Juraj Meliš pri inštalovaní pečiatky na nádvorí bratislavskej SNG.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
„Na Veľkého cenzora si návštevníci nielen môžu, ale dokonca by si aj mali siahnuť,“ hovorí významný slovenský sochár a výrazná postava alternatívnej výtvarnej scény v čase normalizácie JURAJ MELIŠ o exponáte, ktorý patrí k dominantám exteriérovej časti jeho výstavy Kovadlina snov v Slovenskej národnej galérii. Pri aktívnej účasti diváka sa vizuálny efekt vyše poltonového, reťazami spútaného kameňa, visiaceho nad „ideou“ z drôtov, znásobuje jeho čo i len minimálnym rozkývaním, ktoré sa vzápätí účinne prenáša na dlhotrvajúci pohyb ideí. Dotyková, pohybová i zvuková zložka demonštrujú hrôzu cenzorovej sily, ktorú uviedol do pohybu človek. Aj toto Melišovo dielo je dokladom, že sa mu vrchovato vo svojej tvorbe darí tlmočiť vážne základné veci jednoducho a pôsobivo zároveň. Ako on o tom s obľubou vraví „dať dokopy múdru holú vetu“.
Výstava, ktorej vernisáž je dnes o 17.00 h, ponúkne aj najnovšie diela, ale predstavuje predovšetkým ucelený prierez doterajšou tvorbou. „Pre túto koncepciu sme sa s kurátorkou Katarínou Bajcurovou rozhodli celkom jednoznačne. Keď má človek v národnej galérii výstavu k šesťdesiatke, treba ju poňať práve takto. Ľudia možno budú zvedaví, čo som robil pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi, keď som nesmel vystavovať. Namiesto bolestínskeho vysvetľovania som sa vtedy zavrel v ateliéri a pracoval.“
Exteriér ponúka novinky
Okrem spomínaného cenzora z roku 1980, ktorý v menšej verzii už druhý rok putuje starým kontinentom v rámci výstavy samizdatov krajín strednej a východnej Európy, viaceré z impozantných diel na nádvorí galérie sú novšieho dáta. „Usilujem sa tlmočiť v nich moje pocity zo súčasnosti, narážkami na rôzne oficiality, byrokraciu a ďalšie nešváry sa svojím možno jemným tragicko-humorným spôsobom snažím komentovať to, čo nás prenasleduje a komplikuje nám život.“
Meliš nezostáva v jednej rovine, znásobuje ich, čím podstatne zvýznamňuje výsledný efekt. Mohutné kmene stromov s obludnými pečiatkami („na tých stromoch sa vlastne odohráva ich naznačený osud“) napríklad vyzdobil zvonmi na vyplachovanie záchodov. Tie, podobne ako pečiatky, samy vypovedajú o svojom poslaní, v sumáre však aj o častej nezmyselnosti nášho životného zhonu.
Podobne ako pečiatkam nedaruje Meliš nič ani paragrafom. Jeho doteraz posledný exponát je reakciou na tie neuveriteľné, nezmyselné zákutia práva, z ktorých sa nevieme vymotať. „Preto som zvolil takýto prírodný samorastový holotvar s náhodne vylovenými vecami z Dunaja, kde sa to právo všelijako vykrúca a vrtí.“ A ešte jeden z parádnych exteriérových kúskov - Melišovu predstavu rajskej záhrady znázorňuje živý strom na nádvorí galérie, zradného hada predstavuje hadica na vyberanie fekálií a s príchuťou nihilizmu či totálnej márnosti znázornil prvých ľudí dvoma kôpkami popola. „A zhora visí atletická kovová guľa ako symbol nadčasového jablka.“
Proti toku času
Itinerár výstavy ide proti času, z nádvoria sa postupuje k starším dielam, k jeho povestným maskám, cyklu Monológy, desaťročnému rozvíjaniu Idey, cyklu Help až k autorovým začiatkom, ktorými boli legendárne Prostredia. „To bola priama odpoveď na výzvu Rímskeho klubu, ktorý v roku 1968 zhrnul všetky ohrozenia Zeme. Konečne sme si prečítali, čo každý tušil, to bol elaborát, ktorý nedal spávať.“ Tieto inštalácie, vyžarujúce pocity spolupatričnosti človeka a prírody, boli obsahovo i formálne úplne novým fenoménom nielen na slovenskej, ale aj medzinárodnej scéne.
V susedstve týchto diel je aj lyrická pasáž, kde nechýba intímna spomienka na otca či vizuálna poézia - texty vypaľované do dreva, z ktorých po nafotení a vytlačení vznikli albumy. „To bola jediná možnosť dávať o sebe správy do sveta, sochy, tie zostávali v ateliéri.“ Boli to situačné správy - od smutno-veselého nekonformného posolstva Bystrým zrakom hľadím do konečníka budúcnosti a nádejou oplzlého optimizmu sa mi stáva vagína politiky až po nevzdávajúce sa Cogitamus ergo sumus.
Ani po rokoch sa nedá neklásť si otázku, čo človek dvadsaťročným zákazom vystavovania stratil. „Určite by som bol inde, normalizácia nás zabrzdila tesne po štarte, iste by sme boli známejší, vystavovanejší, scestovanejší. Tých dvadsať rokov koncentrovanej tvorby sochára zavretého v ateliéri sa však prejavilo v intímnosti a hutnosti umeleckej výpovede. Prehrýzol som sa poctivou výtvarnou cestou, dôležité bolo nerezignovať.“
Patrím najmä sebe
Melišovo dielo aj napriek netradičnému prístupu k realite, využívaniu rôznych techník a technológií či priraďovaniu k viacerým smerom, trendom a -izmom, pôsobí až neuveriteľne homogénne. „Keď chcem niečo úprimne povedať, nič mi nemôže byť sväté. Vždy som to vyjadril takými technológiami a materiálmi, ktoré som mal k dispozícii.“ Nájdené veci, z ktorých komponuje svoje diela, sa potom ocitajú v úplne nových kontextoch a významových rovinách.
Meliša nezaujíma, kam bude zaškatuľkovaný, či patrí tam alebo inam. „Ak som povedal pravdu o sebe, patrím v prvom rade sebe. Je šťastím nájsť si tú svoju parketu, nájsť si ju bez potlesku a víťazoslávnych brán.“ Jedným dychom však priznáva svoj neustály boj s hrozbou plytkosti, ktorú prináša dnešná doba. „Tlak komercie je neuveriteľný, ale, a to zdôrazňujem aj svojim študentom, treba sa tomu ubrániť. Plytkosť im síce nezabráni v tom, aby ich uznávali v dobe, keď také diela vzniknú, ale berie im nádej, že by niekedy mohli byť nadčasové.“ Trvalé ako tvorba Juraja Meliša, ktorá nebola vždy uznávaná, ale stále nadčasová.
