A neodmysliteľná básnická virtuozita. To sú poznávacie znaky poézie JIŘÍHO H. KRCHOVSKÉHO, svojrázneho kultového básnika, ktorý sa práve predstavuje aj ako spevák a hudobník autorským albumom Naposled.
Kde sa v introvertnom básnikovi vzala chuť takto sa prezentovať?
„Pred tromi rokmi som dostal ponuku vydať výber z mojich básní, ktoré boli kdekým zhudobnené. Keďže až na pár výnimiek z tých asi 60 kusov, čo mi kto kedy sprznil, sa mi naozaj nič nepáčilo, bránil som sa tomu nápadu.“
Vy ste si však občas doma tiež nenápadne zhudobňovali svoje básne.
„Veď práve, a argumentu, že keď sa mi nepáči, ako mi to prznia iní, nech si to sprzním sám, som sa už neubránil. Cédečko vychádza v bohumilom vydavateľstve alternatívnej alebo rôznej outsiderskej hudby Guerilla Records.“
„Smrt a marnost ve mně bydlí / v sále bez zdí úpí stesk / netopýři svými křídly / starají se o potlesk,“ spieva sa na albume. Komu budú okrem vás tlieskať?
„Kapelu som zostavil účelovo pre toto cédečko, a hrajú tam muzikanti, ktorí prešli skupinami Půlnoc, DG 307, Psí vojáci či Plastic People.“
Odkiaľ sa vo vás vzali tie témy?
„To je to isté, ako keby sme pátrali, ako som prišiel k svojmu nosu a či bohatej čuprine. Zásluhy by som pripísal skôr mojej brnianskej babičke, ktorá nás vláčila po všetkých možných pohreboch a aj vo svojom domčeku, ktorý bol, samozrejme, hneď pod cintorínom, dokázala neustálym rozprávaním o smrti docieliť svoje.“
To vás inšpirovalo k písaniu takýchto básní?
„Ešte aj Erben a podobné horory, na ktorých som vyrastal. Páčili sa mi básničky pre svoju magickú schopnosť, až tantrickú pôsobivosť. Ale keď som ich chcel čítať v neskoršom veku, tak mi chýbali a začal som si ich písať sám. Vznikali rôzne zaklínadlá, v ktorých som zaháňal svoje úzkosti, besy, bolesti, lásky. Písal som ich vlastne pre seba na upokojenie, namiesto hypnotík. Nehovorím, že zaberajú.“
Nemôžu na čitateľov pôsobiť skôr opačne?
„Nedávno v rozhlase chceli oživiť rozhovor so mnou nejakou ponurou básňou o smrti. Navrhli Nedeľu smrtnú, no ja som ich opravil, že to je predsa jarná optimistická pesnička o vynášaní smrtky a pochovávaní moreny. O chlapcovi, ktorý si jednu z tých horiacich smrtiek vytiahol z vody, priniesol domov, tam ju aktivoval rumom a pravdepodobne uviedol do činnosti. Netreba všetko hneď vidieť morbídne.“
A čo tak takáto adventná: „Co samo nezhyne, to lidé povraždí / sněhem se ubírám k vzrostlému smrku / balíček s provazem nesu si v podpaží / vánoce na krku, vánoce z krku.“ Aj to si predsa možno vyložiť všelijako.
„Áno, ale čitateľským ohlasom sa príliš nezaoberám. Keby mi išlo v prvom rade oň, tak by som sa buď vôbec nevenoval tomuto žánru, alebo by to vyzeralo podstatne inak. Navyše, veľa o tom ohlase neviem.“
Ale ten je výrazný, pozitívny, vaše knihy sa dobre predávajú i prekladajú do viacerých jazykov.
„Možno práve preto, že som na ten primárny efekt u čitateľov nehľadel.“
Čiže ide o absolútne úprimnú tvorbu?
„Je úprimná vrátane mojej falošnosti. Aj to tam úprimne odkrývam.“
Ale pripúšťate aspoň istú štylizáciu v tvorbe?
„To sú pozostatky z mladosti, keď som takto začínal, aby som štval svoje okolie, a iste je to v súlade s mojou duševnou konštitúciou. Či duchovnou? Radšej duševnou. Tej štylizácie však ubúda. Tým, ktorí moje básne čítajú len pre pobavenie a hľadajú v nich iba tie cintoríny a smrtky, tá štylizácia chýba, naopak, tí pozornejší, citlivejší, v nich objavili viac.“
Zdá sa, že aj tej vonkajšej štylizácie je už menej. Kedysi ste dôsledne trvali len na jedinej vašej fotografii, pripomínajúcej portrét z náhrobného kameňa. Bola na obálkach vašich kníh, dokonca aj pri článkoch v tlači.
„Tá známa fotka Ivana Pinkavu je už fakt anachronická. Na poslednej zbierke som mal bustu, ktorú som si sám vytvoril zo sadry.“
Začínali ste v undergrounde. Spájali vás tam aj priateľské vzťahy, alebo ste mali spoločné len to, že ste publikovali v samizdate?
„Boli sme skôr krčmoví kumpáni, s Jáchymom Topolom som až neskôr absolvoval pár ciest, s Petrom Placákom niekoľko rodinných výletov, keď boli naše deti malé.“
Časť ľudí svoj pobyt v undergrounde vnímala aj ako politikum.
„Hlavne Placák, a to nás časom diferencovalo. Ale aj Topol sa zaujímal o širšie spoločenské javy, kým ja som v tomto dôsledný, a to nie je žiadna štylizácia, naozaj kašlem na to. Niežeby sa ma veci okolo ľudsky nedotýkali, ale pre mňa tu umenie nie je kvôli tomu.“
A čo starší básnici, trebárs Zbyněk Hejda či Ivan Blatný?
„Hejda je jedným z mojich najbližších ľudí, žiaľ, teraz sa už málo vídame. Je mi veľmi blízky ľudsky i svojou tvorbou, polohou básní, ich atmosférou. Blatného som objavil neskoro, jeho vplyv v mojej poézii nie je.“
U neho sa ponúka skôr paralela vašich podobných ľudských osudov.
„On skončil naozaj tragicky, a mne sa nič zlé nedeje, zatiaľ. Ak narážate na pobyty v blázinci, Blatný sa tam dostal až na záver svojho nešťastného života, kým ja som v nich začínal. Nehodlám tam končiť. Už je to dávno za mnou, v mladosti mi poskytli pomoc od spoločenských problémov, vychádzajúcich z mojej neprispôsobivosti.“
Z undergroundu ste sa dostali až do školských čítaniek. Ako to vnímate?
„Možno ma to ľahko šteklí v zadnom miestečku nejakej prvoplánovej márnomyseľnosti, ale naozaj je mi to veľmi protivné. Mám zakorenené ešte zo školy, že čo je povinné, je zákonite odsúdené otráviť študentov.“
Ale verše typu „Házela sebou jako vzteklá / prý abych dával pozor, řekla / teď na ni čekám. Bude sedum / (v šest šel jsem dávat pozor před dům)“ by mladých mohli potešiť, či nie?
„Ak im ich nebudú vnucovať. Principiálne platí, že moje písanie sa chcelo vymykať establishmentu, a vôbec masovému zneužitiu tak kedysi, ako aj dnes. A teraz som sa predmetom toho zneužitia stal.“
Vari sa nebudete súdiť?
„V rovine zábavy som o tom uvažoval, no teraz mám s úradmi skôr opačný problém. Pred tromi rokmi som dostal štipendium literárneho fondu na dokončenie zbierky, ktorá akosi ešte nie je, a už sa po nej zháňajú. Azda to nebudem musieť vrátiť, ale isté obavy mám. To som pekne dopadol, kedysi mi hrozil postih pre moje písanie, a teraz za to, že som nič nenapísal.“
