Rozlohou malé Slovensko má neuveriteľne veľa jaskýň. Tých objavených je takmer 5500, no mnohé vezmeme do úvahy skutočnosť, že bežný človek sa môže dostať iba do šestnástich z nich, je to iba maličký zlomok toho, čo ukrýva fascinujúci podzemný svet.

Sprístupnené sú zväčša horizontálne a bezpečné jaskyne, takže tajomnú hĺbku nášho podzemného sveta môžeme zažiť iba sprostredkovane. Pritom jaskyne - to sú aj úžasné hĺbky a vertikály, ktoré nezainteresovanému pozorovateľovi naháňajú zimomriavky. Pre skúsených speleológov sú však samozrejmosťou, ktorú treba zdolať na ceste poznávania. Ak sa chcú dostať až na dno jaskýň a spoznať všetky ich zákutia, často musia siahnuť na vlastné dno. Fyzické i psychické. Lebo objavovanie jaskýň - to nie je iba prechádzka podzemím, ale zvyčajne mnohoročná drina. Vydajme sa spolu so skúsenými jaskyniarmi do hĺbok, ktoré fascinovali svojou tajomnosťou už našich predkov, a preto ich neraz spájali s nadprirodzenými silami.

Jama, ktorá zvoní

Zvonica, Zvonivá jama, Zvonivá diera či Zvonivá priepasť. Všetky tieto názvy sa spájajú s hlbokou vertikálnou jaskyňou uprostred Plešiveckej planiny, ktorá v minulosti tak dráždila ľudskú predstavivosť, že si v nej vybájili draka. A nielen to. Názov jaskyne odvodili od zvonivého zvuku, čo vydávali kamene, zvoniace o jej steny. Bol to spočiatku jediný prostriedok, ako mohli ľudia hĺbku jaskyne aspoň odhadnúť. Za dlhé roky sa na dne z kameňov vytvoril mohutný sutinový kužeľ, ktorý dodnes nie je prebádaný a môže ukrývať nejedno tajomstvo.

Stoapolmetrová priepasť sa otvára uprostred zeme ako bezodná studňa. Oválny otvor, a odrazu nič. Prázdno a tmavá hĺbka, ktorá akoby človeka ťahala nadol. Celkom sa dá vžiť do údesu našich predkov, čo v minulosti určite používali draka z jaskyne ako polemický výchovný prostriedok. Napríklad na postrašenie svojich detí, ktoré sa po zotmení nechceli vrátiť domov. Zrejme aj preto sa bádateľ Jozef Drenko v roku 1925 ospravedlnil, že možno vzal svojím jaskynným výskumom ľuďom z okolia časť rozprávkových ideálov. Žiadneho draka totiž v útrobách Zvonice nestretol.

Do hlbín na drôtenom lane

Našimi sprievodcami k Zvonivej jame sú skúsení jaskyniari zo speleoklubu Minotaurus Jaroslav Stankovič, Zoltán Jerg a Vladimír Kóňa. Výskumné snaženie svojich predkov obdivujú, lebo ho dokázali zvládnuť za pomoci jednoduchého jaskyniarskeho výstroja. Prvé písomné zmienky o jaskyni sú z konca 18. storočia, keď sa vo vlastivednom časopise objavila zmienka, že neďaleko Plešivca sa nachádza hlbočina, ktorej dno nemožno zistiť. S výskumami odvážlivci začali až na konci 19. storočia. „Medzi prvých patril v roku 1875 riaditeľ železiarne Emil Fabník. Pre nedostatočný výstroj však nezišiel až na dno, ale iba do polovice, na takzvaný Most, odkiaľ spustil dolu tri fľaše vína. O pol storočia neskôr ich našla výprava Jozefa Drenka. Fabníkovi spoločníci, baníci, však dosiahli dno, čo je pomerne nová informácia," hovorí Jaroslav Stankovič.

Ďalšia výprava už bola úspešnejšia. Pokúsil sa o ňu v roku 1882 prednosta železničnej stanice v Plešivci Jozef Pachel. Použil pritom obyčajné drôtené lano a hĺbku jaskyne odhadol na 96 metrov. „Ak vezmeme do úvahy sutinový kužeľ, bol jeho odhad veľmi presný," dodáva Stankovič.

Už spomínaný bádateľ Jozef Drenko do jaskyne nielen zostúpil, ale pokúsil sa hĺbku Zvonice zistiť aj podľa zložitých výpočtov, odvodených od času padania kameňa. Pomocníci ho spúšťali na oceľovom lanku cez kladkostroj.

Stĺpy hrôzy

Vstup do hlbín Zvonice je síce obohnaný dreveným oplotením, ale voľne prístupný. Elipsovitý otvor priepasti je široký približne štyri metre a nazrieť z okraja do jej útrob sa neodváži každý. Po obvode priepasti však vidno, že zvedavcov a odvážlivcov je dosť. Okraje sú vychodené aj na miestach, kde už nasleduje strmý zráz. Stačilo by pošmyknutie alebo zakopnutie a zachytiť by sa už nebolo kde. „Ľudia riskujú a odvážlivci to zrejme skúšajú aj nadol. Nevieme, akú techniku pritom používajú, takže takýto zostup môže byť viac ako riskantný. Našli sme dokonca poodlamované kvaple zvnútra jaskyne, ktoré si niekto prichystal na odnesenie," hovorí Zoltán Jerg.

Úvahy, ako pohľad dovnútra priepasti návštevníkom priblížiť, sú rôzne. Mohlo by to byť napríklad premostenie so zábradlím, odkiaľ by ľudia mohli bezpečne nazrieť dovnútra priepasti. Hoci Zvonica zďaleka nepatrí medzi najhlbšie slovenské jaskyne a v aktuálnom rebríčku sa nachádza až na 44. mieste, považuje sa právom za jeden z jaskyniarskych klenotov a je tiež súčasťou svetového prírodného dedičstva UNESCO. Kolmá vstupná šachta ústi v hĺbke 45 metrov do obrovského dómu, odkiaľ sa dá zísť nadol troma cestami. Zvyčajná zostupová cesta pokračuje cez most do južnej vetvy. Smerom od sutinového kužeľa pokračuje stometrová horizontálna chodba s priemernou šírkou tridsať metrov, tri mohutné Stĺpy hrôzy patria medzi najväčšie kvaple na Slovensku. V podzemí sa napája na kolmé časti Attilova galéria, Veľká a Malá galéria, Spišiakova sieň či Kamenského chodba. Odborníci zvyknú označovať Zvonicu ako korózno-rútivú priepasť. Jej skúmanie prinieslo mnoho zaujímavých nových poznatkov. Podarilo sa napríklad zistiť, že vody zo Zvonice odtekajú do Novej Brzotínskej jaskyne. „Jaskyniari pre to používajú výraz, že jaskyne navzájom komunikujú. Ak sme to chceli dokázať, museli sme použiť približne deväť biliónov bakteriofágov, ktoré sa dnes využívajú namiesto pôvodných stopovacích, farbiacich látok," povedal Jaroslav Stankovič.

Kto hodí kameňom?

Trojici speleológov trvá približne pol hodiny, kým sa pripravia na náročný zostup do Zvonice. Treba si obliecť špeciálny jaskyniarsky odev, skontrolovať ukotvenie, pripraviť laná. Ak by ste zatiaľ skúšali nájsť v okolí kameň, ktorý by aj vám v priepasti zazvonil, je to zrejme márna snaha. „V okruhu pol kilometra žiaden kameň nenájdete. Všetky už ľudia vyzbierali a nahádzali dolu," hovorí Vladimír Kóňa. Keď nie je naporúdzi kameň, niektorým ľuďom stačí na pokus aj plastová fľaša. Bohužiaľ, aj to je súčasť výskumnej práce jaskyniarov. Z podzemia sa zväčša vracajú poriadne naložení plastovou príťažou. Najviac to zrejme prekáža trvalým obyvateľom podzemia - niekoľkým druhom netopierov a vzácnemu jaskynnému šťúrikovi (neobísium slovacum). Ten síce vzhľadom pripomína škorpióna, je však neškodný, keďže mu chýba jedovatý chvost. Šťúrik predstavuje symbol jaskynnej fauny Európy, v jaskyniach Plešiveckej planiny sa vyskytuje hojne. Zriedkavo ho možno nájsť aj v jaskyniach na iných planinách Slovenského krasu. Samotný kras podľa jaskyniarov dokonale pripomína ementál a nachádza sa v ňom viac ako tisíc jaskýň.

Na zlezenie do Zvonice sa využíva jednolanová technika.

„V porovnaní s minulosťou je to dnes už triviálny problém. Technická stránka už nie je výzvou, ale prostriedkom," hovorí Jaroslav Stankovič. Jedna vec je však pokrok v technike, a druhou obyčajný ľudský strach. „Samozrejme, že ho pociťujem. Ktorý zdravý človek by ho necítil?" stihne sa ešte opýtať Vladimír Kóňa, kým sa ponorí do hĺbky jaskyne.

„Tak som zrejme chorý," oponuje mu so smiechom Jaroslav Stankovič, no hneď dodá, že strach predsa len pozná. Naposledy ho pošteklil v jednej z najhlbších slovenských jaskýň Mesačný tieň, kde strávil pri výskume niekoľko dní.

Vstup zakázaný

Podľa zákona o ochrane prírody a krajiny je každá jaskyňa zaradená do piateho, najprísnejšieho stupňa ochrany prírody. Ochranu jaskýň zabezpečuje Správa slovenských jaskýň a dostať sa do nesprístupnených jaskýň nie je povolené. V rokoch 2000 - 2001 sa však dalo za asistencie speleologickej vodcovskej služby zísť aj do niektorých priepastí. Popri Zvonici to bola napríklad Veľká Bikfa či Veľký Žomboj. „Škoda, že sa toto obdobie skončilo. Pre ľudí to bol zážitok, na aký sa nezabúda do konca života. Myslím si, že aspoň časť prírodného dedičstva by mala byť naďalej týmto spôsobom sprístupnená pre bežných ľudí," myslí si Jaroslav Stankovič. Jaskyniari sa čiastočne snažia vákuum vyplniť fotografickými výstavami, prezentáciami či knižnými publikáciami. Uvedomujú si však, že priamu skúsenosť v tomto smere nič nenahradí.

Hĺbky podľa Hipmana

Najhlbšou jaskyňou na Slovensku je Systém Hipmanových jaskýň v Nízkych Tatrách, presnejšie v masíve Krakovej hole. Takmer polkilometrový systém (495 metrov) je nazvaný podľa pražského rodáka Petra Hipmana, ktorý sa pre jaskyne a hory pred rokmi presťahoval do Zvolena. Celý systém je vlastne sústavou horizontálnych a klesajúcich priestorov, poprepájaných množstvom priepastí. Najhlbšia z nich - Studňa radosti je hlboká 46 metrov. Pomenovania jaskynného systému sa už Petr Hipman nedočkal. Pred deviatimi rokmi náhle opustil svet na miestach, ktoré najviac miloval. Uprostred zasnežených hôr, počas skialpinistickej túry. Jeho manželka Elena, tiež skúsená jaskyniarka, neberie názov jaskynného systému z citového či pocitového hľadiska: „Pre mňa je to jednoducho spravodlivosť. Petr obetoval výskumom v Krakovej holi obrovské množstvo času, síl a energie," dodala.

Systém tvoria jaskyne Starý hrad a Večná robota, pričom vchod do 436-metrovej jaskyne Starý hrad objavil Petr Hipman už v roku 1964. Nasledovalo 35 rokov tvrdej driny v spolupráci s ďalšími jaskyniarmi, ale tiež nových pozoruhodných objavov, trpkých sklamaní, no aj nádejí presiaknutých optimizmom. Práve ten je hnacou silou každého jaskyniara. Najväčší objav prišiel vo chvíli, keď sa vzduchovou skúškou podarilo dokázať prepojenie jaskýň Večná robota a Starý hrad. Pritom Večná robota nezískala svoj zvláštny názov náhodne. Trvalo celých jedenásť rokov, kým sa podarilo cez množstvo sutiny a skál prekopať do voľnejších priestorov a výkop bol hlboký neuveriteľných šesťdesiat metrov. Jaskyňa s množstvom závalov bola pre jaskyniarov predovšetkým obrovskou drinou.

„Niekedy to pripomínalo doslova galeje, ale Petr to nikdy nevzdával," hovorí Elena Hipmanová. Večná robota je vo veľkej miere založená na tektonickej poruche, takže názvy jej častí ako Trhlina strachu či Zóna nepokojných skál vôbec nie sú náhodné. Kopanie medzi oboma jaskyňami trvalo dlhých pätnásť rokov a historické prepojenie nastalo v čase, keď už Petr Hipman nežil.

A čo ďalej?

Výskum pokračuje aj dnes a nie je vylúčené, že jaskynný systém vydá nové tajomstvá. Skúma sa totiž prepojenie medzi Hipmanovým jaskynným systémom a najvyššie položenou jaskyňou Slnečný lúč. Tá leží v nadmorskej výške 1682 metrov a hydrologicky s jaskyňou Večná robota komunikuje. „Približne pred troma rokmi sme robili aj vzduchovú skúšku, tu sa nám však vzájomná komunikácia zatiaľ nepotvrdila. Naopak, pri farbiacej skúške sa potvrdilo, že voda zo Slnečného lúča vytiekla vo Večnej robote," hovorí Elena Hipmanová. Ak by sa podarilo vytvoriť prepojenie Slnečného lúča a Hipmanovho jaskynného systému, vznikol by nový hĺbkový slovenský rekord. Jaskynný systém by meral 633 metrov, čím by dnešná rekordná hĺbka vzrástla takmer o 150 metrov. Toto prepojenie však bude mimoriadne náročné hlavne z dôvodu geologickej stavby Krakovej hole, kde sa miešajú dolomity s vápencami a medzi oboma jaskyňami je výrazná tektonická porucha. V praxi to môže znamenať neprekonateľné závaliská. „Možno, že to už bude záležitosťou ďalšej generácie jaskyniarov. Keď sa u starých jaskyniarov začne po rokoch prejavovať únava, pre mladých to bude nová výzva," dodala. Možno to bude práve dcéra Linda, ktorá vyštudovala geodéziu a pri jaskyniarstve vyrástla.

Na párky do jaskyne

Petr Hipman mal k svojej celoživotnej záľube dvere otvorené. Doma ho nečakala ustráchaná manželka so studenou večerou a výčitkami. Naopak. Manželka od začiatku vyrážala do jaskýň s ním a postupne so sebou začali brať aj dcéru.

Necítila v podzemí strach, lebo rodičia ju naučili dokonale poznávať jaskynné prostredie a odhadnúť prípadné nebezpečenstvá. Vyhnúť sa im však vždy nedalo. „Linda mala štrnásť rokov, keď sa na nás zo žľabu vo Večnej robote zrútili kamene. Prikryla som ju vlastným telom a našťastie sa žiadnej z nás sa nič vážnejšie nestalo," hovorí Elena Hipmanová, ktorá má averziu k pojmu adrenalín. Tvrdí, že to je posledné, s čím by mala svoj celoživotný vzťah k podzemiu spájať.

Petr Hipman bol však nielen jaskynný bádateľ, ale aj známy konštruktér. V útrobách Starého hradu zostrojil napríklad malú vodnú elektráreň, ktorá funguje dodnes. Umožňovala mu to podzemná rieka Krakovka, ktorá sa v čase dažďov dokáže poriadne rozvodniť. „Varili sme tam párky, čaj, mohli sme vŕtať diery a prečerpávať sifón," hovorí Elena Hipmanová. Manžel vymyslel tiež jaskynnú sústavu lanoviek a fixné oceľové rebríky, aké sa dovtedy v jaskyniach nepoužívali. Jaskyniarom to uľahčovalo prácu. Pri častých návštevách podzemia nebolo treba ťahať so sebou ťažké laná a množstvo horolezeckého materiálu.

Próba podľa Dušana

Názvy v útrobách jaskynného systému pôsobia niekedy zvláštne. Tak ako v prípade Večnej roboty sú však zväčša odvodené od reálnych situácií alebo podoby s nejakým vonkajším objektom. Vnútri tak narazíte na Sieň prieskumníkov, Révayov dom, Etnu, Studňu radosti, ale aj Marcelovu žumpu či Dušanovu próbu. „Zvyčajne to býva tak, že objaviteľ má právo vymyslieť názov," hovorí Elena Hipmanová. Zaujímavú históriu má napríklad názov kaskády Dušanova próba. Označuje úsek, kde zo skalného mosta treba zliezať po rebríku do žľabu a potom vyliezť hore vodnou kaskádou. Práve na tomto zložitom úseku sa pokĺzol jeden zo speleológov a zlomil si nohu. Nepríjemná udalosť sa pretavila do miestneho jaskynného názvu.

Tisícovky máme v Chorvátsku

Najhlbšou jaskyňou sveta je Krubera - Voronja v Abcházsku, ktorá dosahuje 2191 metrov. Hoci na Slovensku zatiaľ nemáme jaskyňu, ktorá by presahovala hĺbku tisíc metrov, je to relatívne. Za akési slovenské jaskyne v zahraničí sa považujú napríklad Lukina jama - Manuál II. (1392 metrov), či Slovačka jama (1320 m) v chorvátskom Velebite. Zásluhu na objavení a preskúmaní týchto jaskýň má predovšetkým popredný slovenský speleológ Branislav Šmída. Za unikátny sa považuje aj objav jednej z najhlbších jaskynných vertikál v chorvátskej jaskyni Medúza, na ktorom sa podieľali Marek Audy, Lukáš Vlček a ďalší. Hoci prím vo svetovej speleológii držia Francúzi, práca našich jaskyniarov sa tiež vysoko cení a mnohé ich výskumy priniesli prelom v jaskynnom bádaní. Nie je to iba samotné objavovanie jaskýň, ale aj ich zameranie, počítačové zobrazenie či použitie georadarov.

Už začiatkom budúceho roka sa skupina speleológov zo Slovenska a Čiech chystá do Venezuely, aby tu v spolupráci s najväčším znalcom tzv. Strateného sveta Charlesom Brewerom Cariasom pokračovali v skúmaní mimoriadne zaujímavého podzemného sveta Guayanskej vysočiny. Objav jaskyne Kryštálové oči na vrchu Roraima je prísľubom, že v nasledujúcich mesiacoch sa môžeme dočkať mnohých zaujímavých objavov.