rojom a Beg Bajazidom z Cikkerovej opery? Turci ovplyvnili aj hudbu. Janičiarske orchestre boli všeobecne známe, objednávali si ich aj vládcovia, ich prvky potom prenikali do európskej hudby, využil ich napríklad aj Mozart.
Dobre, dobre sme chodili: Maďarov sme si podbili, a Slováci sa nedali, preto sme ich zrabovali. Hlási slovami Sama Chalupku Turčín Poničan svojej krásnej žene po návrate z vojenskej výpravy na naše územie.
Zdalo by sa, že po Turkoch nemohlo zostať na Slovensku nič dobré, rabovačky si spisovatelia nevymysleli. Historici pripúšťajú, že najkrutejšie boli zásobovacie oddiely zložené z krymských Tatárov, ktorí boli tureckými spojencami. K obyvateľstvu sa nesprávali vždy korektne.
Osmanská ríša však na našom území zanechala aj vcelku príjemné veci, nakoniec, počas dlhých rokov vplyvu Osmanskej ríše sa nemohlo len bojovať. Turci doniesli do Európy kávu, zaviedli fajčenie, pestovanie kukurice, višní či gaštanov, dodnes vedľa hradu Modrý kameň ukazujú gaštanový háj. Tureckého pôvodu sú aj niektoré slová ako čižmy alebo ferman.
V literatúre a vo filme
Konfrontáciu s tureckým fenoménom nachádzame v slovenskej literatúre od samých začiatkov - už v románe Jozefa Ignáza Bajzu René mládenca príhody a skúsenosti z roku 1784. V cestopise Gustáva Zechentera-Laskomerského Zo Slovenska do Carihradu je už vykresľovaná Osmanská ríša ako impérium v rozklade.
Ak sa chcete niečo dozvedieť o Turkoch na Slovensku, na literárne spracovania sa veľmi spoliehať nedá. Nielen romantické básne, ale aj cestopisy poväčšine využívajú mýtické zobrazenia Turkov ako reprezentantov inakosti, voči ktorej sa najmä v 19. storočí vyčleňovala formujúca sa slovenská identita.
Ako tvrdí americký slovakista Charles Sabatos, obraz „poturčenca" Turčína z básne Sama Chalupku z roku 1863 zatienil v našej literatúre pozitívnejšie vykreslené postavy Turkov, medzi ktoré patrí napríklad aj Osman z románu Púť lásky Jána Kalinčiaka z roku 1850, ktorý je tragickým, ale v zásade šľachetným hrdinom.
Obrazy Turkov vo filmoch ako Majster kat Paľa Bielika vyvolávajú už len úsmev. Pri odbúraní stereotypov nám nepomôžu dokonca ani najnovšie filmové spracovania príbehov z tejto doby ako napríklad vo veľkofilme Bathory.
Janičiarom aj dobrovoľne
Na Balkáne sa o období Osmanskej ríše učí stále ako o období temna. Bitka pri Moháči sa aj v Maďarsku berie ako veľká národná tragédia, na druhej strane sa však Turecko stalo populárnym miestom pre politických exulantov, napríklad aj pre Františka II. Rákociho na začiatku 18. storočia.
Slovensko malo s bojom proti Turkom - na rozdiel povedzme od susedných Čechov - priame skúsenosti, čo sa prejavilo aj v našom folklóre. Situácia bola skutočne dramatická. Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa šľachta rozdelila do dvoch táborov, jedni podporovali ako kráľa Ferdinanda I. Habsburského, druhí zas spoločne s Turkami Jána Zápoľského.
„Zo západu sa sem tlačili Habsburgovci, z juhu zas Osmanská ríša. Každý chcel od obyvateľstva dane, ktoré nebolo možné splniť, stovky dedín sa preto vyľudnili. Katolíci zutekali na západ, evanjelici na turecké územie," vysvetľuje Zoltán Drenko, kurátor výstavy Turci na Slovensku, ktorá bude do konca júna v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.
„Tí, ktorí v Turecku neboli, si stále myslia, že chodíme so šabľami, s turbanmi a na ťavách.
Mustafa Koruk, Turek žijúci na Slovensku
Turci nekatolíkov ochraňovali. Na Gemeri nájdeme na takmer štyridsiatich evanjelických kostoloch turecký polmesiac, ktorým sa mali označiť tie dediny, ktorým by nemali moslimovia ublížiť. V obci Cínobaňa krstia dodnes deti nad tureckou misou.
Moslimovia nešírili svoju vieru misionársky nielen preto, že podľa Koránu nemožno k náboženstvu nikoho donucovať. Turecká tolerancia k našim náboženstvám mala aj ekonomický význam: ak sa niekto stal moslimom, prestával platiť niektoré dane, do kasy Osmanskej ríše potom plynulo menej peňazí.
Na Balkáne boli však časté aj dobrovoľné konverzie na islam či odchody do janičiarskych oddielov z kariérnych dôvodov. Ak sa syn stal moslimom, nehľadelo sa už potom na jeho pôvod, mohol sa dopracovať aj na miesto veľkovezíra.
Nepoznáme, ale predsudky máme
Hoci Turci už u nás nie sú zopár storočí, predsudky voči nim stále pretrvávajú.
Mustafa Koruk žije na Slovensku už niekoľko rokov, pripúšťa, že sa dodnes stretáva so skreslenými obrazmi jeho krajiny, čo ho mrzí najmä u mladých ľudí. „Tí, ktorí v Turecku neboli, si stále myslia, že je to zaostalá arabská krajina. Myslia si, že chodíme so šabľami, s turbanmi a na ťavách," opisuje predstavy poniektorých Slovákov o Turecku.
Krstiteľnica s miskou s arabským nápisom. Foto - Archív SNM
Koruk je finančným riaditeľom cestovnej kancelárie Karya Tour. Len cez ich agentúru vycestovalo vlani do Turecka 11-tisíc Slovákov, tento rok si trúfajú ukázať Turecko 19- až 20-tisícom Slovákov, ďalšie tisíce dovážajú do Turecka konkurenčné kancelárie. Situácia sa teda môže postupne meniť, hoci turisti na rekreáciách spoznajú poväčšine len „skleníkové" Turecko.
Pretrvávajúci komplex Turčína Poničana je Korukovi až smiešny: „Po nás prišli ako okupanti na Slovensko Rusi, Nemci, ale len nám Turkom to stále pripomínajú."
Na Slovensku žije aj jeho bratranec Ali Ihsan Koruk. Keď sa jeho syn musel v škole učiť básničku o Turčínovi Poničanovi, doma sa z toho len smiali. „To je história, čo sa s tým dá robiť? Vnímam to skôr ľudovo než politicky," hovorí.
Malá komunita
Korukovci patria k neveľkej tureckej komunite na Slovensku. Turkov žije u nás možno len tristo. Toľko Turkov tu rádovo zostalo aj po dobití Fiľakova kresťanskými vojskami. Opantali ich krásne Slovenky, nechali sa pokrstiť, usadili sa, prispôsobili sa.
Aj dnes Ali tvrdí, že jediným dôvodom, prečo tureckí občania zostávajú na Slovensku, sú krásne ženy, priateľskosť a tolerancia.
Nemusíme mať teda strach veliký, Turci zatiaľ nepadli na naše podniky, hoci ekonomická výmena medzi našimi krajinami je pomerne čulá.
Kempelenov šachový stroj - foto archív.
Pre Turkov nie sme atraktívna krajina, platy sú v niektorých častiach Turecka vyššie ako u nás, navyše Turci idú za prácou radšej do tých štátov, kde už sú turecké menšiny usadené.
„Nemyslím si, že vytvárame istú komunitu, ako je to napríklad v Nemecku, pretože pochádzame z rôznych častí Turecka," hovorí Ali Ihsan Koruk.
Koruk spomína, že keď v roku 1996 prišiel na Slovensko, žilo tu možno len šesťdesiat Turkov. Za posledných 15 rokov sa teda ich počet späťnásobil, no stále tu nie je jediná turecká reštaurácia okrem niekoľkých predajní pizze či kebabov vlastnených Turkami, ktoré však vôbec nespĺňajú nároky na tureckú kuchyňu. Pokus o tureckú reštauráciu Bosphorus pred niekoľkými rokmi skrachoval.
Na Slovensku nenájdete ani obchody s typickými tureckými potravinami, naši Turci si ich musia chodiť kupovať do Viedne.
Do Európskej únie?
Charles Sabatos si myslí, že naša historická antipatia k tureckej Osmanskej ríši stále vplýva aj na malé sympatie nášho obyvateľstva k vstupu Turecka do EÚ.
Ani samotní Turci však nie sú v tejto otázke jednotní. Proti vstupu je aj Mustafa Koruk. Turecko má podľa neho dostatok ľudských a nerastných zdrojov, mladú a stále sa rozširujúcu pracovnú silu, produkcia je tam vyššia ako v mnohých európskych krajinách. „EÚ by nám len obmedzovala našu náboženskú či kultúrnu identitu," myslí si.
Ali Ihsan Koruk by si, naopak, želal, aby sa Turecko stalo členom EÚ. Kladné stanovisko k jeho prijatiu má aj naša diplomacia. „Dúfam, že nás budete aj naďalej podporovať. Možno si pamätáte na podporu Turecka Slovensku pred vstupom do NATO," hovorí. No pripúšťa, že časť Turecka nemá európsku kultúru a je ekonomicky slabá. „Dúfam, že sa tieto veci dajú skoro do poriadku a že sa staneme plnohodnotným a užitočným členom EÚ."
Beata
Balogová
