovaním hlbokosti bytia, hľadaním plnosti jeho zmyslu

Milan Rúfus