„Nevyroním kvôli tomu tyranovi jedinú slzu," šepká takmer 29-ročná Tatiana Tóthová z Veľkého Krtíša. Matka štyroch detí sa ocitla v naozaj nepríjemnej situácii. Pred rokmi ju kvôli inej žene opustil manžel. Potom si našla druha, ktorý sa po polroku ukázal ako tyran najhrubšieho zrna. Keď od neho nakoniec utiekla k rodičom, začali trieť biedu. Všetci a nemalú. Hovorí, že hoci v jej živote boli len dvaja muži, ďalšieho už nechce. „Viac sa už sklamať nedám."

Vo Veľkom Krtíši nás privítala bytovka, ktorá zvonku nevyzerá najhoršie. Až jej interiér jasne prezrádza, že bežní nájomníci v nej nebudú. Úplne rozbité schránky, špina, pokazený výťah, smeti, výkaly, mreže a plomby na dverách do bytov, to všetko míňame cestou na druhé poschodie. Otvára nám mladá žena a jej rodina, ktorá nevie, čo si počať od zúfalstva.

V dvojizbovom byte sa tlačí osem ľudí. Táňa s deťmi v jednej izbe, rodičia v druhej. Na plynovom sporáku sú zapálené tri horáky. „Takto kúrime, aby nám deti nepomrzli," ospravedlní sa Tánina mama. „Okolo žili samí neplatiči, tak ich postupne všetkých za asistencie polície vysťahovali. Ostali dve rodiny, ktoré platia, medzi nimi aj my. Kúrenie však centrálne vypli už pred tromi rokmi," dodáva Táňa, čím sa nám vyjasní, prečo je síce v celej bytovke bordel, ale zároveň úplné ticho.

Byt je skromný, nenápadne sa snažíme zachytiť cigaretový pach a objaviť popolník. Rodina, ktorá žije v biede a zároveň sa v nej míňa na marlborky, by nás o úprimnosti svojich slov presvedčila len ťažko. „Nie, tu nikto nefajčí ani nepije. Jednak tu žijú deti, jednak nemáme ani na základné potraviny a oblečenie, nieto na luxus. Hanbila by som sa, keby som fajčila, pričom deti by chodili hladné, nahé a bosé," definitívne pokorí našu nedôverčivosť Táňa.

Kým pripravíme techniku na nakrúcanie, jej matka nás povodí po byte. Plesnivé steny aj stropy, špina, ktorú nie je možné umyť, a zatekajúca spálňa sú v ostrom kontraste s poriadkom v kuchyni aj v izbách. Ženské ruky sa nezaprú. Do tohto bytu sa však neoplatí investovať. Nie je z čoho, navyše ich zrejme všetkých presťahujú do bytovky, v ktorej žijú len platiči. „Stále to bude len dvojizbák, ale aspoň sa v ňom už bude kúriť," hovorí Táňa.

Nemala som šancu utiecť„Najskôr sa tak neprejavoval, prišlo to až po pol roku," začína Táňa rozprávať o období, v ktorom si prešla peklom. Z prvého manželstva už mala dvoch synov Mária a Kamila, keď sa zoznámila s Júliusom. Po tom, čo s ním otehotnela, dozvedela sa od ľudí z dediny, že je už jeho piatou partnerkou. „Každú bil, ale ani jedna ho neudala, lebo sa bála."

Logika nám navráva, že keď začal biť aj ju, mala od neho utiecť. Ak nie kvôli sebe, tak kvôli deťom. Aj kvôli tej maličkej, ktorá jej rástla v bruchu. „Nemala som šancu. Susedia vedeli, čo sa deje, ale nikto sa do toho nestaral. Ja som o pomoc nemohla žiadať, lebo ma nepustil z domu. Zamkýnal mňa aj deti, k telefónu sme sa nedostali. Ak som šla von, jedine tak, že ma držal za ruku. Nesmela som sa pekne obliecť, musela som byť strapatá. Aj potrebu sme robili do vedra, lebo WC sme mali vonku."

Zdochni alebo vykrvácaj, mne je to jednoNajskôr lietali len poháre, taniere, neskôr sa pridali facky, strkania, buchnáty do hlavy. Keď sa pokúsila ujsť, rozťal jej na dvore zozadu hlavu. „Syn mi nemohol podať ani obklad. Samozrejme, že mi s opuchmi a modrinami nedovolil ísť k lekárovi. Vedel, že by na to doplatil, bol štyrikrát súdne trestaný. Dozvedela som sa o tom náhodou, keď som sa mu zo zúfalstva hrabala v papieroch, aby som zistila, čo je zač."

Kopal do nej, hoci bola tehotná. Keď nemal po ruke alkohol alebo cigaretu, keď nebolo navarené, keď sa mu niečo znepáčilo. „Lebo som sa necítila dobre a potrebovala som si na pár minút ľahnúť. Nadával mi, do brucha mi hodil chlieb a keď som sa poň zohla na zem, sotil ma zozadu a spadla som na bruško. Začala som krvácať, ale sanitku mi neprivolal. Povedal, aby som zdochla, alebo vykrvácala, vraj je to jedno." Dôsledok? Predčasne sa narodila Tánička. Tri mesiace pred termínom.

Pôrod v šiestom mesiaci a postihnuté dieťaMalá Tánička má dnes takmer tri roky. Jej zdravie je v dôsledku toho všetkého natoľko chatrné, že lekári jej predpovedali maximálne tri roky života. „Hádam Boh dovolí, aby žila dlhšie," šepká jej mama. Malá nevidí, nepočuje, trpí epilepsiou, vôbec nerastie, nevyvíja sa. Okolie vníma len dotykmi. Stravu nemôže jesť, všetko jej treba rozmixovať. „Toto jej otcovi neodpustím. Zničil vlastnú krv."

„Urobíme pre jej šťastie všetko, čo sa bude dať," hovorí babka malej Táničky. Tá akoby vedela, že sme tam. Usmieva sa, nakláňa, kope nožičkami. Nevidomé oči jej lietajú zo strany na stranu, akoby nás chcela zachytiť. Hladíme jej malú ručičku, pevne sa jej chytí. „Je krásna," dodáva jej mama. Je.

Znásilnenie v šestonedelíMuseli sme sa spýtať, prečo mala po tom všetkom s tyranom aj ďalšie dieťa. Rozprávanie nám vyráža dych. „Ďalšie som nechcela, ale v šestonedelí, keď žena nesmie mať styk s mužom, ma znásilnil." Držal jej nohy hore, aby nemohla ísť na WC.

Povedal jej, že bude rodiť každý rok, až kým nezdochne. Vyhrážal sa jej smrťou, a keď začal týrať aj deti, bolo jasné, že musí utiecť. Po dlhom plánovaní sa jej to podarilo. Prichýlili ju rodičia. Keď sa dala dokopy, okamžite zašla na políciu. Listujeme v posudkoch znalcov. V jednom svieti veta, že „agresivita jej trvalou výbavou osobnosti dotyčného" tyrana. Čaká ho ikstý pobyt za mrežami. Snáď. Na ulici ju totiž fyzicky napadol aj po úteku.

Táňa má dnes jasno v tom, čo poradiť tým, ktoré trápi rovnaký problém. „Musia od tyranov jednoznačne odísť. Oni im život nedali, prečo by im ho mali brať? Prečo by som sa mala nechať biť, keď chcem len žiť?"

Prosila som známych o oblečenieTánin príjem je zúfalý. Do takej miery, že bez pomoci rodičov by neprežila. Aj tí sú však nezamestnaní. „Sme Rómovia a hoci si manžel urobil rôzne kurzy a celý život pracoval, tu žiadnu prácu nenájde. Ak mu aj nejakú sľúbia, stačí, aby ho uvideli a hneď je miesto obsadené inými. V biede, v akej dnes žijeme, sme nikdy predtým neboli," hovorí jej mama. Pre deti robia všetko, so starostlivosťou sa snažia pomôcť aj Tánine sestry.

Oblečenie pre potomkov si pýtala od známych. „Musela som, nebola iná šanca." Keď o jej prípade napísali miestne noviny Pokrok, našli sa viacerí darcovia. „Boli však aj takí, ktorí prišli s plne naloženým autom vecí, ale keď videli, že sme Rómovia, otočili sa."

Pomôcť sa snažila aj šéfka tamojšej lekárne. Priamo v nej vyhlásila zbierku, aby rodine prilepšila na Vianoce. Táňa sa tešila, hoci nešlo o veľkú sumu. Smolu však ešte stále nemala vyčerpanú. V Lidli jej ukradli peňaženku. Prišla o peniaze zo zbierky aj o zvyšok, ktorý dostáva od štátu.

Ako vyžiť z minimaTánin kompletný príjem sa skladá z rodičovského príspevku okolo 150 eur a z prídavkov na deti. Necelých 23 eur poberá aj na hendikepovanú Táničku. Exmanžel ani druh sa s platením výživného neobťažujú. Spolu je to okolo 253 eur. Pre päť ľudí.

Plienky pre tri deti stoja mesačne 83 eur. Ivan dovŕšil dva roky a pomaly sa začína učiť chodiť na WC. Kamil musí mať plienky neustále, prebaľujú ho aj v škôlke, ide o dôsledky týrania. Tánička bude od plienok závislá do konca života. „Mesačne kupujeme dva až tri kartóny mlieka, je to zdravé, pijú ho ráno, na obed aj večer. Tánička musí mať špeciálnu mixovanú stravu, aby prešla cez cumeľ, tiež nie je lacná. Niečo stoja aj poplatky za škôlku, ďalšie náklady tvoria cesty k lekárom do Banskej Bystrice kvôli Táničke. Posledná kontrola ukázala, že je to zlé, bude na prístrojoch."

Na oblečenie nevychádza, kúpa obuvi je sviatkom. „Škrípem zubami, len aby na ňu vyšlo. Zubami a nechtami budem robiť všetko pre to, aby deti netrpeli. Dokážem sa o ne postarať. Nehanbím sa za to, že som Rómka, nie som negramotná, vyučila som sa na dievčenskej škole odbor technicko-administratívna pracovníčka. Skončila som s vyznamenaním," dodáva Táňa.

Na otázku, či niekedy neľutuje, že má toľko detí, reaguje s prekvapením: "Zbláznili ste sa? Žiť bez mojich detí? Koľko mi vravia, aby som dala aspoň dve do ústavu, vraj mi bude ľahšie. Nikdy. Nikoho iného nemajú a ja ich mám opustiť?"

Chcem byť novináromMário, ktorý týranie ako najstarší vnímal asi najviac, sa učí na samé jednotky. Usmieva sa, prinesie žiacku knižku a ukazuje v nej známky a pochvaly. Pýtame sa ho, čím chce byť. „Novinárom, lebo tí majú kameru a mikrofón. Budem sa dobre učiť, aby sa mi to podarilo," povie a sklopí oči. Rozjasnia sa, keď mu ponúkneme, aby si to vyskúšal. Vezme mikrofón, aby spravil krátke interview so svojou babkou. Jeho slová vyrážajú dych: „Moja otázka je, že keď budeš trochu staršia, či by som ti mohol pomôcť. Ľúbim ťa z celého srdca. Pre televíziu SME Mário Tóth."

Pozrite si, ako Tatiane a jej rodine pomohli čitatelia SME - kliknite tu.

Osudy človečiny sú nový nepravidelný formát TV SME. Ak ste prežili podobný životný príbeh, prípadne máte trpké životné skúsenosti a chcete, aby si z nich vzali ponaučenie iní, dajte nám, prosím, vedieť na karol.sudor(at)smeonline.sk.