Naša redakcia má videokazetu, na ktorej je nahratý telefonický rozhovor Vladimíra Fruniho s vami z konca februára. Viete o tom?
„To nie je so mnou. Ja som to dokonca aj videl.“
Veď je to váš hlas.
„To nie je môj hlas, videl som ju, doniesli mi ju, mysleli si, že to so mnou hovorí.“
Kto vám ju doniesol?
„Mám ju doma dokonca. Mesiac.“
Kto vám ju doniesol?
„Čo vám to mám na nos vešať? Veď tam nie je nič zaujímavé.“
Ani teda neviete o zmluvách, ktoré Fruni v rozhovore spomína?
„Už si teraz nepamätám, asi mesiac je tomu, neviem, aké sú to zmluvy, keď mi pripomeniete, tak vám poviem.“
Mali by to byť zmluvy o predaji Horizontu americkým investorom. Fruni ich od vás chcel, vy ste tvrdili, že sú v trezore v Prahe.
„Ale nie, to po prvé nie je môj hlas a po druhé, ja pamätám si, že tam bolo o nejakých zmluvách hovorené, ale neviem o tom nič také, čo by som vám bližšie povedal.“
Žiadne zmluvy v pražskom trezore?
„Všetky zmluvy, čo ja viem, sú normálne v Horizonte.“
Poznáte pána Šáteka?
„Šátek, Šátek… jaj, ten policajt?“
Áno, ten vyšetrovateľ prípadu. Na kazete hovoríte, že ide o politickú objednávku, preto to dali jemu.
„Neviem vám povedať, v živote som sa s ním nestretol. Podobá sa to na môj hlas, ale to som ja nebol.“
Ako si to vysvetľujete? Zinscenoval Fruni nahrávku?
„Neviem, tiež som bol prekvapený, celý ten rozhovor bola somarina, som to pozrel, zasmial sa a vypol. Viac som nad tým nerozmýšľal.“
Čo sa vám chce Fruni pomstiť? Alebo sa zbaviť viny?
„Neviem. Poviem vám pravdu, že som Fruniho videl raz v živote. Celé roky som s ním nič nemal, ani som s ním neobchodoval.“
Kedy ste ho videli naposledy?
„V Bratislave ešte pred tým, ako utiekol. Raz, a to bolo celé.“
Fruni hovorí, že istý politik mal poškodeným klientom oznámiť, že budú po voľbách odškodnení.
„O tom nič neviem. Pamätám si, že tam bolo, že niekto to oznámi, ale nikto nič neoznámil, tak som to bral ako provokáciu.“
Na to sa vám práve Fruni sťažoval, že to neoznámil, hoci to mal urobiť.
„Neviem, ja som s tým nič nemal, toto je klebeta.“
Je to váš hlas. Nie je asi technicky jednoduché vyrobiť takú videokazetu a vložiť váš hlas do telefonického rozhovoru.
„Neviem, či to je môj hlas, to nie je môj hlas, sto percent to nie je môj hlas, celkom určite, ja ju mám doma, zajtra vám ju môžem prehrať. Hovorím, že to nie je môj hlas.“
Naznačujete, že ak niečo uverejníme, tak to nedopadne dobre?
„Keby ste chceli uverejniť, je hádam slušné sa opýtať alebo povedať, čo chcete uverejniť.“
Práve vám hovorím, že to ideme uverejniť.
„Čo idete uverejniť?“
Prepis toho rozhovoru.
„Nemáte na to dôkazy.“
Máme tú kazetu.
„Nejde o to, to nie je môj hlas. Bola by to provokácia, očiernenie. To by ste museli mať kriminalisticky potvrdené, viete dobre, že by ste to prehrali.“
Volala vám kvôli tej páske polícia?
„Mne? Nikdy ešte.“
Viete ešte o niekom, kto má tú kazetu?
„Neviem vám povedať, ja som sa o to nezaujímal. To by ste teda aj právne nedopadli dobre. To nie je môj hlas a takéto veci sa bez overenia nerobia.“
Môžeme to zverejniť aj s vaším tvrdením, že to nie je váš hlas.
„Myslím si, že to by nebolo dobré. Prečo by ste to mali zverejniť a tvrdiť, že to je môj hlas? Takéto veci, to si neviem ani predstaviť.“
To ako keby teraz niekto hovoril, že netelefonujem s vami, pričom počujem váš hlas…
„Ale to nie je tak vôbec, ako môžem vaše meno ešte raz? Myslím si, že to nemáte uverejniť.“
