Vagóny, ktoré spájajú chudobné aj bohaté predmestia s mestom, smrdia. RER večne mešká, často pre štrajk vypadáva a občas v ňom niekoho zavraždia. Občas ho zastaví samovrah.
Keby však bolo až také neznesiteľné, denne by ho nepoužívalo 2,7 milióna ľudí a Le Monde by o ňom nepísal špeciálny blog „Konečná zastávka“.
RER je fenomén. A nový rozmer mu dala v knihe „RER, láska moja“ jeho pasažierka Anne-Louise Sautreuilová. Dvadsaťosemročná novinárka svojich spolusediacich rok otravovala otázkou, odkiaľ a kam idú.
Stretla cigánskych hudobníkov z Rumunska, mladú černošskú elitu aj „gang šičiek“, ktoré vždy štrikujú spolu.
Najpôsobivejšie sú však Sautreuilovej romantické príbehy. O mladej Martinikánke, ktorá si privstane, aby sa upravila, než zvedie neznámeho na linke RER C. Alebo o mladíkovi, ktorý na predmestí hrá drsného „macha“, aby sa v meste zmenil na citlivého gaya.
V RER sa cestuje dlho. Práve preto podľa Sautreuilovej patrí medzi posledné príležitosti pre náhodné stretnutia.
Jej knihu nemusíte čítať a RER nemusíte milovať. Keď však nabudúce pôjdete do Paríža, odvezte sa s RER aspoň raz. A pozorujte.
Trochu pochopíte svet bežného Parížana – a jeho lásky. RER vás potom za odmenu odvezie k tej Eiffelovke, k Notre-Dame i do Versailles.
