Aj keď etnopolitické aktivity budapeštianskych vlád nie je možné zúžiť iba na menšinových Maďarov, predkladaná kapitola sa sústreďuje len na túto tému.

Prečo sa Maďarsko zaoberá problémami maďarských menšinových komunít?

V súvislosti s položenou otázkou existuje v maďarskej spoločnosti viacero individuálnych aj oficiálnych postojov. Patrí tu názor, že existencia zahraničných Maďarov pripomína bývalé Uhorsko: kultúrne dedičstvo rodiska menšinových maďarských spoločenstiev sa pokladá za odkaz Uhorska. To znamená, že dnešná maďarská spoločnosť vníma maďarské komunity žijúce mimo územia Maďarska ako súčasť maďarského kultúrneho národa.

Okrem toho existujú aj pragmatické argumenty. V Maďarsku žijú desaťtisíce rodín, ktoré majú príbuzenské vzťahy za hranicami. Existuje teda aj akýsi spoločenský nárok, aby sa spomenutej téme venovala pozornosť. Na druhej strane, otázky spojené s menšinami sú určujúce v bilaterálnych vzťahoch s okolitými štátmi. Postavenie a politické kroky maďarských menšín môžu nepriamo vplývať na stabilitu v regióne.

Okrem západného pohraničia Maďarska, migračné procesy v rámci Karpatskej kotliny už stáročia smerujú do jej centra. Je v záujme trhu práce a celej ekonomiky Maďarska, aby v rámci uvedených procesov prichádzali do krajiny najmä kvalifikované pracovné sily maďarskej národnosti.

Imigrácia zahraničných Maďarov priebežne zmierňovala demografický pokles v Maďarsku v posledných desaťročiach. Zároveň je však štát zainteresovaný aj na vzniku určitého migračného systému vo svojom okolí. Ide o obojsmerný proces, kde zamestnanie a pobyt v Maďarsku sú dočasné a tu získané vedomosti a kapitál sa môžu vrátiť do iného regiónu Karpatskej kotliny ako súčasť jeho vnútorných reintegračných procesov.

Podobné záujmy existujú aj na trhu školských a kultúrnych hodnôt, ohraničenom maďarským jazykom, ktorý spája tento trh aj s Maďarskom. Zahraniční Maďari sa na ňom objavujú jednak ako spotrebitelia, jednak sami vytvárajú také kultúrne hodnoty, po ktorých môže byť v Maďarsku dopyt.

Nakoniec musíme spomenúť aj morálnu argumentáciu, vychádzajúcu z historickej zodpovednosti maďarského štátu. Maďarsko vyšlo z dvoch svetových vojen ako porazené, čo bolo rozhodujúcim dôvodom vzniku „vynútených“ maďarských spoločenstiev za hranicami krajiny.

Časť občanov uhorského štátu spred roku 1918 (národne uvedomelé nemaďarské spoločenstvá) si po prvej svetovej vojne neželala naďalej žiť v tomto štátnom rámci a v dôsledku zmien medzinárodnej politickej konštelácie sa jej želanie splnilo.

Avšak voči tým osobám (najmä maďarskej národnosti), ktoré boli spolu so svojím bydliskom odtrhnuté od Maďarska, má maďarský štát zodpovednosť, pretože tieto osoby sa pod novú štátnu vládu dostali v dôsledku chybných politických rozhodnutí (v rokoch 1918 a 1945).

Ďalšie časti prednášky Národná politika Maďarska po roku 1989:

1. O maďarských menšinových komunitách

3. Maďarská národná politika budapeštianskych vlád po roku 1989

4. Najdôležitejšie stratégie a princípy

Čo je Terra Recognita a projekt Neznámy sused

Vízie maďarskej národnej politiky a vládne koncepcie

V medzivojnovom období bol pojem „maďarská národná politika” neznámy, lebo starostlivosť o zahraničných Maďarov sa spájala s revíziou Trianonskej mierovej zmluvy.

Ak skúmame politiku spojenú so zahraničnými Maďarmi od roku 1918 dodnes, revízia ako riešenie a vízia budúcnosti bola v maďarských vládnych koncepciách určujúca len do roku 1944. Odvtedy až do zmeny politického režimu na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia sa táto otázka podriaďovala aktuálnym veľmocenským (sovietskym) záujmom.

V 70. rokoch sa ako riešenie zdôrazňovala dvojitá väzba národností a ich poňatie ako mostu, odvolávajúc sa na marxisticko-leninskú národnostnú politiku. Túto víziu budúcnosti elity maďarských menšín prijali, keďže lepšia neexistovala, ale spomedzi krajín susediacich s Maďarskom to bolo jedine juhoslovanské vedenie, ktoré otázku riešilo na báze skutočnej reciprocity.

Posilňovanie homogenizačných politík v susedných štátoch zapríčinilo od 70. rokov úpadok menšinových inštitúcií. V otázke zahraničných maďarských kultúrnych a školských ustanovizní vznikali najzávažnejšie konflikty medzi Maďarskom a Rumunskom a medzi Maďarskom a Československom. (V Juhoslávii bolo postavenie Maďarov považované za vzorové. Otázka zakarpatských Maďarov žijúcich v Sovietskom zväze nebola v Maďarsku na dennom poriadku.)

Kliknite - obrázok zväčšíte.

MAPA - LÁSZLÓ SEBÖK

Závažnosť uvedeného problému začala narastať od druhej polovice 80. rokov, čo prispelo k zhoršovaniu susedských vzťahov. Maďarská zahraničná politika sa v spomenutom období stávala čoraz samostatnejšou, ale až do polovice 90. rokov kládla dôraz na euroatlantickú integráciu.

Aktivity spojené so zahraničnými Maďarmi sa na vládnej úrovni začali inštitucionalizovať od roku 1988. Odvtedy môžeme hovoriť o maďarskej národnej politike ako o zvláštnom rezorte. Maďarská národná politika pokladá za spôsob riešenia problémov menšinových Maďarov prevádzkovanie menšinových inštitucionálnych systémov, ktoré by v jednotlivých krajinách mali byť v súlade s miestnymi špecifikami. Tieto predstavy o budúcnosti sa v politickom verejnom diskurze vo všeobecnosti pretavili do koncepcie autonómie.

V programoch sformulovaných menšinovými maďarskými komunitami po roku 1989 figurovali tieto najdôležitejšie ciele

• Maďarské menšiny by chceli dosiahnuť štatút maďarského jazyka ako regionálneho úradného jazyka.
• Sami si chcú riadiť svoje školstvo a svoj kultúrny život. V oblasti školstva si nárokujú právo kontrolovať vlastný systém školských inštitúcií. V kultúrnom živote trvajú na rovnakom financovaní, aké sa uplatňuje v prípade väčšinových inštitúcií, a na slobodnom rozvoji ustanovizní.
• Územnosprávne členenie danej krajiny či regiónu by chceli ovplyvniť takým spôsobom, aby sa Maďari dostávali do pozície regionálnej menšiny v čo najmenšej miere.
• V oblasti ekonomického a územného rozvoja si želajú, aby rozvoj Maďarmi obývaných regiónov nezaostával za inými regiónmi. Vystupujú proti tomu, aby štátne rozvojové aktivity narúšali ich sídelnú štruktúru a menili národnostné pomery.
• Chceli by dosiahnuť, aby sa symboly maďarskej menšiny stali oficiálnymi. Týmto by štát, v ktorom ako menšina žijú, vyjadril úctu k ich národnej dôstojnosti aj v symbolickej rovine.
• Na každej úrovni (parlamentnej, samosprávnej) by chceli mať politické zastúpenie. Priebežne sa formuluje aj nárok na účasť vo vláde.
• V Maďarsku zo strany štátu očakávajú taký istý prístup, aký sa dostáva maďarským štátnym príslušníkom, a v tamojšom školskom a kultúrnom živote by chceli inštitucionálne zabezpečenú rovnosť príležitostí.

K vyššie uvedeným cieľom sa po roku 1989 pridala aj národná autonómia so zámerom dosiahnuť pozíciu partnerského národa, sformulovaná maďarskými menšinovými elitami.

Bola to vízia politickej integrácie (ideologické očakávanie a heslo straníckej politiky) v menšinových komunitách združujúcich sa na národnom základe.

Maďarské menšinové elity v inštitucionalizácii autonómie videli a vidia aj istú ochrannú hrádzu na zachovanie regionálnej a etnickej rovnováhy a očakávajú od nej zmiernenie menšinových nevýhod. Keďže spomedzi štyroch väčších menšinových maďarských komunít (na Slovensku, v Rumunsku, v Srbsku a na Ukrajine) je na Slovensku medzi Maďarmi a väčšinovým národom najmenšia spoločenská a kultúrna vzdialenosť, môžeme tu Maďarov považovať za najviac integrovaných. Preto sa tu prejavili menej výrazné snahy o autonómiu a dominovalo skôr úsilie o inštitucionálnu rovnosť príležitostí.

V uvedenom procese znamenalo obrat komárňanské zhromaždenie v roku 1994, kde si maďarskí poslanci obecných zastupiteľstiev ani napriek predbežným očakávaniam nezvolili svoj samostatný „vnútorný parlament”.

V rámci vízie budúcnosti stratil slogan zostať v rodisku po roku 2000 svoj obsah, keďže vysvitlo, že Maďarsko nie je schopné dosiahnuť zásadné zmeny v spoločenských procesoch, ktoré sa bytostne týkajú menšinových komunít. Kampaň pred referendom o dvojakom občianstve v roku 2004 (viď nižšie) zasa spochybnila obraz „virtuálnej vlasti”, resp. vyniesla na povrch úskalia presídlenia či individuálnej emancipácie zahraničných Maďarov v Maďarsku.

Nándor Bárdi (1962)

historik, odborník na menšinovú otázku. Pracuje v Ústave pre výskum menšín Maďarskej akadémie vied. Zaoberá sa hlavne výskumom histórie maďarskej menšiny v Rumunsku a vývojom národnej politiky budapeštianskych vlád. Sústreďuje sa na otázku ako maďarské menšinové elity vidia a konštruujú svoje vlastné komunity. Je iniciátorom a organizátorom viacerých základných výskumov (napr. www.adatbank.ro), redaktorom časopisu Regio a viacerých knižných sérií.

Preklad: Hajnalka Avar

Redakcia: Csaba Zahorán

Jazyková a odborná redakcia: Slávka Otčenášová

Autor: Nándor Bárdi