Muzikant a dirigent Peter Breiner v roku 2000 v Javorovom liste o jeho návšteve Toronta napísal: „V prízemí kostola sv. Pavla mal besedu, na ktorej sa zišli krajania všemožných vekových, konfesijných i profesijných príslušností. Emigranti i momentálni obyvatelia Slovenska a Česka. Veriaci, pochybujúci, ateisti i agnostici. A tam som zažil skupinovú fascináciu. Občas sa niečo podobné stane aj na výnimočne dobrých koncertoch - prvé zakašľanie som v takmer štvorhodinovej debate zaznamenal po hodine a pol... Vyžaruje nesmiernu vyrovnanosť, pokoj a autoritu, rozpráva veľmi logicky a presvedčivo, má za sebou život, ktorý by vydal na niekoľko zaujímavých kníh, pokoril mocných predošlého režimu a predovšetkým - naučil niekoľko stoviek ľudí spievať, ďalším stovkám ukázal „cestu k chrámu" a pomohol tisíckam chorých a trpiacich." Breiner tým vystihol takmer všetko.
Osemdesiatročný, ale stále vitálny František Tugendlieb tvrdí, že o všetkom rozhodujú gény. Pôsobenie výchovy neuznáva a neverí, že by niekoho mohla od základov zmeniť.
V detstve ste mali možnosť na vlastnej koži porovnať dva školské systémy: československý aj anglický. Ktorý bol lepší?
Jednoznačne anglický, medzi oboma bol dramatický rozdiel. Na našu školu nerád spomínam, bola vyslovene neprijateľná, samé memorovanie, nič zmysluplné. Profesor nám kázal, aby sme sa na druhý deň naučili to a to, potom už len kontroloval, či to recitujeme správne. Vďaka takému prístupu som sa stal zásadným nepriateľom školy, doslova som ju nenávidel. Ostalo to tak dodnes. V Anglicku naopak panovala demokracia, voľnosť, mohol som byť tvorivý, diskutovať s učiteľmi. U nás by niečo také neprežili.
V pätnástich ste začali hrať na klarinet. Čo vás ťahalo k tomuto nástroju?
Raz som zašiel do kaviarne, v ktorej hrali moji kamaráti, jeden na gitaru, druhý na klarinet. Strašne sa mi to páčilo, tak mi hovorili, aby som si doň skúsil fúknuť. Od tej chvíle som zháňal vlastný nástroj, aby sa na ňom dalo cvičiť. Jednoduchá cesta, že?
Na dievčatá zaberá skôr gitara ako klarinet, nie?
(smiech) Jáj, to ale boli iné časy. Vtedy nebol klarinet o nič menej príťažlivejší.
Pre komunistov bol džez kozmopolitným paumením, tak nás zakázali
Po nástupe komunistov v roku 1948 ste s vaším kádrovým profilom asi neboli práve obľúbený. Otec bol textilným podnikateľom, študovali ste v Anglicku...
To áno, kádrové materiály som mal katastrofálne. Okrem toho, čo ste spomínali, teda že som z buržoáznej rodiny, v nich bolo napísané aj to, že hrám džez. Ten bol vnímaný veľmi negatívne, navyše som ako jeden z mála vo fabrike nezdvihol ruku za to, že súhlasím s trestom smrti pre Miladu Horákovú a ďalších odsúdených.
Človek často pod vplyvom strachu pláva s prúdom, respektíve sa nechá unášať stádom. Nebolo ľahšie tú ruku zdvihnúť?
Neviem. Jej proces a rozsudok boli v rozpore s mojím vnútorným presvedčením. Keď si ma predvolali, aby som vysvetlil, prečo som proti, odpovedal som, že o tom všetkom nemám dostatok spoľahlivých informácií, ktoré by ma oprávňovali niekoho odsúdiť na smrť. To však nikoho nezaujímalo.
Čo komunistom prekážalo na džeze? Import západnej muziky?
Ježišmária, to si píšte. Len čo si nás prišla vypočuť komisia z krajského výboru, okamžite nám zakázala činnosť.
To už vtedy fungovali takzvané prehrávky pred papalášmi?
Nie, v tom čase si vás chodili vypočuť priamo na vystúpenia. Džez nazývali západným kozmopolitným paumením. V knihe História džezu, ktorá vyšla niekedy koncom 60. rokov, je citované celé oficiálne zdôvodnenie. To by ste sa pobavili.
Napríklad?
Vraj kazíme mládež a voľná improvizácia v hudbe zle pôsobí na ľudí. Keď nás zakázali, na liečenie do Teplíc prišiel vtedajší prezident Zápotocký. Keďže som tam práve bol, rovno som sa mu prihlásil. Hovoril som si, že džez je v podstate černošská muzika, tak s tým snáď nemôže mať problém.
Prijal vás?
Nie, iba jeho tajomník. Vypočul si ma, zapísal si nejaké poznámky, a potom to zrejme prezidentská kancelária zaslala krajskému výboru, ktorý o zákaze pôvodne rozhodol. Výsledok teda žiadny, ale aspoň som sa pokúsil niečo zmeniť.
Neprekvapujú ma fanatici, ale to, že komunistami sa stali aj intelektuáli
Istá komunistka sa ma v rozhovore pýtala, prečo si dovoľujem tvrdiť, že v 50. rokoch sa odsudzovalo a zabíjalo nespravodlivo. Vraj boli také zákony, tak čo. Kde sa v ľuďoch berie cynizmus tohto druhu?
To, že sa v populácii vyskytujú fanatici bez inteligencie a súdnosti, ktorá by im umožnila vidieť do vecí a rozumieť im, s tým nič nenarobíte. Mňa však prekvapuje čosi horšie: medzi zapálených komunistov patrili aj intelektuáli, napríklad básnik Vítězslav Nezval, manžel Kristy Bendovej Ján Kostra a ďalší. Dokonca chodili agitovať medzi roľníkov, aby vstupovali do družstiev. Normálny človek už na začiatku musel vidieť, že ten spoločenský systém nie je v poriadku, že to nemôže fungovať. Samotné heslo „vsjo rovno" je hlúposť, každý sa predsa nemôže mať rovnako bez ohľadu na to, čo a ako robí. Také niečo neexistuje ani v prírode. Fanatickí komunisti z presvedčenia, ktorým neprekážalo, že ich režim vraždí nevinných, ma teda neprekvapujú. Ale tomu, že sa medzi nich vklinili aj intelektuáli, naozaj nerozumiem.
Hovorí sa, že zlo u človeka vzniká aj ako dôsledok nedostatku intelektu. Nie je to potom paradox?
Vyplýva z toho, že daní intelektuáli mali v intelekte obrovské medzery, najmä v súdnosti. Nechali sa zmiasť povrchnými vecami a neuvažovali do hĺbky, nepochopili skutočnú filozofiu komunistického režimu. Rozumiem však, že zápal takýchto ľudí mohol vzniknúť aj z nadšenia a aj preto nemilujem davy. Človek v nich postráda práve spomínanú súdnosť.
Sledujúc súčasnú českú aj slovenskú politiku nemáte pocit, že sme odkázaní na to, aby sme si isté veci z histórie zopakovali? Akoby sme boli nepoučiteľní.
Nemyslím si, že skúsenosti by mohli ľudstvo poučiť. Veď vidíte, že po druhej svetovej vojne každý jasal, ako sa v budúcnosti vyvarujeme konfliktov s miliónmi mŕtvych. Neuplynulo veľa času a už sa mordovalo vo Vietname, v Juhoslávii, Afganistane a neviem, kde všade ešte. K poučeniu na základe prežitej udalosti som teda skeptický. Videl som to aj na svojich pacientoch. Prekonali ťažkú chorobu a miesto pokory sa správali rovnako, ako predtým.
Nie je potom páchanie zla ľuďmi prirodzené?
Neviem, ale som si istý, že páchanie zla nie je fér. Presadí sa totiž veľmi rýchlo, prakticky okamžite. Vezmite si chorobu: nachladnete v priebehu pár sekúnd, ale liečite sa niekoľko dní alebo týždňov. Tak je to aj s dobrom - aby zvíťazilo, musí sa oň tvrdo a dlho bojovať. Paradoxné je, že samotné zlo vždy inšpiruje niečo dobré.
O všetkom rozhodujú gény, nie výchova
Ste aj liečiteľ. Je možné urobiť zo zlého človeka dobrého, akúsi premenu charakteru či duše?
Nie. O všetkom totiž rozhodujú gény. Pôsobenie výchovy v tejto sfére neuznávam a neverím, že by niekoho mohla od základov zmeniť.
Dôvod?
Vychádzam z toho, že nejaká matka má 12 detí a každé je iné, hoci dostali rovnakú výchovu. Jedno je slušné, ďalšie asociálne. Výchova snáď môže niečo negatívne v povahe pribrzdiť, ale akonáhle sa ten človek dostane do prostredia, v ktorom gény dostanú potrebný impulz, je koniec.
To by predsa znamenalo, že vrah, ktorý mal za predkov asociálov, de facto ani nie je vinný za to, ako sa správa.
Áno. Myslím si, že na vine sú jeho gény, nie on sám. Vezmite si, koľko vzácnych ľudí pochádza z get typu Bronx, hoci dostali nie príliš kvalitnú výchovu.
Musíte by teda skeptický aj k prevýchove ľudí väzením.
Samozrejme. Väzenie pokladám len za trest, ktorý ma izolovať páchateľa od možnosti páchať ďalšie zlo. Aby sa tam však niekto polepšil? Veď to je smiešne a absolútne nemožné. Nevylučujem, že prepustený potom dodržiava zákony, respektíve predstiera to polepšenie, ale je za tým len strach, aby sa nedostal naspäť a nie to, že je z neho lepší človek.
Náboženstvá spôsobujú vojny, lebo ich majú v rukách ľudia
Čo vy a viera?
Som presvedčený teista, Boha vnímam ako absolútnu veličinu a Ježiša Krista ako svoj vzor. Ide o postavu, ktorá je určite hodna nasledovania.
Ako si vysvetliť, že náboženstvá spôsobujú vojny? Niekde je chyba v programe.
Nie niekde, ale v tom, že to majú v rukách ľudia. K čomukoľvek postavíte ľudí, vždy sa tam budú vyskytovať anomálie, vyplývajúce z vyššie spomínaných ľudských génov.
Zabíjať však v mene Boha? Tiahne sa to celými dejinami.
Vidíte, čo hlásal Kristus vo svojich metaforách, akým životom žil, a čo potom v jeho mene napáchali rôzni kresťanskí činitelia, dokonca aj pápeži. Čo chytia ľudia do rúk, to dokážu pokaziť. Aj preto nie som v žiadnom spolku. Každý spolok je totiž skupinou, v ktorej prevažuje nižší intelekt. Ten vyšší sa medzi ostatnými jednoducho nepresadí, je im na obtiaž a nakoniec ho vytlačia mimo, respektíve odíde sám. Príklad - herec Hrušínský šiel do politiky. Z poslaneckého postu však vycúval hneď, ako zbadal, kde sa ocitol. To by spravil asi každý charakterný človek.
Na emigráciu som nemal povahu
Spievali ste v opavskej opere, neskôr ste prešli do banskobystrickej. Prečo?
Keď mi zakázali džez, tak som sa naštval a prihlásil sa v Ostrave u profesora Vaška na operný spev. Študoval som ho do roku 1957, hneď na to som spravil konkurz do zboru v Opave. Šéf mi však povedal, že vďaka kádrovým posudkom nemôžem byť sólistom. Zrazu takého hľadali v Banskej Bystrici.
Tam už kádrový posudok neprekážal?
Nie. Slováci majú úplne inú mentalitu ako Česi, veď ani voľby v roku 1948 tu pre komunistov nedopadli práve najlepšie. Moje materiály prosto hodili za hlavu a dostal som šancu sólovo spievať dva roky, kým som sa znovu vrátil k muzike.
V polovici 60. rokov ste vďaka uvoľneniu pomerov dostali s džezom angažmán v západnom Nemecku. Nenapadlo vám emigrovať, tobôž po všetkých tých skúsenostiach?
Nie, na také niečo nemám povahu. Tu som sa narodil a tu ostanem. V zahraničí by som nemal možnosť robiť to, čo som robil doma. Mal by som problém s jazykom...
Ten sa dá naučiť.
Na to, aby som mohol vonku liečiť ľudí, by som ho musel ovládať dokonale. Sentencie pri psychologických rozhovoroch sú také zložité, že by som mal problém vyjadriť ich v slovenčine, nieto v inom cudzom jazyku. Raz som dokonca dostal ponuky ísť ako liečiteľ do New Yorku a Kalifornie. Mal som tam všetko zabezpečené, ubytovanie nevynímajúc. Odmietol som práve pre rečovú bariéru. Moje terapie totiž spočívajú najmä na slove.
Neužívam lieky, viac ako 40 rokov som nebol u lekára
Množstvo ľudí liečiteľom nedôveruje, iní im zase dávajú prednosť pred tradičnou medicínou. Čo si z toho vybrať?
Aj liečitelia v podstate liečia najmä dôsledky ochorení, ale sú viac zameraní na celkovú osobnosť človeka, viac pátrajú po príčinách. Keď ich objavia, o pár dní môže byť človek celkom zdravý. Výhodou tiež je, že liečiteľstvo je absolútne neinvazívne a psychologicky na vyššej úrovni.
Ako to myslíte?
Klasickí lekári sú voči pacientom často úžasne bezohľadní, povýšeneckí. V Nemecku ich dokonca nazývajú bielou šľachtou. Každý pacient je pritom iný skúsenosťami, priebehom života, reakciami, prístup k nemu teda musí byť individuálny. Každý nech si vyberie, čo mu vyhovuje, ľudia dnes aj tak využívajú služby oboch strán - lekárov aj liečiteľov. Nedávno sa mi však stalo, že istá pani s histologicky overeným karcinómom prsníka kategoricky odmietla onkologickú liečbu. Skončila u mňa a mala taký talent na vyliečenie sa, že keď po čase prišla na návštevu, na prvý pohľad som vedel, že je zdravá. Preverili to aj v nemocnici, po nádore ani stopy. Treba však povedať, že liečiteľ nie je všemocný, veľa záleží na talente a prístupe samotného pacienta.
Nie je to alibizmus? Každý liečiteľ by takto mohol neúspech zvaliť na prístup chorého k liečbe, či jeho „talent" vyliečiť sa.
Iste, ale všade sa nájdu ľudia, ktorí vinu za svoju neschopnosť hádžu na druhých. Keď hlasový pedagóg niekomu pokazí hlas, tiež sa obvykle vyhovorí na to, že dotyčný nemal talent. Je to chyba, treba si vyberať, komu človek dôveruje. V prípade tej pani akoby sa stal zázrak. Keby však nemala talent...
Lenže zmiznutie choroby sa dá sledovať aj u pacientov, ktorí liečiteľa ani lekára nikdy nenavštívili.
Áno, spontánna regresia sa deje často, uznáva to aj oficiálna medicína. V liečiteľskej praxi sa to však stáva častejšie. Preto hovorím o talente vyliečiť sa - ak ho človek má, dostane sa aj zo smrteľnej choroby.
Tak schválne - máte 80 rokov. Ako ste na tom zdravotne?
Neužívam žiadne lieky, viac ako 40 rokov som nebol u lekára s výnimkou zubára. Nedávno som sa však dal na masáže chrbta, lebo ma začal pobolievať.
Hlásam teóriu radostnej pokory
Čo spôsobuje choroby?
Najmä psychika. Môžete to vidieť aj všade naokolo. Ak je niekto bytostne veselý a optimistický, len ťažko sa u neho objaví rakovina. Mnoho ľudí trebárs nedokáže zvládnuť stres, dôsledkom sú rôzne civilizačné neduhy. Aj preto hlásam takzvanú teóriu radostnej pokory.
V čom spočíva?
Ak niečo nemôžem zmeniť a som presvedčený, že isté veci sú vôľou Božou, tak to pokorne akceptujem a ostávam vnútorne vyrovnaný. Načo bojovať s vecami, s ktorými nepohnem? Treba sa sústrediť na niečo zmysluplnejšie. Táto teória robí človeka šťastným trebárs aj v koncentračnom tábore. Všetko záleží na myšlienkach daného človeka. Pozor, radostná pokora sa nedá predstierať. To, či bola naozaj bytostná, sa ukáže najneskôr v momente prvej tragédie, ktorá človeku skríži cestu.
Liečitelia často berú šialené peniaze, pričom je medzi nimi množstvo podvodníkov. Nie je to problém?
Je. Podvodníci sú v každej brandži, táto nie je výnimkou. Ja liečim zadarmo, peniaze si od nikoho nepýtam. Ak niekto niečo nechá, je to na ňom, ale určite by som ich nevyžadoval. Pre mňa je nepochopiteľné, ak za jedno sedenie ktosi vezme tisíc alebo tisícpäťsto korún.
Liečiteľ by mal teda pomáhať zadarmo?
Ak si na tom niekto založí živnosť, tak na to má právo, ale nie rozum. Niekto potrebuje sedenie u liečiteľa každý týždeň a ten mu zakaždým vezme 1500 korún. Za mesiac tak príde o polovicu platu. Podľa vás je to v poriadku?
Tí, čo ma vyšetrovali za socializmu, sa potom u mňa liečili
Čo na vašu liečbu hovoria klasickí lekári?
Sú aj takí, ktorí so mnou spolupracujú, alebo mi posúvajú pacientov, aby som ich liečil na diaľku. Sledujú výsledky a tak presne vedia, ako moja pomoc dopadla. Navyše mnohí lekári sú aj mojimi pacientmi. Keď videli výsledky, prestali váhať.
Liečite aj dnes? Kdesi som čítal, že už len blízkych.
Iba na diaľku a iba ľudí, ktorí potrebujú naozaj pomôcť. Keby som tých ľudí prijímal u seba, asi by mi to už zasahovalo psychiku.
V 80. rokoch ste za liečiteľstvo boli trestne stíhaný, komunisti nemali radi alternatívu.
Nielen to, sedel som kvôli tomu aj vo väzbe. Tých eštebákov som však vyslovene ovplyvnil, jeden sa mnou dokonca nechal liečiť. Hlavný vyšetrovateľ, ktorý ma vtedy vypočúval, ma bol neskôr navštíviť aj tu. Vravel, že odkedy ma pozná, zmenil celý svoj život. Stala sa aj taká komická vec, že ma vo väzbe navštívila dcéra, pričom čakala, aký tam budem skrúšený. Neskôr to popisovala tak, že som si tam sedel, noha preložená cez nohu, okolo stáli štyria dôstojníci a ja som im prednášal. (smiech) Na hodinový pohovor si ma dokonca pozval aj generál Lorenc. Všetko o liečení som mu vysvetlil tak, že mi nakoniec ponúkol pracovníka, ktorý vraj zariadi, aby som mohol liečiť oficiálne. Bohužiaľ, ukázalo sa, že to bolo aj nad sily takého silného generála.
S manželkou ste prežili viac ako 50 rokov. Jej smrť musela bolieť. Ako sa môže človek vyrovnať so stratou tak, aby ho nepoložila?
Musela zapracovať moja filozofia. Vnímal som to teda ako „tatíkovo" želanie, takže som to prijal, vediac, že na to nemôžem nič zmeniť. Ide o jednu z najťažších situácií, akú človek môže zažiť, tobôž, ak si s niekým 50 rokov skvele rozumel. Radostná pokora však funguje, a to mi pomohlo najviac. „Tatík" je absolútna láska, tak predpokladám, že jeho motivácia vziať mi manželku bola tiež plná lásky.
Odkedy Boha voláte „tatík"?
(smiech) Už veľmi dlho. Mám s ním veľmi úctivý vzťah, beriem to ako istý rituál.
Nie je paradoxné, že ste pomohli množstvu ľudí a pri najbližšom človeku ste ostali bezmocný?
Věruške zlyhali obličky. Mala to vrodené, šlo o chronické ochorenie, napriek tomu pri mne vydržala až do svojich 72 rokov, čo je naozaj dar. Pri degeneratívnych chorobách môžete ten proces spomaliť, ale skôr či neskôr dôjdete na hranicu možného. „Tatík" vie, čo robí.
Mnohí hovoria, že človek má za svojho života len jedného ideálneho partnera, a ak ten odíde smrťou či rozchodom, už nikdy nenájde plnohodnotnú náhradu. Je to pravda?
Mne sa to podarilo. Mám priateľku mladšiu o 33 rokov a je to poklad. To, ako sa o mňa stará, pomáha mi, uľahčuje život, je úžasné. Nevidím žiadny rozdiel medzi manželkou a ňou, hoci sme sa stretli veľmi skoro po Věruškinej smrti - po troch mesiacoch. Je to osudové, človek musí mať aj šťastie, ale nič nie je nemožné.
Prvky geniality vidím u Beatles, Žbirku, Jandu, Svobodu, Cikkera a Suchoňa
Učili ste spievať mnohých známych spevákov - Gotta, Duchoňa, Hegerovú, Gombitovú, Lipu, Rolincovú, Bartošovú, Čermákovú a mnohých ďalších. Žbirka sa vyjadril, že bez hodín u vás by určite nemohol spievať náročné pesničky typu Atlantída. Muzikant má obvykle sen byť hviezdou na pódiu, nie kdesi v úzadí. Ako ste sa k tomu dostali?
Ešte v Opave som robil asistenta profesorovi Vaškovi. Dal mi totiž na starosti pár svojich žiakov, aby nemuseli ďaleko dochádzať. Vďaka tomu som jednak získal potrebné vedomosti, ale aj objavil nové princípy výučby. V roku 1954 som ich spísal, ale skoro nikto so mnou nesúhlasil, lebo to odporovalo dovtedajším tradíciám práce s hlasom. Vašek mi vtedy povedal, že má žiaka foniatra, ktorý sa mi na to pozrie a usúdi, či moje návrhy majú nejaký zmysel. A mali, súhlasil s nimi.
Pre tie novátorské metódy ste mali dosť nepriateľov. V čom ste boli iný?
Odstránil som všetky tie tradičné veci ako oporu o bránicu, posadenie hlasu, dýchanie a tak ďalej. Vypustil som to ako zbytočné a nezmyselné veci. U mňa sa všetko odohráva na gymnastickej báze hlasiviek - na ich svalovom napätí a trénovaní. V ktoromsi slovenskom časopise napísali, že sú to doslova kacírske postoje, brojila proti mne snáď celá pedagogická verejnosť. Vraj som šarlatán, ktorý neuspeje a zmizne v dejinách.
Čím ste presvedčili, keďže vás začali vyhľadávať speváci?
Dostal som ponuku nastúpiť do bratislavskej Tatra Revue ako hudobník a spevák. Tam sa o mne viacerí dozvedeli, že som školený, tak sa začali hlásiť.
Ako džezmen a milovník opery ste nemali problém so spevákmi „pokleslého" žánru?
Nie, tak som to nebral, nemám právo označiť nejakú hudbu za pokleslú. Každá, pokiaľ je naozaj umením, má aj svoju cenu. V populárnej hudbe je síce množstvo braku, ale aj geniálnych vecí, stačí si vziať Beatles.
Čo sa vám pozdáva z našej muziky?
Určite Žbirkove pesničky, ktoré tiež obsahujú prvky geniality. Je v nich jednoduchosť a príťažlivosť, až sa človek niekedy čuduje, kde sa to vzalo. To isté si trúfam povedať o melódiách, ktoré písali Petr Janda z Olympicu, či Karel Svoboda. Aj Slovensko malo skvelých skladateľov, napríklad Cikkera alebo Suchoňa.
Umeniu sa nedá naučiť, technicky spievať áno
Naučíte spievať úplne každého?
To áno, ale nie z každého potom môže vzniknúť spevák - umelec. Umeniu sa totiž naučiť nedá. Peter Breiner raz za mnou poslal jedného chalana, ktorý chcel veľmi spievať. Peter o ňom povedal, že nie je šanca. Po nejakej dobe si ho vypočul a ostal šokovaný. ale Umelca z každého nevykrešem, ale technicky niekoho naučiť spievať nie je problém.
Aj človeka bez sluchu?
Tak to nie, sluch je základný predpoklad. (smiech) Taký človek nikdy nezopakuje tón, ktorý mu dám pri cvičení, takže je to naozaj bez šance.
Kedy sa niekto, kto technicky skvele spieva, môže stať osobnosťou?
Keď má talent, charizmu a niečo aj vyžaruje. Mal som žiaka, ktorý spieval úplne virtuózne, bravúrne. Potom som ho videl na koncerte a bolo to hrozné. Na publikum sa pozeral nepriateľsky, pôsobil úplne odcudzene, jednoducho na to nemal, nech spieval akokoľvek dobre.
Laik má problém porozumieť, prečo by formáty ako Gott, Hegerová alebo Gombitová potrebovali hlasového pedagóga. Skúste to vysvetliť.
Ja netvrdím, že potrebovali odborníka, cítili to tak oni sami, inak by neprišli. Hana Hegerová sa jednoducho ocitla v situácii, keď vnímala, že niečo na jej hlase nie je v poriadku, tak za mnou začala chodiť do Bratislavy a pomohlo jej to. Karel Gott bol na tom podobne, prišiel len raz a stretnutie zabralo. Ja som taký „jednolekciový" pedagóg. Ukážem spevákovi správny princíp na jednom tóne, on si to zafixuje a hotovo. Kto má talent, pochopí to v priebehu jednej hodiny.
Marika Gombitová má pomerne netradičný hlas. Mnohým lahodí, mnohým sa zdá pri vysokých polohách neznesiteľný. Čo si o ňom myslíte?
Každý, kto sa v čomkoľvek líši od väčšiny, má problém, lebo mnohí to neznesú. Takto na začiatku kariéry napádali aj Gotta, lebo všetci boli zvyknutí na barytóny a on prišiel s vysokým tenorom. Pozrite sa, kde je dnes a kde jeho kritici. Pamätám si tiež, ako bola Gombitová na súťaži v Jihlave. Vyslovene sa z nej smiali. Jej hlas bol tak veľmi iný, že nikto nechápal. Ale už tým si zaručila, že bude originál, nie nejaká napodobenina. Keď počujete jej spev, hneď viete, že je to ona, s nikým si ju nemôžete pomýliť. Čo viac si môže umelec želať?
Keď si vezmete, čomu všetkému ste sa v živote venovali, máte ešte nejakú neodškrtnutú položku, bez ktorej nemôžete skončiť? Kdesi ste povedali: „Vlastne mi už celý svet môže vyliezť na chrbát, som na odchode a je mi jedno, čo ten hlúpy svet vyvádza."
Jasné, že mám. Neodškrtnuteľnou položkou je moja priateľka. Takú motiváciu človek potrebuje, lebo byť sám nie je vôbec príjemné.
Rozhovor bol autorizovaný, František Tugendlieb v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Rozhovor bol pripravený telefonicky cez služby Skype.
Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
