bratislavských amatérok Viera Zaťková po postupe do boja o zlato hovorila o uspokojení ambícií a náročnej úlohe psychicky nabudiť hráčky, aby boli Duslu vyrovnaným súperom, opak bol pravdou.

Bratislavčanky hrali ako o život. Finálovú sériu prehrali 1:3, no Šali umožnili uspieť v normálnom hracom čase len v prvom súboji. Raz favorita zdolali, dvakrát mu podľahli v predĺžení (21:26, 23:24 pp, 21:19, 20:21 pp). To posledné v nedeľu večer bolo jedným z najdramatickejších súbojov v histórii samostatnej slovenskej Extraligy. Nabitá hala na Jégého ulici dokázala vyburcovať Chiranu, aby siahla na dno síl.

Odchod s pýchou v duši

Aj skúsenú Zaťkovú na trénerskej lavičke domácich dohnali hráčky na pokraj psychického vypätia. „Dve minúty pred koncom za stavu 15:17 som sa už balila, neverila som v predĺženie. No dievčatá ho vydreli. Takmer si vynútili i druhé a som rada, že napokon nebolo. Neviem, či by som ho ešte vydržala,“ priznala trénerka, ktorá po troch rokoch na lavičke družstva odchádza. Pyšná a šťastná za výkon, aký jej zverenkyne vo finále podali.

„Taký tuhý odpor som ani ja nečakala. A to má Šaľa profesionálky, kým ja som trénovala tím, ktorý môže trénovať až po práci. Nemáme kde pozerať video, predzápasové porady mávame v malej miestnosti pod schodmi, kde sa ledva pomestíme. Kým Šalianky po sobotňajšej dráme odišli regenerovať sily do Šoporne, naše šli do internátu, vyspali sa a išli na to znovu. Ďakujem a blahoželám im za to, čo dokázali. Zbytočne preplakali záver štvrtého finále. Bolo to krásne vyvrcholenie súťaže,“ dodala V. Zaťková.

V klube končí zo zdravotných i časových dôvodov. „Tak trochu som precenila svoje sily. Robiť klubovú i reprezentačnú trénerku je príliš veľká porcia. Potrebujem ubrať a tímu zmena tiež určite prospeje.“

Malá dušička majstra

Kým sa trénerka Chirany lúčila s družstvom, na druhej strane palubovky striekalo šampanské. Chutilo o to viac, koľko potu a síl naň Duslo muselo vynaložiť.

„Mali sme pred štvrtým zápasom malú dušičku. Ak by Chirana vyrovnala, čakali by nás v sobotu v piatom zápase v Šali poriadne nervy. Som šťastná, že k tomu nedošlo,“ vydýchla si spotená, no šťastná Nadežda Kormanová. Tridsaťročnej rodáčke z Taškentu, ktorá po svadbe prijala slovenské občianstvo, sa na krku hompáľala už tretia zlatá medaila s Duslom, prvá v úlohe mamičky (predchádzajúce dve získala ešte pod menom Ckitišviliová).

Vedľa nej stekalo šampanské z tváre Zuzany Hrabovskej. Majstrovské oslavy si študentka Pedagogickej fakulty v Nitre vychutnávala premiérovo. „Konečne. Zatiaľ som mala len dve striebrá. S Nitrou a Partizánskym,“ vysvetľovala s deviatimi gólmi najlepšia strelkyňa posledného finále.

„Bolo to však ešte ťažšie ako v sobotu. Čakali sme opäť vyrovnaný súboj, ale verila som, že rozhodneme v normálnom hracom čase. Ale to je jedno. Hlavne, že sme uspeli a môžeme oslavovať,“ dodala 21-ročná spojka Dusla

„Musím ju pochváliť. Po tvrdých slovách do duše naozaj zabrala,“ povedala trénerka Šale Darina Braunová, z ktorej nervozita po dovŕšení zlatého hetriku a siedmeho titulu Dusla v deväťročnej histórii súťaže odpadávala len veľmi pomaly. „Držala sa ma celý zápas. Boli sme lepší, ale potrebovali sme aj trochu šťastia, aby sme odpor húževnatého súpera zlomili. Zabrali však na rozdiel od prechádzajúceho súboja tentoraz všetky, a tak kolektívny výkon slávil úspech. Ďakujem hráčkam, že to zvládli. Bojovali do posledných síl, Caltíková dokonca s roztrhnutým svalom.“

RASTISLAV HRÍBIK