ovenskej filharmónie PETER FERANEC v týchto dňoch odštartoval jej výročnú, 60. sezónu.

Podľa čoho sa spozná osobnosť dirigenta?

Musíte v prvom rade zvládnuť remeslo, ale nadstavba našej profesie sa ťažko opisuje. Je to charizma, možno spôsob, akým dirigent vedie skúšku a neskôr koncert, energia, ktorú vyžaruje. Musíte byť psychológom, hudobníkom, organizátorom, vodcovskou osobnosťou so schopnosťou spájať ľudí do jedného celku.

Čo všetko môže dirigent s orchestrom urobiť?

Vplývame na tých, ktorí držia v rukách hudobné nástroje, aby premenili noty na tóny a sami žiadne zvuky nevyludzujeme. Vytvárame atmosféru, ktorá neexistuje, a napriek tomu každému dirigentovi hrá jeden a ten istý orchester inak. Interpretácia hudobného diela je chránená autorským zákonom, každý koncert je totiž neopakovateľný. Existuje veľa štýlov i názorov na to, ako sa to má robiť. Napriek tomu každý interpret pretlačí noty cez vlastné ego ako mäso cez mlynček.

Panuje teda dnes väčšia demokracia aj v orchestroch alebo musia byť dirigenti z princípu autokratickí?

Naša profesia je o tom, aby sme presvedčili. Každý dirigent si vyberá vlastné prostriedky komunikácie. Ak však ľudí otvoríte, potom je cesta ľahšia ako drezúra.

Je hudba prechodným územím medzi realitou a niečím nadpozemským?

Ak prídete z nejakého dobrého koncertu nielen klasickej hudby, väčšinou ste pozitívne naladení. My poslucháčom transplantujeme kúsok duše, dobijeme im emočné baterky. Mnohí hovoria, že im hudba uvoľňuje kreativitu a podvedomie, že pri nej vidia nejaké obrazy. Myslím si, že hudba je dôkazom Boha.

Počúvate v rámci prípravy aj nahrávky iných dirigentov?

Doma veľmi hudbu nepočúvam, ešte tak džez. Ak niečo študujem, potrebujem mať úplné ticho. Z partitúry si v duchu čítam ako z knihy, počúvam hudbu vnútorným uchom, na skúške sa potom už len snažím prispôsobiť zvuk orchestra svojej predstave.

Ako sa dirigent učí reč tela? Kopíruje od svojich predchodcov?

Existujú isté základy, ktoré naučia na škole každého, ale potom si každý musí nájsť svoj pohyb a gesto, reč tela a mimiku.

Aký nástroj ste študovali v škole?

Do ľudovej školy som chodil na klavír, na konzervatóriu som študoval aj organ. No dirigovanie je z interpretačného umenia najťažšie.

Okrem postu v Slovenskej filharmónii pôsobíte aj v Národnej opere v Ľubľane. Ako by ste cudzincovi vysvetlili rozdiel medzi Slovinskom a Slovenskom?

Slováci sú rezervovanejší. Chýba nám zdravé sebavedomie. Máme veľa internacionalistov aj nacionalistov, ale nie zdravých patriotov. Keď sa Slováka opýtate, ako sa má, zvyčajne začne nadávať. Cudzincov tým zvykneme až vystrašiť. Slovinci sú väčší patrioti.

Sám sa cítite viac nacionálne či internacionálne?

Ja som bol nútený odísť zo Slovenska už viackrát. Urobil som prijímačky na VŠMU a protekčne zobrali iného, ktorý, mimochodom, dnes nediriguje žiadne profesionálne teleso. Potom som mal šťastie v nešťastí, že bolo voľné miesto na škole v Leningrade. Pôvodne som chcel ísť študovať do Paríža, pripravoval som sa na to aj jazykovo, ale SZM mi v tom čase nedal súhlas. Ale ďakujem mu za to. Úprimne. Inak by som sa nikdy nedostal tam, kde som bol. Pre mňa je však „doma“ len v Bratislave, kde mám svoju rodinu a dom.

Ako na vás zapôsobilo vtedajšie Rusko?

Prišiel som tam po „perestrojke“ v lete 1985. Najväčším zlomom bolo pre mňa prejsť do internátu z rodiny, kde vám mama navarí a otec dá vreckové. Druhý šok bol kultúrny. Vtedajšie leningradské konzervatórium bolo úžasné. Študoval tam celý svet, mal som spolužiakov z Anglicka či Fínska, Bolívie aj Číny. Akoby som prestúpil z trabanta do mercedesu.

Ako sa z vás stal najmladší dirigent, aký kedy dirigoval v Boľšom teatri?

Za pomoci pani Edith Jachimovicz, ktorá vo Viedni pomáhala Veľkému divadlu ako riaditeľka Fondu rozvoja, ma vybrali pre produkciu Figarova svadba, ktorá mala vo Veľkom divadle premiéru vo februári 1995. Boli sme prvým zahraničným tímom, ktorý v tomto divadle pracoval. Po skončení spolupráce mi jedno ráno volala Edith, že majú záujem o mňa ako o šéfdirigenta. Zmluvu som už podpísal v lietadle cestou na hosťovanie v Japonsku. Vždy som chcel emigrovať z Ruska do Fínska a zrazu som tam zostal deväť rokov. Odvtedy som do Ruska zamilovaný.

Aj do Rusov?

Rusi sú iní, vedia byť veľmi dobrosrdeční, otvorené duše, ale nechcel by som ich mať za nepriateľov.

Ak by ste dnes emigrovali, kam by ste šli?

Do Kanady, je úžasná, je tam väčšia kultúra a občianska spoločnosť ako v USA, ľudia sú tam k sebe úctiví. V Európe sa to už pomaly vytráca.

Aký je rozdiel medzi dirigovaním opery a koncertu?

Ja mám rád operu práve preto, že má aj vizuálnu zložku. Milujem aj ľudský hlas a prácu s ním. Operu je však ťažšie utiahnuť, je to pre dirigenta väčšia výzva. Divadlo je umenie kompromisu, je to tímová práca.

Čo by zachránilo operu na Slovensku?

Pokora pred umením, to je prvé. Druhé je plánovanie. Naša prvá opera sa často správa ako kultúrny dom, jej vedenie akoby nerátalo s tým, akých má doma spevákov, orchester a rozpočet. Dnes hrá opera menej predstavení v dvoch sálach, ako za môjho času len v historickej budove. Ľudia mali vyššie platy, väčší repertoár a tým aj väčšiu motiváciu. Problém vidím aj v cenách lístkov. My vo filharmónii máme na koncerty väčšinou ľudové ceny.

Máte pocit, že filharmónie majú hrať aj na námestiach?

Open air koncerty či festivaly majú svoj význam, aj bratislavské Hlavné námestie má svoju atmosféru, ale asi by som už nešiel hrať do nejakého obchodného domu.

Ste spokojný s návštevnosťou? Nie všetky koncerty sú plné.

Naše mimoriadne koncerty aj koncerty BHS sú vypredané dlho dopredu, priemerná návštevnosť je 86 percent.

Tento rok bude po veľmi dlhom čase na Nový rok aj priamy prenos z novoročného koncertu filharmónie. Čo na to hovoríte?

To chcelo až sizyfovské úsilie. Som presvedčený, že by to mala byť povinnosť slovenskej verejnoprávnej televízie. Je veľká škoda, že prešlo celé obrovské obdobie, z ktorého neexistuje žiadna televízna nahrávka, ani cédečko. Podmienky, ktoré sme prijali dnes, majú veľmi ďaleko od normálnu, máme však o ten prenos záujem, a preto ideme hlboko pod našu cenu.

Kam všade Slovenská filharmónia cestuje?

Nedávno sme boli na festivale v talianskom Merane, v Grazi a Ľubľane, v decembri sme v Štrasburgu, budúci rok hráme vo viedenskom Musikvereine, v Salzburgu a vo Frankfurte. Ideme aj do Švédska, máme naplánované japonské turné, rozpracované aj koncerty v Číne. Je to veľmi zaujímavý trh, chodia tam všetky svetové orchestre.

Kedy bude robiť naša filharmónia nahrávky pre väčšie vydavateľstvá?

Bohužiaľ, nie je na čo nadviazať. Opus neexistuje a v minulosti si orchester nepritiahol ani jedno vydavateľstvo na dlhodobejšiu spoluprácu. Dnes máte veľmi veľa orchestrov, ktoré hrajú dobre, aj nahrávok je veľmi veľa. Prídete do obchodu a neviete, čo si vybrať. Samotná nahrávka nie je až taká finančne náročná, my máme tiež vlastnú edíciu, no dôležitá je aj jej distribúcia. Treba sa dostať do katalógov, aby ste boli prezentovaný na správnom mieste.

Ako to vyzerá s rekonštrukciou Reduty? Kedy sa konečne začne?

My už druhú sezónu skracujeme pre prestavbu, ktorá sa ešte nezačala. Dohodli sme sa s SND na tom, že v jeho budove budú dočasne počas prestavby pôsobiť naše súbory. Zatiaľ však nevieme posúdiť, ako ovplyvní túto investíciu finančná kríza či plánovaná výstavba mediálneho centra. Táto otázka je však skôr pre ministra kultúry.

Ak Slovenská filharmónia nežije z lístkov, nemohla by si dovoliť aj náročnejšiu dramaturgiu?

Ponúkame aj populárnejšie programy v rámci vianočných koncertov, ale organizujeme napríklad aj festival Nová slovenská hudba alebo BHS. Tento rok sme si pripomínali rok Eugena Suchoňa. Začíname spolupracovať aj so skladateľmi ako Marek Piaček či Andrej Šeban, ktorý je z iného prúdu, hrali sme Missu Egona Kráka, koketujeme aj s Oskarom Rózsom. Máme však veľa mladých hráčov v orchestri, oni sa musia naučiť hrať správne aj Beethovena či Brahmsa. Myslím si, že naša dramaturgia je vyvážená. Rád by som spomenul zaujímavý projekt spoločného servera classiclive.com, na ktorom sa prezentujeme spolu s ďalšími štyrmi európskymi orchestrami. Je to prvýkrát v histórii, čo sa naše koncerty dostávajú k poslucháčom aj takouto formou doma aj v zahraničí, a máme už skvelé ohlasy.

V akej lige hrá Slovenská filharmónia?

V lige národných a prvých orchestroch krajín. Oproti berlínskej či viedenskej má však jeden vrodený hendikep - nemá také meno, morálnu a finančnú podporu ani priestor v médiách. Posledné roky zažila generačný zlom, odišlo z nej niekoľko starších členov. Tvár orchestra sa dnes mení, ale verím, že k lepšiemu. My nikdy nebudeme Berlínskou filharmóniou, ale bol by som rád, keby sme nezostali ani jedinou filharmóniou na Slovensku a keby tu vznikli aj ďalšie nové orchestre, napríklad pod Tatrami. Ale to je asi sci-fi.

Koľko orchestrov by Slovensko uživilo?

Fínsko má podobný počet obyvateľov ako Slovensko, pritom má dvadsaťsedem profesionálnych orchestrov a jeden lepší než druhý. V Česku majú len dvanásť operných divadiel, v počte orchestrov sme kdesi pred Albánskom. Slovenská filharmónia je jediný orchester na Slovensku, ktorý vie zahrať veľké partitúry Mahlera či Šostakoviča bez toho, aby si volal výpomoc z iných orchestrov. Žilinský orchester je komorný, Banská Bystrica má len operný orchester, Košice majú už tiež menší počet členov. Je mi ľúto, keď sa aj v rozhlase likviduje orchester v mene nezmyselných úspor za pár miliónov, keď sa popritom dávajú miliardy za údržbu budovy. Kam majú potom ísť hráči, ktorí si odrobili v orchestri celý život, pár rokov pred penziou?

Nemôže to niekto považovať za socialistické myslenie?

To dúfam nie, ale za sociálne áno, ktoré, mimochodom, v Európskej únii roky funguje. V celej Európe existujú orchestre založené na štátnej či mestskej podpore a dôchodkový vek sa zvyšuje. Len v Amerike je to inak, ale tam je inak nastavená celá spoločnosť. Aj tie najväčšie svetové opery a orchestre si vedia na seba zarobiť len okolo osem percent. Umenie je dezert, nie hlavné jedlo.

Vidíte v slovenskej kultúre nejakú systémovú chybu?

Je to problém mentality. Konsolidovať, niečo vytvoriť či prepojiť, čo i len v rámci Slovenska, to všetko chce energiu, vôľu a ochotu. My nemáme víziu, nevieme, čo vlastne od kultúry chceme. Počúvam názory, že kultúra si má na seba zarobiť sama, že by sa mali zrušiť štátne orchestre a podobné nezmysly. Potom robíme plagiáty, komerciu a pseudohodnoty, ktoré vydávame za umenie. Boj o prežitie nemôže byť víziou, ani podpriemerné platy v miliardovom divadle neurobia úroveň. Umenie urobia umelci a nie sály, kultúru zas my všetci. Nepleťme si zábavu s umením.