Alan Formánek, skvelý horolezec a programový riaditeľ festivalu Hory a mesto, ktorý žije vo Vancouveri, o Deanovi Potterovi napísal, že je to „tak trochu kreatúra z iného sveta, z inej reality". Inde o ňom tvrdí, že „dlhé roky balansuje po natiahnutej sleklajne medzi dvoma realitami. Tam, kde bežný smrteľník pri lezení, skákaní a chodení po natiahnutom lane používa najnovší vymakaný matroš, Dean sa vydáva svojou cestou jednoduchosti, meditácie a hľadania vnútorného pokoja. Mnohí ho pokladajú za najlepšieho súčasného lezca."

Samotný Dean Potter sám seba označuje za divocha. Chce najmä lietať. Nie lietadlom, nie s padákom, ale len s využitím ľudského tela. Tvrdí, že sa to určite dá, a že je to už blízko. Pre SME.sk toho povedal viac.

Venujete sa chodeniu po napnutom lane v šialených výškach a lezeniu po skalách bez istenia, čiže bavia vás situácie, pri ktorých iní zomierajú od strachu. Nie je vám nebodaj život milý?

Keď som bol malý chlapec, spadol som z nášho domu. Prišiel som tak k zraneniu na hlave a otrasu mozgu. Jasne si pamätám, že v tej chvíli som sa akoby zbavil strachu. Jednoducho som sa prestal báť. Aby ste mohli robiť to, čo ja, musíte mať niečo, čomu hovoríme túžba. Tá musí byť silnejšia ako strach. Ja som k veciam, ktoré iní označujú za nebezpečné, priťahovaný nekontrolovane.

Čím to je, že niekomu spôsobujú radosť činnosti, ktoré mnohí označujú za pokúšanie osudu, za bláznovstvo?

Je to dané magickosťou tých vecí.

V čom tá magickosť spočíva?

V tom, že prostredníctvom strachu mi to všetko prináša zvýšený stav vedomia.

Ako tomu rozumieť?

Moje zmysly sa vždy zostria, vtedy vidím aj cítim ostrejšie, viac mi chutí, lepšie počujem, zlepšuje sa mi intuícia, lepšie funguje moje spojenie s okolitým svetom a ľuďmi okolo mňa.

Po tom všetkom, čo ste dokázali, viete dnes definovať hranicu, za ktorú už ľudské telo nesmie ísť, inak sa nevráti domov živé?

Myslím si, že žiadna taká hranica neexistuje. Síce som sa na hranicu ľudských možností nedostal, ale verím, že ak niekto disponuje ešte silnejšou mysľou než ja, pokojne tú hranicu môže posúvať až donekonečna.

To by znamenalo, že de facto neexistuje skala, ktorá by sa nedala vyliezť vlastnými rukami a bez istenia.

Nie je to presne to, čo som hovoril. Rozumejte tomu tak, že ak máte vieru, možné je úplne všetko. S ňou sa dá nájsť riešenie na každú prekážku.

Strach je však jednou z podmienok na to, aby človek neprekročil únosnú mieru rizika. Kto ho nemá, stráca zábrany.

Určitý strach pociťujem, akurát je zanedbateľný v porovnaní s tým, aký bol kedysi. Keď sa bojím, moje telo na to reaguje tak, že ochoriem a je mi zle. Z toho vyplýva, že ak k tomu dôjde, nemôžem ani liezť po horách, ani chodiť po lane nad priepasťou. Akoby niečo nad mojou mysľou vedelo, že vtedy a vtedy nemám pokúšať osud.

Stále hrám v ríši reality

Existujú tri základné prístupy ľudí k tomu, čo robíte - jednej skupine je to ľahostajné, druhá vám fandí a tretia vás neznáša. Razí totiž názor, že nie je normálne, aby niekto takto riskoval život, tobôž, ak nejde o nič užitočné. A mnohí dodávajú, že sa nechcú skladať na prvú pomoc a liečenie niekomu, kto si neváži vlastný život.

Môžem sa na to všetko pozerať len zo svojho vlastného pohľadu. Mám nejaké svoje sny a chcem ich nasledovať. Viem, čo chcem, a je mi jasné, že mnohí ma kvôli tomu môžu označiť za blázna alebo šialenca. Áno, istým spôsobom ním naozaj som, ale netreba zabúdať, že stále hrám v ríši reality. Všetci sme slobodní a môžeme robiť to, na čo máme chuť, na čom nám záleží. V tom predsa spočíva krása súčasného sveta.

Čo na vaše koníčky hovoria vaši blízki?

Všetci kamaráti aj rodina si plne uvedomujú nebezpečenstvo, a aj to, že akoby balansujem na hrane. Na druhej strane vidia, aký som opatrný, a tiež to, ako veľmi ma toto všetko robí šťastným. Jedna z vecí, ktorú si médiá všeobecne nevšímajú, je, ako veľmi si na seba pri tejto práci dávam pozor, ako sa o seba starám.

Na čo myslíte, keď idete bez istenia a bosými nohami po lane, a pod vami je hlboká priepasť? Čo vtedy prežívate?

Keď prechádzam po napnutom lane, dejú sa úplne jednoduché veci. Väčšina mňa samotného sa snaží dostať na druhú stranu, a tak nemyslí na nič iné. Zároveň sa však plne otváram všetkému, čo je okolo mňa. Sústredím sa najmä na dych, pričom cítim, počujem a dotýkam sa sveta.

Od mechanickej činnosti to má teda ďaleko.

Presne tak. Dotýkam sa vzduchu a cítim ho, ako by to bola voda. Prichádzajú ku mne myšlienky, ja im načúvam, ale nepýtam sa, čo znamenajú. Ide o stav úplnej otvorenosti.

A dokonalej slobody?

Hm, zdá sa mi, že áno. Asi to tak možno nazvať.

Po lane chodia aj ľudia po sedemdesiatke

Chodenie po napnutom lane sa dokáže naučiť každý?

Nepochybne. „Sleklajnovanie" (zo slov slack a line, pozn. autora), teda chodenie po lane, skákanie s padákom alebo lezenie po skalách sa zdá mnohým nemožné, ale ak pôjdete krok po kroku, zistíte, že je to naučiteľné. Mňa osobne „sleklajnovanie" naučil starší a tučnejší človek.

Čiže mám nádej?

(smiech) Určite. Chodenie po napnutom lane som už učil trojročné deti, ale aj ľudí po sedemdesiatke. Počul som dokonca aj o oveľa starších. Na dosiahnutie úspechu nepotrebujete nič iné, len túžbu a potešenie. My si z toho všetkého často robíme niečo ako party. Lano napneme veľmi nízko nad zemou, a verte, že skoro každý ho po chvíli dokáže prejsť.

V čom spočíva rozdiel, ak lano nie je natiahnuté pol metra, ale povedzme 500 metrov nad zemou?

To sú dve neporovnateľné situácie, úplne rozdielne. Keď ste nízko, podvedome cítite, čo je po vašimi nohami, hoci sa zeme priamo nedotýkate. Vo výškach nič také nie je. Tam sa cítite, akoby ste lietali. V takej pozícii musíte byť úplne pokojný a zmierený so strachom.

Najopustenejší som v strede lana

V akej najväčšej výške ste chodili po lane?

Dvetisícsedemsto stôp, teda asi deväťsto metrov. Celkom slušná priepasť.

Platí, že prvý krok je najťažší?

Mne sa to už tak nezdá, možno to platí pre začiatočníkov. Najťažším úsekom je stredná tretina lana, pretože v tých miestach ste najopustenejší, najosamelejší, navyše sa tam najviac hýbe. Tú osciláciu absorbujem a snažím sa ju zastaviť, teda utíšiť v spodnej časti môjho brucha.

Vznikajú chvíle, keď neviete, čo ďalej?

Ani nie. Najviac zo všetkého tam cítite vibrácie samotného lana. Sústreďujete sa najmä na ne. Keď je však lano príliš dlhé, neželám si nič iné, ako sa z neho dostať preč. Je to trochu nepríjemné, a dokáže ma to úplne obrať o zvyšky energie.

Aké dlhé a hrubé bývajú tie laná?

Pri zemi som liezol aj po lane, dlhom takmer 200 metrov, vo výškach tak do 60 metrov. Hrúbka je asi 25 milimetrov. Osobne po ňom chodím bosý, ale vyvíjam špeciálny model topánok, ktorý by tu bosú nohu mohol imitovať.

Chodiť po lane sa dá aj pri vetre, ktorý fúka rýchlosťou 100 km/hod.

Do akej miery na to všetko vplýva počasie? Predpokladám, že potrebné je bezvetrie.

Tešte sa z toho, čo máte.

Čiže počasie je vedľajšie?

„Sleklajnoval" som v Patagónii, kde v tej chvíli fúkal vietor rýchlosťou 100 kilometrov za hodinu. Vtedy sa jednoducho musíte natočiť do vetra a vyrovnávať to. Samozrejme, pekné je aj bezvetrie, ale trebárs dážď je vyslovene nádherný.

Sústreďujete sa na to, aby ste nespadli. Dajú sa potom vôbec vnímať krásy prírody?

Samozrejme. Navyše ja sa cítim tak trochu ako divoch, takže som neoddeliteľnou súčasťou tej prírody.

Čo na vaše koníčky hovorí vaša poisťovňa?

(smiech) Myslím si, že moja poisťovňa nevie presne, kto som a čo robím.

Dajú sa vôbec takéto činnosti v USA poistiť?

V mojej poistke mám zahrnuté lezenie a parašutizmus, chodenie po lane tam chýba. Zrejme ani nemyslia na to, že by niekto robil také veci, alebo skákal z tej skaly dole. Pri podpise poistky majú na mysli asi klasický parašutizmus a turistiku.

Kedy vlastne chodíte po lane bez istenia, a teda aj bez padáka?

Zvyčajne sa rozhodnem dávno predtým. Potom sa to jednoducho udeje. Nič viac, nič menej.

Boli situácie, keď ste mali namále?

Vždy mám namále, ale zároveň to mám vždy aj pod kontrolou.

Smrť v horách znamená, že sa čosi skončilo príliš skoro

Prejdime k lezeniu po skalách. Horolezci sa obvykle istia, vy to skúšate bez toho, aj bez ďalších pomôcok. Prečo?

Prečo leziem bez istenia a ďalších vecí? Lebo je to najjednoduchšia a najčistejšia forma. Snažím sa tým byť bližšie k prírode. Nepoznám nič, čo by ma k nej približovalo viac, ako to, že ju zdolávam len vlastným telom, vlastnými silami. Museli by ste zažiť ten pocit. Navyše zručnosti z jedného športu, teda z chodenia po lane, mi pomáhajú v tom druhom.

Určite ste počuli o mnohých tragédiách, keď sa horolezci nevrátili domov. Ako takéto správy vplývajú na vašu komunitu?

Rôzne. Mal som dobrých priateľov, ktorí už nežijú, zabili sa. Ak ide o vášho najlepšieho priateľa, váš pohľad bude dosť odlišný od toho, čo je prezentované v médiách a na verejnosti. Základným pocitom je, že sa čosi skončilo príliš skoro.

Preto som sa na to pýtal. Nedemotivuje to?

Ale áno, samozrejme, že sa to stáva. Dokonca aj to, že sebecky využijem lekciu zo života takých ľudí pre seba. Poučím sa. Musím sa z toho všetkého vynoriť silnejší, než som bol predtým.

Ak zahynie horolezec, vždy ide o ľudskú chybu?

Neviem, asi nie. Pokiaľ sme čistí vo svojej energii a úmysloch, intuitívne by sme mali dokázať odhadnúť situáciu a vedieť, čo v horách môžeme, a čo už nesmieme robiť. My sme len maličkí ľudia, hora je vždy obrovská. Ak sa na vás zrúti nejaká skala a zabije vás, je to obrovské nešťastie.

Ak vás inšpiruje krása, nie je nič, čo by ste nedokázali

Existuje viac škál, ktoré definujú obtiažnosť lezenia po skalách. Jedna z nich má jedenásť stupňov, pričom prvý predstavuje náročnosť, ktorú zvládne prakticky každý. Vy údajne leziete bez istenia obtiažnosti na úrovni deviatky.

To sú relatívne veci, ja tie čísla nepoužívam, sú bezvýznamné.

Spomenul som ich, aby si aj laický čitateľ mohol urobiť obraz.

Iste, ale dôležité je, že som nikdy nesóloval na hranici svojich možností. Pre priemerného človeka sú teda moje lezenia porovnateľné s tým, čo by oni sami dokázali zvládnuť bez istenia. Časť môjho vnútra by síce chcela, aby som liezol bez istenia až na hranici zvládnuteľnosti, ale nedovolím si to. Mne ide o krásu. Ak vás tá inšpiruje, nie je nič, čo by ste nedokázali.

Všetko je teda v hlave?

Určite. Nikdy som nebol najlepší športovec, horolezec alebo atlét, ale rád prinášam nové myšlienky, a vďaka nim dokážem veľa. Chcem patriť k najlepším.

Fyzickú kondíciu však asi ignorovať nemôžete. Ešte aj dlane máte ako lopaty.

(smiech) Najviac trénujem tým, že jednoducho leziem. Lietanie tiež musíte trénovať lietaním, posilňovňa vám nepomôže. Ako však starnem, viac si uvedomujem potrebu obyčajného tréningu. Vypracoval som si na to vlastný program. Cvičím najmä doma na zemi - kliky, brušáky a zhyby. Možno však bude treba posunúť sa aj do ďalšieho levelu a začať používať činky. Uvidíme.

Myslím si, že som schopný lietať už teraz

Ktoré časti tela najviac trpia pri chodení po lane?

Na „sleklajnovaní" je skvelé, že vám posilňuje svaly, o existencii ktorých nemáte ani potuchy, prípadne ich v bežnom živote nepoužívate. Ak chcete udržať rovnováhu, iná možnosť ani nie je. Vďaka tomu sa vám akoby vyliečia všetky svaly aj kĺby.

Pri lezení po skalách sú však kľúčové asi ruky, nie?

Áno, najmä prsty, na ktorých som už mal viac zranení. Posilňovať na nich musíte vrchné aj spodné svalové skupiny. To, ako používať prsty na úchyty o skalu, je celá veda.

Čo musí spĺňať hora alebo skala, aby vás zaujala, aby ste ju chceli zliezť?

V prvom rade sa snažím očistiť svoje túžby. Keď sa mi to podarí, až potom sa zaujímam o samotnú stenu. Tam už môže rozhodovať jej farba, štruktúra, jasnosť, jej línie, ako na ňu svieti slnko... je toho veľa. Ak ma toto chytí, jednoducho tam chcem byť.

Čo vás láka najviac?

Odmalička snívam o tom, že raz budem lietať. Viem, ako na to, a smerujem k tomu. Snažím sa dosiahnuť, aby som dokázal letieť a pristáť len s použitím ľudského tela.

Nestačí vám lietanie s padákom? Vyleziete na stenu a skočíte...

Pocit, že niekam dokážem vyliezť, že sa dostanem až na vrchol, a potom skočím, je pre mňa magickou vecou. Letieť však bez padáka je niečo viac.

To sa nedá.

Dá. Skočiť z veľkej výšky a normálne pristáť bez padáka je určite možné.

Dokázal to už niekto?

Iba v našich hlavách.

Tak vám držím palce.

Ďakujem. Je to o technike, živote, zručnosti, o inovácii spôsobu, akým sa dá letieť. Keď spojím zručnosti, ktoré som získal „sleklajnovaním", lezením a lietaním, teda silu, odvahu a rozhodnosť, musí to vyjsť. Mám v tomto konkrétne plány aj vyhliadnuté miesta na lietanie a pristátie. Nedá sa to urobiť hocikde, to miesto musí spĺňať špecifické podmienky. Som blízko. Myslím si, že som schopný lietať už teraz, ale ešte ma niečo drží, a tak čakám. Mimochodom - človek vždy sníval o lietaní, a som si istý, že aj vy.

Som dobrodruh a divoch

Čím sa vlastne živíte?

Všeličím, robím množstvo vecí. Má to svoje výhody - ak sa mi niečo zrúti alebo prestane fungovať, iné veci ma podržia.

Konkrétne?

Som spisovateľ, pracujem vo filme, sponzorujú ma niektoré outdoorové spoločnosti, pre iné zase pracujem ako produktový a marketingový poradca. Občas aj robím prednášky pre verejnosť, trebárs v rámci rôznych festivalov, ale tých veľa nie je.

Raz vás v lezení stopne vek. Nebojíte sa tej chvíle?

Iste, každé telo starne, chradne, ale poznám veľa horolezcov vo vysokom veku, a verím, že liezť budem až do posledného výdychu. Koniec koncov, mne primárne nejde ani tak o obtiažnosť lezenia, tešia ma aj ľahké výstupy.

Športovcov často motivuje aplauz publika. Lezci svoje úspechy prežívajú intímne, bez ďalších ľudí, počas najväčšej radosti zo zdolania nejakého vrcholu sú prakticky opustení. Nechýba im to?

Mňa priame súťaže nikdy nezaujímali, ak som to aj skúšal, necítil som sa dobre. Nebol som to ja. Necítim sa dobre ani vo veľkých skupinách ľudí, pretože som skôr dobrodruh a divoch. Možno neuveríte, ale najšťastnejší bývam, keď som úplne sám.

Trpíte návratom do civilizácie?

Tak by som to nepovedal, ale v každom prípade tie návraty zvýrazňujú moje slabé stránky. Aspoň však na nich môžem pracovať.

Rozhovor nebol autorizovaný, Dean Potter to nepožadoval.

Medzititulky: redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.