Hoci bol Elliot Berke len študentom na neveľkej univerzite v Severnej Karolíne, dobre vedel, že do jeho krajiny mieri československý prezident. „Žasol som, keď som sa dozvedel, že Václav Havel prichádza do Spojených štátov," spomína dvadsať rokov po udalosti Berke. Do svojej malej internátnej izby pozval v stredu 21. februára spolužiakov, zapol televízor a pozerali. Na prejav Václava Havla pred spoločným zasadnutím amerického Kongresu.
Havel neoslovil len Berkeho. Prvá zahraničná cesta nového československého prezidenta bola hlavnou mediálnou udalosťou, prezident George Bush starší ho prijal hneď dvakrát. Keď navyše Havel v Kongrese povedal, že netreba pomôcť jeho vlasti, ale Sovietskemu zväzu, Američania boli ohlušení. Havlova cesta do Ameriky zanechala silné spomienky na oboch brehoch Atlantiku. Aj napriek tomu, že sa na nej zúčastnilo len zopár Slovákov a doma zostalo mnoho nespokojných.
Neprofesionáli
„Mnoho kongresmanov sa ma pýtalo, koľko odborníkov mi koľko týždňov písalo prejav. Povedal som, že som si ho písal sám a trvalo to dve hodiny," povedal Havel po návrate na Staromestskom námestí. Keď doznel smiech a potlesk, pokračoval: „Moji poradcovia ma pokarhali, že také veci nemám hovoriť, že sa nebudem javiť ako profesionál."
„Veľa času nebolo," vysvetľuje dnes Karel Schwarzenberg, ktorý pracoval v prezidentskej kancelárii a neskôr sa stal českým ministrom zahraničia. Zmeny v Československu boli v plnom prúde. Občania si zvykali na nových politikov a oni na novú prácu. Hlavou štátu bol jeho bývalý nepriateľ Havel, Federálnemu zhromaždeniu predsedal Alexander Dubček, vládu disidentov a odborníkov viedol reformný komunista Marián Čalfa. Diskutovalo sa o ekonomických reformách, pripravovali sa prvé slobodné voľby.
„Každý deň boli v Prahe nejakí hostia, mali sme toho strašne veľa, aby sme celý štát zmenili," rozpráva o prvých mesiacoch Schwarzenberg. „Bola zrušená ŠtB, a o týždeň nato sme boli vo Washingtone," dodáva so šibalským úsmevom.
Na jednom sa však pamätníci zhodnú. „Bol to neuveriteľný zážitok," hovorí za všetkých Schwarzenberg. „Boli sme naozaj nadšene vítaní." Začalo sa to už 19. februára na washingtonskom letisku. Tupolev s československou trikolórou čakali helikoptéry prezidentskej letky Air Force One. Vybranú časť delegácie previezli priamo do Bieleho domu. „Šli sme tam ako predstavitelia disentu, ktorý prevzal moc," spomína politológ Miroslav Kusý, ktorý do Ameriky cestoval ako čerstvý rektor Univerzity Komenského. „Všade nám otváralo brány Havlovo meno," hovorí Kusý.
Václav Havel uprostred ovácií v kongrese. FOTO: ČTK
Vtedy boli už Američania na návštevu prvého prezidenta postkomunistickej krajiny pripravení. Dovtedy nie príliš známy Havel bol na obálke Time, živé vstupy z návštevy robila CNN. „Bolo to, ako keby k nám prichádzal vyslanec svetového hnutia slobody," pritakáva vtedajší vysokoškolák Elliot Berke.
Sám Havel si to vysvetľuje svojím priam hollywoodskym príbehom. „Bol som - vďaka televízii - zosobnením toho, čo nazvali nežnou revolúciou a čo bolo očarujúcim snom mnohých generácií Američanov, totiž zmeniť svet nenásilne a poeticky k lepšiemu," povedal českému týždenníku Respekt. V tom zmysle začal aj svoj prejav v Kongrese: „Keď ma vlani 27. októbra zatýkali, nevedel som, či je to na dva dni, alebo na dva roky."
Amerických standing ovations sa mu dostalo ešte predtým, ako prehovoril. A pokračovali počas celého prejavu. „Bolo to viac, ako mala britská premiérka Margaret Thatcherová," hovorí Miroslav Kusý. Pri newyorskej pocte Havlovi v Kostole svätého Jána nechýbali ani americké celebrity, ktoré pozháňal čechoamerický režisér Miloš Forman.
Stratil sa minister!
Celá cesta politikov a diplomatov, ktorí si ešte len zvykali na saká a kravaty, bola plná nezabudnuteľných historiek a faux pas. Keďže Tupolev by nemal nádrž na zaoceánsky let, medzipristátie bolo na Islande. V miestnom divadle im zahrali jednu z Havlových hier. V islandčine. „Nerozumeli sme ani slovo," spomína Miroslav Kusý. „Ale poznali sme tú hru, tak sme vedeli aspoň odhadnúť, o čo šlo na javisku." Ráno to pokračovalo. Rektor Univerzity Palackého Josef Jařab si chcel pozrieť slávny islandský gejzír a takmer zmeškal odlet.
V Amerike zase na chvíľu zmizol nový minister zahraničia Jiří Dienstbier. „Stratil sa nám v kongresovej knižnici. Na nejakú trištvrtehodinu. Bol z toho poplach," rozpráva Kusý. Nakoniec vysvitlo, že Dienstbier sa s niekým len zarozprával.
Šéf československej diplomacie aj nová veľvyslankyňa v Amerike Rita Klímová mali problémy zvyknúť si na protokol. Kontakty im však nechýbali. „Ja ako chartista som mal oveľa viac stykov so západnými politikmi a diplomatmi ako všetci námestníci ministerstva zahraničia dohromady," poznamenal Dienstbier nedávno v Českej televízii.
Najnezabudnuteľnejší bol však Havlov prejav v Kongrese. „Často počujem otázku, ako nám Spojené štáty môžu dnes pomôcť. Moja odpoveď je paradoxná, ostatne ako celý môj život: najviac nám pomôžete, keď pomôžete Sovietskemu zväzu na jeho síce nezvratnej, ale napriek tomu komplikovanej ceste k demokracii." Tak znela najpamätnejšia správa, ktorú Havel Američanom priniesol. Šokoval ich. Prezident štátu, ktorý sa ešte stále nezbavil cudzích vojsk, nabáda k pomoci svojmu utlačovateľovi, výstižne zhrnul Respekt.
Keď nad prejavom spätne uvažuje Karel Schwarzenberg, zosmutnie. „Bohužiaľ ho nepočúvali. Západné mocnosti nechali Rusko vyhniť, čo bola veľká chyba," hovorí dnes.
Nespokojní Slováci
Doma výčitky smerovali na Havla - že ignoruje vlastných. Bývalý disident a šéfredaktor SME Milan M. Šimečka v Českej televízii pripomenul, že už február 1990 predznamenal budúci česko-slovenský spor. Hoci v prejave Havel hovoril o „Čechoch aj Slovákoch", tých druhých veľa v jeho delegácii nebolo. Podľa Kusého len zopár. Premiéra Mariána Čalfu Slováci za svojho nepovažovali - žil v Prahe. S Havlom navyše nešiel druhý najvyšší ústavný činiteľ a politik, ktorého Slováci obdivovali zvlášť - Alexander Dubček.
Za problematickú označili prezidentovu cestu aj niektorí jeho českí spolupútnici. Bývalý disident a ľavicový novinár Petr Uhl napísal Havlovi list. Spolu s ďalšími ho vyzval, aby sa viac venoval domácim problémom. Občianske fórum kvárili spory o tom, aké politické prúdy zaradiť na kandidátku v júnových voľbách. Uhlovi sa nepáčilo ani to, že v Amerike Havel strávil štyri dni, kým u susedov len niekoľko hodín. „Návštevy Berlína a Mníchova boli poldenné, Varšava bola jednodenná, a potom sme spali v Budapešti a tam sme boli pol dňa," povedal Uhl v Českej televízii.
Nie sme Kazachstan
Havel napriek všetkému trvá na tom, že cesta splnila svoj účel. A nebolo to len pre podpisovanie dohôd, rušenie obchodných bariér či obnovenie členstva Československa v Medzinárodnom menovom fonde. „Išlo predovšetkým o to predstaviť našu krajinu ako kultúrny demokratický štát, ktorý má akúsi svoju identitu," povedal exprezident Respektu. „Svet mal tendenciu vnímať komunistický blok ako jedno veľké sivé vrece, málokto vedel, že Československo je niečo iné ako Kazachstan."
Cameron Munter, diplomat, ktorý návštevu pripravoval na americkej strane, upozorňuje na dobrovoľníkov, ktorí mu pomáhali. Z nich vyrástla generácia mladých Američanov milujúcich Československo, povedal Respektu.
To potvrdzuje aj Elliot Berke. O zmenách u nás napísal bakalársku prácu, s ktorou potom vyhral študentskú súťaž. „Lákalo ma písať o nežnej revolúcii a rozpade Česko-Slovenska, lebo obe prebehli prostredníctvom mierových demokratických reforiem. To je dodnes výnimočný jav," hovorí Berke. Prahu si pozrel ešte v roku 1992.
Keď vyštudoval, zamestnal sa v americkom Kongrese. Tam sa vypracoval až na poradcu predsedu Snemovne a predsedu republikánskej väčšiny. Dnes má vlastnú advokátsku kanceláriu vo Washingtone, no na Česko a Slovensko si vždy nájde čas. Prijal aj pozvanie českého veľvyslanectva na piatkovú konferenciu o Havlovom prejave vo Washingtone. „Má tam byť super program."
